Henrieta Mičkovicová: Nedopusťme, aby mladí ľudia žili v atmosfére strachu

Henrieta Mičkovicová prekvapuje: Pohľad do zrkadla ma ničil

Henrieta Mičkovicová: Akú atmosféru v spoločnosti sme vytvorili pre naše deti...

Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

"Mám veľmi veľký hlad," sympaticky priamo priznáva herečka, berie do ruky tvarohový koláč a&nbsp;schuti sa doň pustí. Nie, táto veľmi štíhla žena nežije zo vzduchu, stravuje sa normálne, „zhreší“ aj koláčmi či husacinou, ale s&nbsp;rozumom.

S&nbsp;<a rel="noopener" href="https://sarm.pluska.sk/celebrity/stastna-henrieta-mickovicova-jej-muz-alexander-barta-ma-nieco-vzacne" target="_blank">Henrietou Mičkovicovou </a>sa stretávame na premiére animovanej snímky s&nbsp;názvom Keď chutí život, kde dabuje jednu z&nbsp;postáv. Pri pohľade na iskru v&nbsp;jej očiach je jasné, že svoj život si vyskladala tak, aby jej chutil… - milujúci partner, ktorý ju vie rozosmiať, dávno dospelý syn a&nbsp;čerstvo dospelá dcéra, práca vo filme, divadle aj seriáloch, priatelia, cestovanie, ale aj schopnosť vychutnať si zdanlivú šedivosť bežných dní.

Spomínaný film je o&nbsp;tínedžerovi, ktorý sa borí s&nbsp;nadváhou a&nbsp;ponúka viacero tém na zamyslenie – od šikany cez silu priateľstva po sebaobraz a&nbsp;dôležitosť pocitu sebahodnoty. Keď sa herečky pýtame, ktorá téma v&nbsp;nej zarezonovala najviac, odpovedá: „Myslím, že práve téma sebahodnoty je veľmi dôležitá, od toho sa odvíjajú v&nbsp;živote ďalšie veci.“

Ako ste na tom so sebahodnotou vy?

Stále sa učím (úsmev). Život prináša všeličo a&nbsp;ani neviete, ako sa vám stane, že začnete o&nbsp;sebe pochybovať, zneistiete. Navyše každý sa narodíme s&nbsp;nejakou emocionálnou výbavou. Na niekoho zapôsobí nepríjemná situácia tak, že sa od neho odrazí a&nbsp;iného nesmierne zasiahne. A&nbsp;na niekom to je okamžite vidieť, iný zranenie dokáže skryť za akúsi masku, ktorú nosí do istej miery každý človek. Ja som sa tiež až neskôr naučila porozumieť sebe samej a&nbsp;prijať, že si niektoré veci zaslúžim.

Čo bolo pre vás najcitlivejšie v&nbsp;detstve či v&nbsp;puberte, čo sa týka vzhľadu?

Keď som bola na začiatku základnej školy, prišla som o&nbsp;svoje krásne vlasy. Rodičia ma dali ostrihať na chlapca. Do toho sa mi pokazili oči, takže som dostala okuliare a&nbsp;ešte mi aj vypadali zuby. Vystrihaná, štrbavá a&nbsp;okuliarnatá… mala som pocit, že to je najhoršia katastrofa, čo sa mi mohla stať. Nemohla som sa na seba pozerať ani na fotkách. Keď ich vidím dnes, s&nbsp;odstupom času, vôbec sa mi to nezdá hrozné, ale v&nbsp;tom období ma môj obraz v&nbsp;zrkadle ničil. A&nbsp;ešte keď mi pani učiteľka pripla sponku, aby mi nepadala do čela ofina, hrôza. Bolo to také zúfalé obdobie môjho života (smiech).

Rodičia kedysi s&nbsp;deťmi veľmi nediskutovali, či sa im niečo páči alebo nie...

Áno, výchovný prístup bol iný a &nbsp;niekomu sa môže zdať, že staršie generácie boli celkovo odolnejšie. Keďže sa však nekládol dôraz na emocionálne prežívanie, duševné zdravie a&nbsp;vytesňovali sme mnoho vecí, teraz nás to dobieha. Pozrite sa, akú atmosféru v&nbsp;spoločnosti sme vytvorili pre naše deti. Kladieme na ne nesmierne vysoké nároky, sú pod tlakom, chceme z&nbsp;nich mať silné osobnosti s&nbsp;názorom a&nbsp;so schopnosťou presadiť sa, na druhej strane dostávajú ataky dokonca z&nbsp;radov vládnych činiteľov. Stačí spomenúť nepodanie ruky či karneval. Navyše, musia čeliť <a rel="noopener" href="https://sarm.pluska.sk/zdravie/psychologicka-petra-arslan-sinkova-smutne-co-deti-obcas-povedia-rodicoch/1" target="_blank">šikane </a>a&nbsp;tlakom ešte aj na sociálnych sieťach, akým sme my v&nbsp;živote nemuseli. Zabúdame na to, že sú krehké, že potrebujú lásku, pevné body a&nbsp;hodnoty, ktoré sa, žiaľ, pomaly vytrácajú. Je na nás, aby sme sa tých správnych hodnôt nevzdávali a&nbsp;boli sme schopní ukázať nasledujúcim generáciám, že morálny kompas je nesmierne dôležitý. Mladým ľuďom by sme mali dôverovať, byť oporou a&nbsp;nemali by sme dopustiť, aby žili v&nbsp;atmosfére strachu.

Váš syn Dávid, ktorý sa vám narodil ešte počas vysokej školy, má po tridsiatke, dcéra Esther má osemnásť. Ako sa pozeráte na generáciu jej rovesníkov? Zaznievajú hlasy, že sú zbytočne precitlivení.

Neviem na to odpovedať, nie som ani sociologička, ani psychologička. Samozrejme, že mám obavy ako každý rodič, či to moje deti zvládnu. Na druhej strane mladú generáciu obdivujem, že sa vie ohradiť, má svoj názor, že mladí chcú byť akceptovaní ako partneri od útleho detstva, že vôbec neriešia, ako kto vyzerá, či je queer alebo nie. A&nbsp;nechápu, že o&nbsp;tom vôbec vedieme diskusiu. Samozrejme, že sú medzi nimi nielen ľudia, ktorí sa túžia vzdelávať a&nbsp;majú rôzne záujmy, je to rôznorodé. Dôležité je, aby vedeli nájsť spoločnú reč a&nbsp;rešpektovať sa.

Zažívali ste ako tínedžerka pre niečo šikanu?

Neviem, či som to niekedy vnímala ako šikanu, ale myslím, že nikto sa nevyhol určitým pnutiam v&nbsp;kolektíve. Nemôžete vyhovieť každému a&nbsp;každý nemôže vyhovieť vám. A&nbsp;tak sa aj v&nbsp;mojom kolektíve tvorili skupinky a&nbsp;niekedy som cítila, že som mimo, odstrčená, osamotená. Ale možno to bol len môj pocit. Práve preto, že sa vtedy príliš nerozoberali témy empatie a&nbsp;nekládol sa dôraz na vnímanie vlastných emócií a ani emócií tých druhých, som vlastne ani nezistila, či to nebola len moja zbytočná obava. Skrátka, je to celé veľmi krehké.

Takže ste pre nič konkrétne netrpeli?

Asi som netrpela alebo si to už nepamätám. Ak som sa aj občas cítila nepríjemne v&nbsp;rámci môjho vnútorného nastavenia, potrebovala som sa z&nbsp;toho rýchlo dostať, čiže vytesniť to, čo nie je asi vždy najšťastnejšie. Takže som si hľadala naplnenie vo svojich záujmoch, ktoré boli vždy rôzne. Stále som chcela niečo objavovať, spoznávať, mala som v&nbsp;sebe akýsi nepokoj, ktorý ma neustále nútil hýbať sa, niečo nachádzať. Ale vyzerá to tak, že jediné, pri čom som naozaj dlhodobo v&nbsp;tých časoch vytrvala, bol dramatický krúžok a&nbsp;tanec.

A&nbsp;kedy ste sa upokojili?

Neviem, či som sa upokojila (smiech). Ale prestala som unikať a&nbsp;začala som prijímať veci tak, ako sú, respektíve snažím sa ich prijímať.

Napríklad to, že sa nemusím správať tak, aby som vždy vyhovela, aby som mala za každú cenu pocit, že žijem život „naplno“. Že sa zakaždým musí niečo dramatické diať. Že vždy musí prísť niečo nové. Niekedy len v&nbsp;tom, čo je bežne okolo nás, je fajn nachádzať potešenie a&nbsp;spokojnosť.

V&nbsp;tom, o&nbsp;čom niekto povie, že je to každodenná šeď?

Áno, aj v&nbsp;každodennej šedi to môže byť zaujímavé.

Spomínali ste, že sa človeku ľahko stane, že začne o&nbsp;sebe pochybovať. U&nbsp;žien to môže byť aj neistota vo vnímaní svojho vzhľadu. Je pre vás dôležité byť pekná pre svojho muža? Komentuje váš výzor?

On ma prijíma takú, aká som. Aspoň dúfam (smiech). Je úžasné, že akceptuje aj obdobia, ktoré nie sú vždy ideálne pre ženu. Berie to ako súčasť života a&nbsp;nijako zásadne to neovplyvňuje jeho záujem o&nbsp;mňa. A, samozrejme, vie oceniť, keď si dám na sebe záležať.

„Dnes ti to veľmi svedčí!“ (smiech) Myslím si, že má najradšej, keď sa cítim v&nbsp;pohode a&nbsp;keď žiarim. Keď sa pre niečo nadchnem, to miluje najviac. Vtedy nezáleží, či mám čerstvý účes od kaderníka alebo dokonalý mejkap či outfit. A&nbsp;čo sa týka obliekania, myslím si, že ženy to ani nerobia kvôli mužom. Viete, ja sa chcem v&nbsp;prvom rade cítiť dobre kvôli sebe. Aj ja mám totiž také obdobia, keď som rada, že zo seba zvlečiem osobné veci, dám si divadelný kostým, a&nbsp;potom zasa naspäť, keď nemám čas špeciálne rozmýšľať o&nbsp;tom, čo si oblečiem&nbsp;do práce. Áno, v&nbsp;niektoré dni chodím ako chatár, neustále točím štyri veci dookola. Na viac nemám kapacitu. Ale keď je čas a&nbsp;príležitosť, tak si to viem užiť, je to nesmierne príjemné. A&nbsp;je príjemné, keď to vie oceniť aj môj partner. No že by to mala byť zásadná vec v&nbsp;našom vzťahu, to asi nie. Samozrejme, aj mne sa páči, keď sa o seba stará a je upravený. Človek by sa mal všeobecne aj z&nbsp;úcty k&nbsp;sebe samému o&nbsp;seba starať. Pamätám si na moju babičku, že sa každý deň upravila, učesala, narúžovala si pery a&nbsp;nikdy nešla do obchodu len tak. Mala úzus, že si držala sama voči sebe istú úroveň. To ja som ju tromfla, pretože ja sa vyberiem do obchodu niekedy aj v&nbsp;teplákoch (smiech).

Je iná doba a&nbsp;dnes sú aj niektoré tepláky luxus… Spomínam si na jednu storočnú pani aj doma vždy načesanú a&nbsp;oblečenú do lepších šiat, ktorá mi prízvukovala, že vždy chcela dobre vyzerať, aby dcére nerobila hanbu...

Toto ja v&nbsp;sebe nemám (úsmev). Skôr to vnímam tak, že netreba na seba zanevrieť, ale starať sa o&nbsp;seba fyzicky aj psychicky. Ide to ruka v&nbsp;ruke. Aj v&nbsp;staršom veku si treba udržiavať dobrodružného ducha, neustále spoznávať a&nbsp;objavovať nové veci, venovať sa rôznym činnostiam. Ja by som chcela vyjsť na Kilimandžáro. Držím si palce.

Čo je teda pre vás dôležité okrem práce?

Spoločné záujmy s&nbsp;mojím mužom, ale aj s&nbsp;mojimi deťmi, keď sú ochotné so mnou tráviť čas (úsmev). Dcéra má osemnásť, už sa oddeľuje, vymedzuje, ale to je úplne v&nbsp;poriadku, tak to má byť. A&nbsp;čo mám rada? Napríklad milujem históriu, architektúru, a&nbsp;preto rada cestujem. A príroda je súčasťou môjho života. Spomínam si ešte na obdobie kovidu, ktoré bolo pre mňa úžasné v&nbsp;tom, že som sa doslova uchodila.

Vráťme sa ešte k&nbsp;filmu Ako chutí život, kde sa rozoberá vzťah k&nbsp;telu v&nbsp;krehkom období dospievania. Vaša dcéra chodila na balet, kde sa dáva dôraz na štíhlosť. Nemali ste obavy, že to prejde do nezdravej roviny sebapozorovania sa?

Balet bol otázkou kultivácie tela a&nbsp;ona ho navštevovala iba dvakrát do týždňa ako školáčka v&nbsp;rámci krúžku. Nebolo to rozhodne o&nbsp;kontrole hmotnosti, ale o&nbsp;tom, ako sa naučiť pracovať so svojím telom. Veď ako chcete začať vnímať svoje telo a&nbsp;následne ho mať aj rád, keď sa nehýbete? Starí Gréci mali pravdu, kalokagatia je úžasná vec.

Vy nejako zamestnávate svoje telo? Teda obrazne povedané, okrem posilňovania s&nbsp;nákupom či behom do práce, ako to robíme asi všetky?

(Úsmev). Už dva mesiace nijako... Ale preferujem prirodzený pohyb na čerstvom vzduchu a, samozrejme, že sa nevyhnem posilňovni. Po päťdesiatke je silový tréning už vraj nutnosť, ale strašne musím so sebou bojovať. Viem si predstaviť aj krajšie veci. (smiech)

Henrieta Mičkovicová: Nedopusťme, aby mladí ľudia žili v atmosfére strachu

Autor článku

Katarína Čulenová

Výber pre vás

Henrieta Mičkovicová: Nedopusťme, aby mladí ľudia žili v atmosfére strachu

Autor článku

Katarína Čulenová

Súvisiace články

Premiéra filmu ČERNÁK: Herec Ondrík aj režisér Kroner so svojimi krásnymi ženami

Manželka Richarda Lintnera po rozchode: O vzťahu so svokrou aj či má priateľa

Emília Vášáryová urobila unáhlené rozhodnutie: Našťastie to nevyšlo

Andy Pavlík Timková o oslave mužových narodenín: Chýbali dôležití ľudia

Miriam Kalisová po odchode z televízie: Prezradila, že z nej bude...

Tehotná Simona First otvorila 13. komnatu: Syn jej v jednom momente otvoril oči

Výber pre vás