Presne 3. marca oslávili trojičky Mia, Ema a Sofia dva roky. Ich mama, ktorá sa už vrátila do práce, vyzerá, ako by prišla z relaxačného fitpobytu. „Dostať sa do formy po pôrode bolo veľmi jednoduché, pretože ja si ani na minútu nesadnem. Vtedy sa kilá zhadzujú veľmi jednoducho. Teraz, keď už aj dievčatá niečo vážia a dvíhate dve deti naraz z drepu, posilňujete zadok aj ruky. Takže ja mám doma osobný živý fitnes,“ smeje sa Silvia Majeská, programová riaditeľka Markízy. Priznáva, že napriek tomu, že má doma tri malé deti, snaží sa nezabúdať na seba a dopraje si to, čo ju nabíja energiou. Pravidelne chodí na crossfit, koniec koncov, kondičku potrebuje aj kvôli dcéram.

Keď ste sa dozvedeli, že budete mať trojičky, bol to pre vás šok?

Áno a veľký. My sme totiž dlho boli presvedčení, že budeme mať dvojičky. Zľakla som sa, pretože som netušila, čo to znamená a mala som aj obavu, aby boli v poriadku a zdravé. Manžel to zvládol fantasticky a vtedy ma veľmi podržal. Bol presvedčený, že bude všetko v poriadku.

Predpokladám, že ste hneď museli kupovať väčšie auto a s trojkočíkom sa asi nedostanete hocikde.

Áno, presne tak. (Smiech.) S kočiarom bolo náročné sa niekam zmestiť a postupne ako rástli, začal byť aj veľmi ťažký. Takže potom sme museli kúpiť dvojkočík a jeden samostatný. Lenže to znamená, že ste stále od niekoho závislí, vždy musíte chodiť dvaja. A auto sme museli kúpiť väčšie. Myslela som si, že sa dopracujeme až k autobusu. (Smiech.)

Väčší dom ste kupovať nemuseli?

Zatiaľ nie, ony sú v jednej izbe a tak sme to aj chceli. Boli spolu vlastne od začiatku, napriek tomu že by sa nám tri postieľky do spálne ani nevošli, tak sme s manželom chceli, aby si zvykli spávať spolu a vo svojej izbe.

Ako zvládate situáciu, keď všetky tri začnú plakať a vy ste len dvaja?

Keď boli malé, bolo to naozaj ťažké. Teraz keď sú väčšie, už sa im dá veľa vysvetliť. Pamätám si na jednu situáciu, keď boli ešte úplne maličké, že sme si ich s mužom striedali a snažili sa ich utíšiť, ale jedna vždy ležala a plakala na posteli, lebo sme nemali dostatok rúk. U nás to bolo aj je vždy veľmi živé, ale trojnásobný plač vyváži trojnásobný smiech.

Niektorí rodičia nechcú s deťmi cestovať, kým nebudú mať tri alebo štyri roky. Vy ste sa vybrali s trojičkami, keď mali rok. Aká je dovolenka s troma malými deťmi?

Podľa mňa taká istá ako s jedným, len to všetko musíte lepšie pripraviť a zbaliť viac vecí. Minulý rok sme išli lietadlom do Chorvátska, a keďže dieťa do dvoch rokov musí mať dospelý sprievod, nemohli sme ísť iba my piati. Ešte k tomu sedačky v lietadle, kde sú kyslíkové masky aj pre deti, nie sú vedľa seba, ale roztrúsené po lietadle. Každý sme sedeli na inom konci lietadla a musela som každej dcére baliť zvlášť výbavu do lietadla. Ale inak bolo super.

Po dvoch rokoch ste sa vrátili do práce. Podarilo sa vám všetko zariadiť tak, ako ste si predstavovali? Ste manažérka, takže choroba z povolania sa zrejme prejavila aj doma, zvlášť pri trojčatách...

Áno, je to pravda. U nás musí byť všetko rozplánované, aby sme to všetko zvládli. Máme pevný režim. Veľa som sa venovala tomu, ako to bude u nás doma vyzerať, keď sa vrátim do práce a zatiaľ to funguje dobre. Posledné, čo som chcela, bolo, aby to akýmkoľvek spôsobom vplývalo na deti. Nechcem, aby začali vnímať, že som s nimi menej. Snažila som sa chod u nás doma nastaviť tak, aby ony fungovali vo svojom režime a nič ich nevyrušovalo. Takže som si musela vymyslieť režim pre seba, kedy budem variť, upratovať, nakupovať…

Každé dieťa potrebuje režim, ale pri trojičkách ho asi rodičia musia nekompromisne dodržiavať.

Neviem si to inak predstaviť. Každý večer sú o siedmej v posteli. Takže aj my dvaja máme trochu času pre seba, čo je veľmi dôležité. Aj cez deň chodia spávať v jeden čas a budíme ich v jeden čas. Navykli si na režim, ktorý máme, a momentálne spávajú dvanásť až trinásť hodín za noc, čo je pre nás veľká pomoc, pretože nielen my sa vyspíme, ale aj ony sa budia v dobrej nálade a plné energie.

Zrejme by sa toto všetko nedalo skĺbiť bez opatrovateliek.

Ja by som to bez opatrovateliek nedokázala, aj keď zatiaľ pracujem na trojštvrtinový úväzok. Totiž môj manžel má dosť namáhavú prácu, často cestuje do Prahy, takže my nie sme klasický model rodiny v tom, že sú všetci každý večer doma.

Nájsť alebo vybrať opatrovateľku, zvlášť pre tri bábätká, zrejme nie je jednoduché.

Nie je. (Smiech.) Ale musím povedať, že sme mali šťastie. Preto je pre mňa jednoduchšie odísť do práce. Dievčatá ich zbožňujú a ja viem, že sa môžem na ne spoľahnúť.

Hovoríte v množnom čísle – máte teda viac opatrovateliek?

Mame dve opatrovateľky, ktoré sa striedajú.

Je ťažšie manažovať domácnosť s trojičkami než program v Markíze?

Nemyslím si, že sa dá povedať, čo je ťažšie a čo je ľahšie. Pre mňa sú naše deti obrovské šťastie, oboch nás tak naplnili láskou, že sa to nedá ani opísať. Preto to nedokážem vnímať ako nejakú starosť alebo prácu. Toto je pre nás bežná realita všedného dňa. Raz za čas sa nám stane, že sa ocitneme iba s jednou z dcér a vtedy si povieme, že vlastne by to bola veľká nuda.

Viete si s manželom nájsť čas sami pre seba, napríklad aj na celý víkend?

Snažíme sa o to. Myslím, že odísť preč z domu na víkend sa nám zatiaľ podarilo tak raz za rok. Ale aj to je lepšie ako nič. Veľmi nám pomáha, že moji rodičia si deti k sebe berú aj na noc, takže vtedy máme pre seba jeden alebo dva večery.

Stretli ste sa s kritikou, že idete po dvoch rokoch do práce?

Musím povedať, že bolo zopár prekvapených reakcií. Jedni sa pýtali, či už idem do práce, iní zase, či až teraz... Každý bude mať od vás iné očakávania, ale pre mňa a našu rodinu to vyšlo takto. S manželom sme si vyhodnotili, čo je najlepšie pre nás a potom som to už ďalej neriešila. Každá rodina funguje inak a každému vyhovuje niečo iné. Nedá sa kategorizovať, kedy je správy čas nastúpiť do práce.

Viete sa vždy odosobniť od názorov iných ľudí?

Snažím sa s tým pracovať, ale my máme špecifickú situáciu, takže hneď v úvode som pochopila, že sa nemôžem porovnávať s inými mamami.

Čo bolo zo začiatku, keď ste si priniesli dcéry domov z pôrodnice, najťažšie?

Na začiatku boli asi aj slzy, ale nejako som to vytesnila. Tým si prejde asi každá mama. Prvý polrok, respektívne rok bol veľmi ťažký. Pre mňa bola najväčšia úľava, keď začali samy chodiť. Dovtedy som stále nemala dosť rúk.

V úvode ste spomínali, že ste mali spočiatku obavy o zdravie detí. Vyšetrenia boli vždy v poriadku?

Pri trojičkách vám nikto nedokáže tak ako pri jednom dieťati povedať, či bude celkom zdravé. Zle sa odhadujú niektoré parametre. Na ultrazvukoch sme krásne videli všetky tri dievčatá, ale potom neskôr, ako rástli, bolo náročné vidieť, ako sa tam tlačia. Bolo mi to veľmi ľúto. Napríklad čím som sa vôbec nezaoberala, boli moje kilá navyše. Sústredila som sa na to, aby ony boli v poriadku a aby som to fyzicky zvládla.

Bývate nervózna z únavy?

Stále robím všetko preto, aby som nebola nervózna, ani unavená na smrť. S nimi je to naozaj veľmi intenzívne, a keď si nezachováte aspoň trošku priestoru pre seba, tak vás to pohltí. Chcem si svoje deti užívať a okrem toho im chcem dať do života to, že človek sa má tešiť z každého dňa. Ja sa snažím, aby ma videli šťastnú a pozitívnu.

Bol manžel pri pôrode? Nebolo mu mdlo?

Manžel sa, bohužiaľ, nezmestil do pôrodnej sály, pretože na každé dieťa bol tím troch lekárov. Ale bol hneď za dverami a počul, ako postupne pribúdal plač v miestnosti. Bol to najkrajší deň našich životov.

ROZHOVOR: Manželka režiséra Pepeho Majeského o chvíľach strachu

Výber pre vás