Milo Kráľ otvorene: Ako sa dopracovať k dobrým vzťahom po rozvode

Milo Kráľ a jeho spomienka na socík: Z toho, čo priniesol do školy, učiteľka skoro odpadla

Milo Kráľ sa rozišiel s manželkou v mieri: Ako to dokázali?

Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

"Permanentné namáhanie a&nbsp;zahlcovanie pamäti si žiada svoju daň. Neviem, ako je to u&nbsp;iných hercov, na sebe však pozorujem zvláštny jav. Čím ďalej, tým viac sa mi z&nbsp;pamäti vytrácajú spomienky. Len matne si dokážem spomenúť na zážitky z&nbsp;detstva, ale aj z&nbsp;celkom nedávnej minulosti… Akoby mi všetky tie repliky z&nbsp;divadelných hier, ktorými si pamäť kŕmim, vytláčali moje spomienky a&nbsp;zážitky kamsi preč, do nenávratna," napísal pred rokmi Milo Kráľ v&nbsp;práci o&nbsp;divadelnom herectve pre študentov.

Našťastie, s&nbsp;tým nenávratnom to nie je také zlé. Herec, režisér a&nbsp;hudobník to prezentuje v&nbsp;predstavení Prešporské porno v&nbsp;Divadle P. O. Hviezdoslava, ktoré prenáša divákov do čias socialistického režimu. 

Na záver herci, ktorí v&nbsp;hre vystupujú pod svojím menom, rozprávajú vlastné príbehy zo života spájajúce sa s&nbsp;obdobím, keď nám životný smer určovala jedna strana. Aj Milo Kráľ sa vracia do detských čias s touto príhodou:

„Mali sme osem-deväť rokov, keď sa k&nbsp;nám vrátila suseda, kamarátka Vierka z&nbsp;pionierskeho tábora v&nbsp;Sovietskom zväze. Tri týždne bola niekde v&nbsp;lesoch, pri malej dedine. Prišla s&nbsp;tým, že je tam strašná chudoba, ľudia žijú zúbožene, nemajú elektrinu ani vodovod, chodia do potoka a&nbsp;žijú v&nbsp;príšerných hygienických podmienkach. My sme jej to neverili, označili sme ju za klamárku, veď v&nbsp;Sovietskom zväze je dobre, chcela nás len zmiasť. Vyčlenili sme ju z&nbsp;kolektívu ako imperialistickú nepriateľku, tak sme boli manipulovaní."

"Až keď bolo po Nežnej revolúcii, uvedomil som si obludnosť propagandy, ktorá deťom vsugerovala klamlivý obraz o&nbsp;realite,“ povedal nám.

V&nbsp;mnohých rodinách sa za socializmu hovorilo: O&nbsp;tomto v&nbsp;škole radšej pred súdružkou učiteľkou nehovor, aby neboli problémy… Bolo to tak aj u&nbsp;vás?

Áno, stávalo sa. Môj otec bol v&nbsp;komunistickej strane, dokonca aj dosť dlho veril tomu, že to má niečo do seba. Ale mali sme doma aj platne zakázaného Karla Kryla a&nbsp;mamin otec po roku 1968 musel odovzdať stranícku knižku, lebo nechcel uznať, že príchod sovietskych vojsk je pomoc. Takže dožil v&nbsp;robotníckom povolaní. Inak sme žili príbeh bežných rodín, rodičia mi nevysvetľovali odvrátenú stranu režimu, v&nbsp;podstate ma nechávali v&nbsp;predstave, ktorú do nás hustila oficiálna moc. Ja som si to postupne sám objasňoval cez platne toho Kryla. Keď som prišiel na gymnázium, aj vďaka spolužiakom som sa už v&nbsp;novembri 1989 ako štrnásťročný trošku zorientoval a&nbsp;bolo vo mne isté rebelstvo. Keby sa Nežná revolúcia udiala neskôr, asi sa to dostane na povrch v&nbsp;iných podobách.

V&nbsp;časoch socializmu boli pre deti vzácne závany zo západu, hoci v&nbsp;podobe žuvačiek iných ako Pedro, farebných igelitiek či reklám v&nbsp;„západnej televízii“...

To sme vôbec neriešili. Nepoznačilo nás to aj preto, lebo sme boli ďaleko od rakúskej televízie, ktorej signál mali v&nbsp;Bratislave čiastočne k&nbsp;dispozícii. U&nbsp;nás na dedine, kde som vyrastal, teda v&nbsp;Ihráči pri Žiari nad Hronom, sme sa tým nezaoberali. Väčšina dediny chodila do kostola, my ako učiteľská rodina nie. Takže jediné, na čo som nadával, že musím chalanov čakať a&nbsp;bicyklovať sa sám, kým prídu z&nbsp;kostola. Vôbec nás nezaujímali nejaké závany zo západu. Ako som už povedal, až v&nbsp;rokoch 1988 som to vnímal cez hudbu. Odrazu sme mohli chodiť na burzy a&nbsp;kupovať si tam nahrané kazety západných kapiel. Na to som si šetril.

Pamätáte si na najväčší úlovok z&nbsp;toho obdobia?

Platne Brucea Springsteena a&nbsp;hlavne Born in the U.S.A. Naozaj som sa z&nbsp;nej tešil, dal som za to sto svojich našetrených korún, čo bol vtedy šialený peniaz. Dodnes tú platňu mám.

Pokračovanie na nasledujúcej strane.

Zažili ste s&nbsp;rodičmi dovolenky v&nbsp;ďalekom Bulharsku, kam sa ľudia vyberali na bakelitových trabantoch?

Nie. My sme mali auto veľmi neskoro. Naši si aj požičali peniaze, aby si mohli kúpiť vytúženú Škodu 120. Bolo to pre mňa, ako keď vyjde slnko, mali sme auto! Bolo to v&nbsp;roku 1988 a&nbsp;potom ho mal otec ešte ďalších dvadsať rokov. Na dovolenky sme ani veľmi nechodili. Moje letá, to boli ihráčsky rybník a&nbsp;dva týždne u&nbsp;bratranca v&nbsp;Dolnej Seči. On bol potom zasa dva týždne u&nbsp;nás. Ale raz sme vycestovali do Berlína, východného, samozrejme, za maminou kamarátkou zo školy a&nbsp;raz som bol tri týždne v&nbsp;tábore v&nbsp;Nemecku, niekde pri Postupime. To bolo celé moje stretávanie so zahraničím.

Nelistovali ste ani v&nbsp;kultovom nemeckom časopise pre mladých Bravo, ktorý sa k&nbsp;nám doslova pašoval a&nbsp;jeden výtlačok koloval po celej triede?

Áno, pamätám si. (Úsmev.) S&nbsp;časopisom Bravo sa spája moje rebelstvo, ktoré mi mohlo skomplikovať život. Prvé, čo bolo, keď som prišiel na gymnázium, som si dal na lavicu plagát z&nbsp;Brava, ktorý býval pripnutý v&nbsp;strede. Bola to do pása odhalená žena. Keď naša triedna vstúpila a&nbsp;uvidela to, skoro omdlela. Asi by som mal s&nbsp;tou mocou naozaj problém. Osemdesiaty deviaty prišiel dosť skoro, tak ma nestihli trestať. (Smiech.)

V&nbsp;Prešporskom porne hráte postavu človeka, ktorý sa snaží zachovať si vnútornú slobodu v&nbsp;neslobodnom režime…&nbsp; A&nbsp;potom na to aj tak doplatí. V&nbsp;hre je veľa paralel s&nbsp;dnešnými časmi. Cítite to tak?

Určite. Máme pri vláde ľudí, ktorí by chceli ovplyvňovať aj umenie a&nbsp;kultúru, ako by mali vyzerať obrazy, kto má hrať a&nbsp;kto nie, kto je proslovenský a&nbsp;kto protislovenský. Proti tomuto som ja celou svojou dušou. Kultúra musí byť otvorená, keď sa uzavrieme do nejakej „konzervy“ a&nbsp;zväzujúcich floskúl, ktoré sú samy osebe aj tak hlúposťou, nikam sa nepohneme. S&nbsp;takou kultúrou sa ľudia nestotožnia, tak ako sa nestotožnili ani za bývalého režimu a&nbsp;hľadali skôr to, čo zaváňalo rebelstvom proti režimu. Slobodná kultúra nezomrie, ľudia si ju nájdu, budú za ňu platiť, len nemám rád tieto spiatočky. Načo spúšťať ten kameň dole a&nbsp;zasa ho ako Sizyfos tlačiť do kopca?

Za minulého režimu ľudia emigrovali, dnes odchádzajú slobodne. Napadlo vám, že by ste odišli?

V&nbsp;našom hereckom povolaní to nie je jednoduché. Limituje nás jazyk aj prostredie. Ak chcete niečo vytvoriť, musíte poznať prostredie, aby ste ho vedeli pomenovať, dodať nejakú metaforu, skratku. To sa ťažko robí niekde inde, kde nemáte korene, kde to nemáte „ochytané“. Odísť mi síce občas napadlo, ale nikdy som to nebral vážne. Viem, že som tu fixovaný, a&nbsp;v&nbsp;princípe ani nechcem. Svojho času som sa rozhodol byť na voľnej nohe, aby som bol len sám za seba a&nbsp;nepatril žiadnej inštitúcii, takže zatiaľ ma nikto ničím neobmedzoval. Možno raz prídem do bodu, keď bude nutné rozhodovať sa inak, ale zatiaľ to nehrozí a&nbsp;dúfam, že to tak vydrží.

Čo prezradil o svojom synovi, čítajte na nasledujúcej strane.

Váš syn študoval na vysokej škole v&nbsp;Česku. Na rozdiel od mnohých mladých ľudí sa vrátil domov. Pracuje vo svojom odbore?

Syn študoval v&nbsp;Karvinej hotelový manažment, štúdium si predlžoval, ale aj tak išiel napokon radšej do praxe, ako by získaval diplom. Mal tendencie, že by to doštudoval, ale radšej otvoril malú donáškovú pizzeriu v&nbsp;Martine. Bol by som rád, keby dokončil školu, ale uvidíme. Pohybuje sa v&nbsp;gastre, chce to robiť a&nbsp;tam vidí svoju budúcnosť.

Jablko padlo ďaleko od otcovského stromu v&nbsp;tomto prípade...

My sme ho neobmedzovali, nedávali sme mu koľajničky typu „toto musíš robiť“. Ponúkali sme mu len možnosti. Mal veľmi dobrý vzťah k&nbsp;športu, viedol som ho aj k&nbsp;tenisu, aj k&nbsp;futbalu. Vybral si futbal. Chodil na ZUŠ-ku na klavír, aj ju skončil, písal nejaké rapové texty, ale neťahalo ho to ďalej. Potom sa rozhodol pre gastro. Som rád, že má svoju cestu, to je dobre. Som typ, ktorý si vytýči cieľ a&nbsp;ide za ním, kým ho nedokončí, ale akceptujem ľudí, ktorí to majú inak. Mám teraz na mysli synovu školu. Je to v&nbsp;poriadku, má svoj život, je iný ako ja. Ja som síce dokončil kopu vecí, ale spokojný byť neviem, zatiaľ čo on si to vie užiť. Mohol by byť vlastne šťastnejším a&nbsp;spokojnejším človekom než som ja.

To je dobrý odkaz pre rodičov, ktorí trpia pre svoje deti, kým ony sú spokojné… Vrátim sa ešte k&nbsp;politike, od ktorej vás rodičia v&nbsp;detstve držali bokom. Vy ste boli aký otec v&nbsp;tomto smere?

Ja som s&nbsp;ním riešil všetky veci, čo sa dejú v&nbsp;spoločnosti. Rodičia to neriešili možno preto, že by to mohlo byť nebezpečné, možno mali iný dôvod a&nbsp;možno tomu celému úprimne vtedy verili a&nbsp;až postupne sa im otvárali oči. Aj tak ešte dlho obhajovali dávne časy, že veď nebolo všetko zlé. Je to ťažké, keď žijete v&nbsp;niečom desiatky rokov od narodenia a&nbsp;zrazu vám niekto povie, že vám klamali a&nbsp;veľa vecí bolo inak. Aj vás to naštve, lebo ste tomu venovali svoj produktívny čas, verili ste… Môj syn sa už narodil v&nbsp;slobodnej spoločnosti, povedali sme mu, myslím, všetko, má vo veciach jasno alebo k&nbsp;nim aspoň pristupuje s&nbsp;kritickým myslením. Vysvetľovali sme mu aj udalosti z&nbsp;našej histórie 20. storočia, ktoré neboli v&nbsp;učebniciach dejepisu alebo tam nestihli dôjsť.

Hovoríte „my“. Máte na mysli jeho mamu?

Jasné. My sme aj napriek rozvodu istý čas bývali spolu a&nbsp;podieľali sme sa až do synovej dospelosti na jeho výchove viac-menej rovným dielom alebo nakoľko mi to moja práca dovoľovala. Aj doteraz máme s&nbsp;bývalou manželkou veľmi dobrý vzťah, sme úprimní priatelia. Toto sa nám podarilo zachovať napriek okolnostiam.

Mnohé páry by ocenili nejakú príručku, ako zvládnuť takúto životnú situáciu, ako sa povzniesť nad veci, nech sa stane čokoľvek. Nechcete ju napísať?

(Úsmev.) Aj my sme prešli svojimi „pekielkami“, ale nakoniec to dopadlo tak, že syn nás má oboch. Dá sa slušne komunikovať aj po rozchode, ale je to individuálne. Musíte natrafiť aj na druhú stranu, ktorá je naklonená dobre vychádzať, to nespravíte sám. Je na partneroch, či to vôbec chcú, ide aj o&nbsp;hĺbku rán, ktoré si uštedrili počas vzťahu – niektoré sa dajú odpustiť, niektoré možno ani nie. Je to veľmi individuálne. Ide aj o&nbsp;to, či vám za to stojí povýšiť niektoré veci nad osobný prospech a&nbsp;niečo obetovať. Určite to stojí aj obetu. Musíte obetovať mnoho zo svojho možno iného súkromného života aj z&nbsp;vecí, ktoré by ste chceli. Ale zasa viete, v&nbsp;mene čoho to robíte.

Milo Kráľ otvorene: Ako sa dopracovať k dobrým vzťahom po rozvode

Autor článku

Katarína Čulenová

Výber pre vás

Milo Kráľ otvorene: Ako sa dopracovať k dobrým vzťahom po rozvode

Autor článku

Katarína Čulenová

Súvisiace články

OTESTUJTE SA Viete doplniť krstné meno známych osobností?

Veronika Lackovičová z Dunaja: Na VŠMU som sa necítila dobre aj vinou niektorých pedagógov

Mireille Mathieu na Slovensku: Kto vymyslel jej účes a v koľkých jazykoch spieva?

Zuzana Ťapáková sa presťahovala a vtedy prišla k zásadnému poznaniu: Čo v skutočnosti potrebuje

Jana Hospodárová prekvapuje: Už tri roky jej partner posiela jednu esemesku

Rozvedená herečka Lucia Vráblicová prehovorila: Jedny dvere som zavrela, otváram druhé...

ŠOK Moniky Hilmerovej: Keď otvorila scenár k seriálu Dunaj, neverila vlastným očiam

Výber pre vás