Herec a komik Marcel Nemec sa svojim fanúšikom prihováral spoza múrov bratislavskej Univerzitnej nemocnice Milosrdní bratia. Umelec, ktorému pred dvomi rokmi skrížila cestu rakovina, mal komplikácie s črevami a podrobil sa tam urgentnej operácii. 

Tá našťastie dopadla dobre a vysmiaty Marcel každú noc strávenú na lôžku zdokumentoval pár vetami na sociálnych sieťach. Hoci nie vždy sa ľahko čítali, ale optimizmus v nich nikdy nechýba. 

Študovali ich nielen hercovi fanúšikovia, ale i kolegovia. Čo sa, prirodzene, nevylučuje. Prominentné tváre si u statočného pacienta, ktorého medzičasom prepustili do domáceho liečenia, podávali kľučky a zdieľali s ním energiu, ktorú potrebuje. 

Po jeho vrúcne objatie si nedávno prišla aj exmarkizáčka a vyznávačka zdravého životného štýlu Andy Timková. 

“Marcel je pre mňa jedna obrovská škola. Obrovská škola výdrže, lásky… Ja sa od neho učím veľa lásky a sebalásky,” priznala Šarmu Timková, ktorá v spoločnosti kamaráta otvorila svoju trinástu komnatu.

“Ja som mala naozaj celý život problém s tým, aby som sa ľúbila, aby som mala rada samu seba. Z nejakého dôvodu som sa vinila z rôznych vecí. Narodil sa mi syn, ktorý zostal na invalidnom vozíku. Môj milovaný Adamko. No a nejako som sa vinila, že ja za to môžem. Myslím si, že každá matka, ktorá má choré dieťa, tak má s týmto problém,” povzdychla si exmoderátorka, ktorej sa narodil hendikepovaný synček s detskou mozgovom obrnou.

Brala to ako trest. “Marcel ma učí tomu, aby som si dôverovala. Každodenne, keď si otvorím instagram a vidím tú jeho vysmiatu tvár v prostredí, kde sa nachádza a kde ľudia plačú, opúšťajú sa a Marcel ide, ide, ide… Žije a bojuje! Tak si hovorím, Andy, musíš sa ľúbiť aj ty. Niečo si už aj dokázala, si hodnotný človek a zaslúžiš si to. Zaslúžiš si sebalásku. Ja sa to fakt učím od Marcela a som strašne rada, že ho poznám. A verím, že spolu ešte veľa veľa rokov spolu prežijeme,” povedala s veľkým optimizmom v hlase Timková, ktorú dojatý Nemec srdečne objal.

Pokračovanie na nasledujúcej strane.

Marcel už odratáva dni, keď ho pustia domov. Ostatné noci sú vraj nepokojné, najmä tá nedávna. “Niet sa čo čudovať, keď je vysoká pravdepodobnosť, že je ostatnou na tejto adrese,” raduje sa pacient a úprimné slová venuje svojmu telu.

“Áno, telu! Môjmu telu, na ktoré som pyšný, ako to celé zvláda a je mi nesmiernou oporou. Pri pohľade na mňa, by nikto nepovedal, že už 23 mesiavov sa liečim na diagnózu rakovinky, čo značí, že podstupujem (okrem iného) pravideľnú chemoterapiu. Mám za sebou štvrtú náročnú operáciu a to nehovorím o tom množstve ďalších antibiotík a opiátov a iných štiav, čo do neho dávam. Štastisticky by som po tom všetkom mal vyzerať ako ´chodiaca mŕtvola´,” priznal Marcel.&nbsp;

Podľa uvádzaných vedľajších účinkov a so štyrmi druhmi chemoterapie by mal byť kosť a koža, bez vlasov a ochlpenia. “A po celom tele mi mali&nbsp; ´kvitnúť´ hnisavé vredíky. No nič z toho! Teda až na tie vlasy. Ako je to možné? Jednoducho. Komunikujem so svojim telom, denne mu hovorím, ako ho milujem, pred každou procedúrou mu poviem, čo do neho idem dať, na čo sa má pripraviť a aký je žiadúci výsledok. Nuž a zdá sa, že to funguje!” hovorí Marcel, ktorý v rozhovore pre Šarm prezradil viac aj o svojom tajnom dobrodincovi z Prahy.

Keď som vás tu našiel vysmiateho, hneď mi napadlo: “Čo tu robí? N nie je mu tu dlho”?

(Smiech). Nie, pretože konečne mám čas na seba. Som sám so sebou a je mi dobre. Som so svojimi myšlienkami a podchvíľou sú to nejakí moji priatelia, rodina. Nepozerám ani televízor. Urobil som výnimku len v nedeľu, keď vysielali Hercula Poirota. Teším sa na neho celý týždeň a potom pri ňom zaspím. (Smiech). Nenudím sa.

Nad čím premýšľate?

Aká myšlienka mi príde. Väčšinou nad životom, akí sme my ľudia zvláštni a dokážeme si sťažovať na úplné nezmysly, napríklad aké je von škaredé počasie, zemiaky sú rozvarené, mäso je tvrdé a podobné nezmysly. A potom aj nad tým, ako sa z ľudí vytráca ľudskosť. Prestali sme sa usmievať, byť slušní a človek, ktorí používa slovíčka prosím ťa či ďakujem je akoby staromódny. A potom samozrejme mi príde do hlavy veľa kreatívnych vecí. Prezradím, že spolu s mojím najlepším priateľom píšeme knihu.

Je to môj dobrodinec, ktorý mi daroval peniaze na moju liečbu. Asi po štyroch mesiacoch sme sa stretli v Tatrách a odvtedy sme najmocnejší priatelia. Je to nebeské spojenie, spojil nás Boh. On žije v Česku, pracuje v Prahe a každý tretí deň chodí za mnou.

Zaujímavé! Ako ste sa spoznali?

Cez sociálnu sieť som si raz povzdychol, že v akej krajine to žijeme. Totiž nie každá bioterapia sa snúbi s chemoterapiou. Keďže som dostal takú alergickú reakciu na chemoterapiu, že ma museli kriesiť, tak pani doktorka musela vymyslieť chemoterapiu, ktorá sa znesie s bioterapiou, ktorá mi pomáha. Našla mi liek. Lekár však musí žiadať poisťovňu o schválenie a mne to prišlo vydieračské, pretože poisťovňa mi schválila bioliečbu, ale neschválila chemoterapiu, čo bolo zarážajúce. Jedna krabička stojí 1200 eur. Našťastie mi pani doktorka vybavila zľavu a vyšla teda 800 eur. Ja som v tom čase aj tak potreboval štyri na mesiac a nebol to len jeden mesiac, ktorý som ten liek užíval. Nechcel som robiť verejné zbierky, neodsudzujem ich a myslím si, že sú správna vec, keď je človek v situácii, keď nemá inú možnosť. Ja som ten typ, ktorý tú inú možnosť hľadá.

A do toho teda prišiel tento váš priateľ?

Mnoho kamarátov mi volalo, že mi zaplatí tie lieky, ale ja som vedel, že peniaze zoženiem inde. A vtedy som si povzdychol na sociálnej sieti, v akej krajine žijeme a ako to tu (ne)funguje. Odrazu mi prišla v češtine SMSka: „Ja vám tie peniaze darujem. A.K.“ Povedal som si, že niekto si robí zo mňa srandu. Na druhý deň som prišiel do divadla a čakala ma tam obálka s peniazmi a dopisom, že „takto to má byť, pretože ja peniaze mám a vy ich potrebujete“. Zostal som ako obarený a v divadle nastala zvláštna lásková atmosféra. Okamžite som mu poďakoval a pozýval som ho na predstavenia s tým, žeby som ho rád objal. Najskôr neodpisoval. Neskôr zareagoval, že nechcel, ale uvedomil si, že mám právo vedieť, kto je. Pol roka na to prišla správa, že ma chce pozvať na obed alebo večeru, že je na Štrbskom plese. Mal som rezervovanú izbu na jeho účet v luxusnom hoteli v Tatrách. Priznám sa, že niekde v hlave som mal obavu, že tam prídem a niekto sa mi vysmeje. Ale čo, tak bude aspoň sranda, budem mať zážitok a išiel som.

Stretli ste sa napokon v Tatrách?

Áno, ubytoval som sa v hoteli a odrazu za mnou prišiel pán, ktorý má prenádherný rodinu a má štyri deti. Je to úžasný človek. Okamžite sme sa do seba zamilovali, teraz nehovorím o sexe, ale o láske. Mali sme si čo povedať. Pýtal som sa ho, ako si na mňa prišiel. Povedal: „Sme tu teraz spolu? Sme. Je nám tu dobre? Je. Načo riešiť, ako som na teba prišiel.“ Neskôr mi povedal, že ma videl na Tik Toku a cítil zo mňa dobro, tak sa ozval.

Čomu sa ten pán venuje?

Ani sme sa konkrétnejšie nevenovali tomu, čomu sa venuje. Viem, že má kanceláriu na pražskej Parížskej ulici. Poviem vám vtipnú príhodu. Bol som za ním v Prahe dva mesiace dozadu. Boli sme sa najesť u Pohlreicha v reštaurácii a odtiaľ som ho išiel odprevadiť na Parížsku ulicu. Išli sme Staromestskou ulicou, kde sú koče s koňmi. Naskočili sme do jedného a viezli sme sa Prahou. Parížska ulica je úzka a dlhá a títo kočiši tadiaľ večne prechádzajú. Keď ideš autom a vychytáš koč s koňom, tak namiesto piatich minút sa tou ulicou vezieš dvadsať. No a my sme tiež išli tou ulicou a on sa odrazu začal akoby skrývať, maskovať. A odrazu hovorí: „My sme nedávno dávali spolu so susedmi sťažnosť, aby tadiaľ tieto koče nechodili“. Má v sebe úžasný humor.

Je vaším najlepším kamarátom?

To nie. Pre mňa slovo kamarát veľa neznamená, lebo sa zaň dá všeličo skryť. Je to pre mňa najvernejší priateľ, je to niečo, čo som ešte nikdy s nikým nezažil. Mám blízkych priateľov, kolegov, ľudia, ktorí sem za mnou chodia, tak máme sa radi, ale toto s ním je niečo nebeské. Niečo, čo sa nedá pomenovať slovami.

Som pre neho darom. My tu v nemocnici sedíme, teda on sedí, ja ležím. Držíme sa za ruku a rozprávame sa. To je nebeské spojenie. A vnímam to aj tak, že on mi pomohol s peniažkami, ja som nedávno v autobuse pomohol študentke, ktorá sa nie vlastnou vinou dostala do nemilosti revízora. Viete, my sme kresťanský národ a všetci sa tu oháňame kresťanstvom a Bohom a neviem čím všetkým. Ale pre mňa sú buď dobrí alebo zlí ľudia. Veľakrát tí, čo najviac vyrevujú o kresťanstve, tak vôbec nežijú v súlade s Bohom. Kresťan predsa nemôže povedať, že za to, že ty máš inú sexuálnu orientáciu, tak si neprijateľný. Veď to je láska, Boh je láska. Čo to má s tým spoločné? A namiesto toho, aby žili život, ktorý je v súlade s Bohom, tak budú buzerovať, ukazovať prstom a prikazovať, ako má kto žiť. To je úplne choré. Robiť dobro neznamená, že ukazujem sa, že robím dobro. Nejde o peniaze, ale nezištnosť.

Okrem vášho priateľa z Prahy a rodiny za vami chodia do nemocnice aj mnohí kolegovia. To sú dohodnuté prepadovky?

Zuzka Smatanová tu bola, je to boží človek s čistou dušou. Takisto Lucka Hablovičová. Zuzka Vačková, Renátka Ryníková. Tá mi hľadala po Bratislave taký rukávnik, ktorý si musím dať, keď sa idem sprchovať. Mám totiž zavedenú permanentnú kanylu a musí byť v suchu, keď sa sprchujem. Renátka mi ten rukávnik zháňala vo svojom voľnom čase a som jej za to nesmierne vďačný. S tými ženami nás spája láska. Máme sa veľmi radi. Zuzka Vačková je pre mňa anjel na tejto zemi. Stála pri mne pri rôznych mojich vážnych životných rozhodnutiach a je jedným z mojich najväčších fanúšikov. To sú ľudia, ktorým keď nezavolám o polnoci, tak zdvihnú, nebudú reptať a pôjdu to urobiť. Nebudú sa pýtať prečo, obrazne povedané. Kristínku Farkašovú poznám od malého dievčatka. Keď tu nedávno bola, tak sme si spolu ukazovali jazvy a poplakali sme si spolu. Ale pozor, to neboli slzy ľútosti, bol to očistný plač. Horúce veľké slzy, ktoré stekajú po tvári. Povedala mi, že už bola niekoľkokrát na ARO a vždy som tam mala zlý pocit. No tu s tebou mám nejaký dobrý pocit. Nám je spolu dobre. Čas veľmi rýchlo uletí, je koniec návštevných hodín, ale dobro so mnou zostáva.

Fungujete na poradovníku? Vieš čo, Zuzka, príď o tretej, lebo Katka sa sľúbila na štvrtú...

(Smiech). Nie, pretože aj bez toho, aby som to ja nejako špeciálne organizoval, tak vždy sem príde niekto a vždy sa mi tu návštevy vymenia a funguje to.

Silu vám dávajú i blízki, najmä rodina. Zvládajú to?

S mojou neterkou máme veľmi otvorený vzťah. Má pätnásť rokov a vie úplne o všetkom a berie to s pokorou, čistotou a láskou ako moja mamina. Aj keď moja mamina trpí najviac, hoci to na sebe nedáva poznať. Viem, že ju to bolí a keď spolu telefonujeme, tak je to cítiť. Predo mnou je bodrá, ale viem, že plače. Môj brat ju vždy upokojuje a mňa tak silno objal, že to bolo niečo nadpozemské a veľmi emotívne. Milujem ich!

Vaši priatelia a fanúšikovia sa o liečbe veľa dozvedajú na sociálnych sieťach. O chorobe píšete s humorom a nadhľadom. Boj to ale nie je úplne jednoduchý...

Moja choroba spočíva v tom, že mi rastú nejakí votrelci. A spôsobujú, že sa prilepia na črevo a ono nemá prirodzený pohyb, ktorý potrebuje, aby to fungovalo. Stalo sa to, že noví votrelci narástli natoľko, že zablokovali črevo a stalo sa nepriechodné. Išiel som do nemocnice preto, lebo konzervatívnou liečbou sme chceli dosiahnuť to, že sa nám podarí črevá spriechodniť. Každý invazívny zásah do zdravého organizmu je nebezpečný, obzvlášť do organizmu, ktorý má zničenú imunitu a už do neho pár zásahov bolo. Chceli sme sa takémuto zásahu vyhnúť, a preto do mňa tiekli rôzne šťavy. Išla mi sonda cez nos do žalúdka, kde sa prirodzene tvoria nejaké veci, mal som brucho ako tehotný a do rána mi odtieklo zhruba päť litrov tekutiny, čo je jedna bandaska. Každý deň mi robili na onkológii RTG a vyzeralo to, že sa to uvoľňuje. Chcel som ísť hrať do divadla, pretože som nemal bolesti a dohodli sme sa, že hadičku vyberieme. Vrátilo sa mi to ako bumerang, ale niekoľkonásobne silnejšie. Bolo to neznesiteľné. Prišiel za mnou pán primár, že iná možnosť ako operácia nie je a aby som bol pripravený na niekoľko možností.

Tá najhoršia znela: „Otvoríme a zatvoríme“. Neexistuje žiadne vyšetrenie, ktoré by ukázalo reálny stav. Z CT, MR či RTG to vedia tak približne zistiť, ale naozajstný stav uvidia, až keď človeka otvoria. Druhý variant bol, že nebude tam dostatok čreva a budem musieť žiť so špeciálnym vývodom. Tretí variant bol, že sa nájde dostatok čreva, lebo to vnútri musí mať nejaké parametre a že sa to pospája. Pán primár sa vyhral, zahral si puzzle a našiel dostatok čreva. Dopadlo to najlepšie, ako mohlo a keď som sa po päťhodinovej operácii zobudil na onkológii, tak ma za ruku držala moja pani onkologička, generál, ktorý za mňa bojuje, pretože ja mám inú robotu, ako bojovať (smiech), a povedala mi, že je všetko v poriadku. Bol to pocit šťastia, boží pocit radosti. Vykríkol som od radosti napriek tomu, že som mal narkózu ešte v sebe.

Ako bude pokračovať liečba ďalej?

Čakáme na to, aby sa moje telo čo najskôr vystrábilo po operácii. Nech sa čo najskôr zahoja rany, ktoré sú vnútri a nebolo ich málo. Musím nabrať čo najväčšiu silu. V divadle mám do konca roka dovolenku s tým, že sa teším k mojej maminke a bratovi a neterke do milovanej Kremnice, kde budem naberať energiu. Venovať sa iba sebe. Po poslednej operácii som to podcenil a rýchlo som nabehol do pracovného cyklu a nebol som úplne fit. Všetko si žiada čas a ja sa nemám kam ponáhľať. Radšej budem mesiac oddychovať, akoby som mal potom neviem koľko rokov trpieť. A potom, keď to celé sa dá do poriadku a telo začne fungovať tak, ako má, tak nastúpi nová chemoterapia. Moja pani doktorka je pripravená a čakáme na moment, kedy sa to opäť spustí.

Personál vám veľmi uľahčuje, čím si prechádzate.

Ja neviem, ako to tí ľudia tu robia, ale tu majú krídla. To je taký personál, od lekárov, lekárok, sestričiek, ošetrovateliek po tety upratovačky. Ja sa tu na nich vždy usmievam, hovorím im anjeliky a oni mi to vracajú. Teta upratovačka mi minule doniesla mandarínky a ja jej hovorím, ďakujem, ale nemôžem. A ona nevadí, niekomu darujete. Chcem im úprimne a zo srdca poďakovať.

Sú vám teda i duševnou oporou?

Neuveriteľnou! Keď mi zavádzali sondu do žalúdka, ktorá sa zavádza cez nos a je to strašne nepríjemné, tak ma držali za ruku. To je niečo, čo je nad rámec ich roboty. Doteraz sa na mňa chodievajú pozerať aj lekári a sestričky z iných oddelení, len tak, ako sa mám. Prídu ma pohladkať. Strašne veľa to pre mňa znamená a podchvíľou si z toho poplačem. Ale opäť – to sú tie slzy radosti, vďaky a šťastia.

Hovoríte len o dobre a pozitívnych momentoch, ktoré prijímate od ľudí. No viem, že dostávate aj negatívne reakcie na sociálnych sieťach. Tam si ľudia radi kopnú a rypnú, závidia i chorobu…

Ja mám tých najúžasnejších fanúšikov na svete. 99,9 percenta ľudí mi píše, že sa za mňa modlí, prajú mi zdravia a ja to cítim každý deň. Cítim sa vďaka tomu z minúty na minútu zdravší a silnejší. Malá hŕstka, u ktorej je to presne naopak, sú takí, ktorí trpia nedostatkom lásky. To oni majú problém, nie ja a je mi ich skôr ľúto. Prečo to tak je? Ryba smrdí od hlavy. Stačí si zapnúť, čo sa deje v parlamente, ako komunikujú ľudia. Zloba, ktorá si ide, agresivita. To sa lepí na ľudí. Bývalý predseda parlamentu dá žene facku a ešte povie, že to je úplne v poriadku a urobil by to znova, tak to je niečo nepredstaviteľné. Tak čo si poviete ten týpek v krčme? B.ha, Krista, tak keď to môže predseda parlamentu, tak nezbijem aj ja tú svoju ženu? Jediné, čo ja vnímam je to, že začínam mať strach chodiť večer sám po ulici. Ja som sa nikdy netajil za svoju orientáciu, nie som typ, ktorý by to vykrikoval, nie som zástancom ani dúhových pridov, je to celé zbytočne spolitizované, celá táto téma a nikdy nevieš, kedy sa nájde nejaký fanatik volič niekoho, kto má pocit, že „toho ja nemusím, lebo buzeranti na tento svet nepatria“. A keď mi dá facku, tak bude mať pocit, že urobil záslužnú činnosť. Pretože tak sa oni správajú. Ďalej ako sa sa správajú k pani prezidentke? K žene, matke… Nehovoriac o tom, že je to hlava štátu, tak bude mať potom nejaký jednozubý XY problém dať mi facku na ulici? Nebude. A z tohto mám tak trošku obavy. Priznám sa, že keď skončí predstavenie večer, tak vždy sa snažím ísť domov s niekým. Ľudia sú ľahostajní. Povedia si, že sa ich to netýka. Omyl! Kedykoľvek sa to môže stať jemu, jeho dieťaťu, blízkemu človeku. Týka sa nás to a pokiaľ ľudia, ktorí majú v sebe dobro, nezačnú niečo robiť, bojovať so zlom, tak to zlo zvíťazí. Je to našou psou povinnosťou. Nemôžeme byť ľahostajní jeden k druhému.

Vraj existuje list, čo všetko si chcete splniť vo svojom živote.

Ja som si spísal to, čo by som ešte chcel zažiť a postupne si to plním. Chcel som si vydať výberové CD a to vzniklo, naučiť sa hrať na klavíri a síce nie som virtuóz, ale viem si na ňom zabrnkať. Je potrebné, aby si človek plnil sny tu a teraz a často je to tak, že si povieme, že chcem, ale nemám teraz čas. Ale kedy ak nie teraz? Môžeš ísť na ulicu a spadne na teba kus strechy a skončil si. Snažím sa o svojej chorobe hovoriť, pretože je to obrovská psychohygiena a pomáha mi to. Je to akoby sa niekomu zdôverujem a čo je fascinujúce a nebol to vôbec ani zámer, tak je to, že to ľuďom pomáha. Mám úžasnú spätnú väzbu iným chorým pacientom, ktorým dávam nádej.

V úvode ste spomínali, že veľa premýšľate o živote. Máte úvahy aj o smrti?

Žeby som zostal sám v izbe a teraz začnem premýšľať o smrti? To nie. Smrť beriem ako súčasť života, ako niečo, čo je od neho neoddeliteľné. Niečo, čo raz musí prísť, tak to je. Ja som na smrť absolútne pripravený v zmysle, že mám čisté svedomie, mám upratané a rodinu, ktorú kebyže som mal možnosť si vybrať, tak to urobím znovu. Moju maminku, môjho bráška, neterku. Je to najlepšia rodina, aká na svete existuje. Ja som teda v otázke smrti vyrovnaný a nebojím sa jej. A ani sa umrieť nechystám.

Kdesi ste riešili eutanáziu…

Ja som zástanca eutanázie. Existuje asistovaná samovražda alebo eutanázia. Nechcem vyznieť, že navádzam niekoho na niečo, vychádza to z môjho vnútra, ale myslím si, že keď sa človek dostane do istého štádia, kedy tá bolesť bude tak silná, tak eutanázia mu môže pomôcť. A viem, o čom hovorím. Pred ostatnou operáciou som mal dva mesiace buď bolesť, alebo devastujúcu bolesť. S tým súvisia aj veci, ktoré sú veľmi ponižujúce pre človeka. Ľudia s onkologickým ochorením presne vedia, o čom hovorím, aj s tou megabolesťou.

Už ste boli v situácii, že ste uvažovali nad eutanáziou?

Nie, ešte určite nie. Dokonca musím povedať, že som neuveriteľne pyšný na svoje telo a na to, ako funguje. Po tých dvoch mesiacoch dennodennej bolesti, keď si nevydýchnete ani na malú chvíľku, bolelo to vkuse, bolo toho veľa aj na psychiku, tak niekoľkokrát denne ďakujem stvoriteľovi, že to tak zvládam.

Ja som presvedčený o tom, že pôjdem tam, kam mám.

Andy Timková a vážne chorý Nemec: Dojímavé spojenie cez hendikepovaného syna

Výber pre vás

Andy Timková a vážne chorý Nemec: Dojímavé spojenie cez hendikepovaného syna

Súvisiace články

Najskôr syn a teraz? Pozrite sa, čiu fotku vytiahla na verejnosť Silvia Lakatošová

Vdova Chudíková: Šokujúca smrť ďalšej blízkej osoby! Známej poslankyni...

Tehuľka Natália Puklušová v obavách: Pred pôrodom šesť hodín plakala!

Najvzrušujúcejšia fotka Eriky Barkolovej: Takýmto zadočkom dráždia všetky babky?

Prekliatie prominentnej rodiny? Aj babička a mama Magálovej mali rovnaké vzťahové problémy!

Obrovská vzbura divákov Farmy: Žiadajú Markízu, aby kvôli lynču Adama okamžite zasiahla!

Manžel Kristíny Vaculík natrel svoju ženu: Ulovil som ju na...

Výber pre vás