Pavel Dvořák je môj brat, ktorý žije v Šanghaji. Slovensku dnes pomáha, ako sa dá, napríklad pri zabezpečovaní ochranných pomôcok pre Slovensko.Tvrdí, že sa v Číne cíti bezpečnejšie než na Slovensku.
Prečo je tam podľa teba bezpečnejšie?
Keď sa objavili prvé prípady v EÚ, tak sme s manželkou tušili, že v Európe sa to len začína. Boli sme radi, že sme zostali v Číne, pretože sme nepredpokladali, že Európa je pripravená na to, čo príde. Mali sme pravdu. Čína ešte nevyhrala, ale darí sa jej v boji najlepšie. Je to vďaka tomu, že reagovala rýchlo a s drastickými opatreniami prišla ihneď. Je pravda, že na začiatku sa lokálna vláda snažila informácie potlačiť, ale všetko sa prevalilo, zodpovedných odvolali a polícia sa musela verejne ospravedlniť rodinám poškodených. Odvtedy sa Čína k problému postavila veľmi zodpovedne a to, že ľudia tam sú zodpovednejší, rozhodne pomohlo. Cítim sa v Číne preto bezpečnejšie. Ak by som mal zvýšenú teplotu, ani by som nemusel mať príznaky, testovali by ma hneď, a ak by mi vírus potvrdili, mal by som celé liečenie zadarmo. Rovnako ako Číňania, pretože čínska vláda hradí všetky náklady. V Európe je, žiaľ, problém dať sa otestovať, hoci je človek vážne chorý.
Pomáhal si s humanitnou pomocou z Číny na Slovensko. Ako to vyzeralo?
Keď Kajetán Kičura zo štátnych rezerv nakúpil materiál, kolegovi Michalovi Bútorovi sa ozvali z Transparency International, či by to nevedel preveriť. A on sa ozval mne. Začali sme na tom robiť. Zhodou okolností ma v ten istý deň oslovil aj konzulát, aby som pomohol vybaviť humanitárny dar, respirátory pre detské oddelenie fakultnej nemocnice v Bratislave od slovenskej komunity v Šanghaji, a ešte ma v ten deň jeden môj klient prepojil s Pixel Federation, kde zorganizovali zbierku Ktopomôžeslovensku.sk. Všetko to prišlo v rovnaký deň, a tak ma to hodilo na trh zdravotníckych pomôcok. Ale zistil som, že je na ňom veľký chaos. V mojom článku, ktorý čítali už tisíce ľudí, som to dokonca nazval vojnou.
Prečo?
Pred pár mesiacmi boli na trhu stovky firiem vyrábajúcich respirátory, dnes sú ich tisíce. Možno desaťtisíce. Nemám presné čísla a pochybujem, či vôbec existujú. V tomto chaose sa nevyzná nikto. Problém je, že väčšina nových firiem len tento mesiac prerobila výrobu a nemajú potrebnú certifikáciu. Veľa firiem, ktoré sme kontaktovali, mali exportné certifikáty staré jeden až päť dní. Veľa z nich diktovalo dátumy do budúcnosti! A obrovské množstvo certifikátov bolo falošných.
Okrem toho bohatí podnikatelia dali dokopy obrovské množstvo peňazí a trh ohýbajú vo svoj prospech. Stabilné továrne s históriou výroby zdravotníckych pomôcok sú vyťažené na mesiace vopred. Ponuka na trhu je len od nových tovární. A väčšina z tých, do ktorých sme za posledný týždeň volali, dostala objednávku na desať až päťdesiat miliónov respirátorov s krátkym termínom dodania (väčšinou týždeň), a preto neprijímajú nové objednávky. Zoskupenia bohatých obchodníkov sa snažia na krátky časový úsek obmedziť ponuku zahltením výrobných kapacít a produkty dávajú do skladu. Do predaja ich ešte nedávajú. Preto u nás nie sú. Každý deň tak cena respirátorov rastie aj o desať percent. A potom sa niekde na sklade objavia milióny respirátorov, ponuka sa rozpošle na všetky miesta a berie ten, čo skôr platí a berie viac. Milióny zo skladu sú vypredané za pár hodín.
Čo si myslíš o obvineniach bývalého predsedu Správy štátnych hmotných rezerv Kajetána Kičuru?
Myslím si, že jeho nákup bol predražený. Ale skôr ako z chamtivosti by som povedal že z neschopnosti. Ľudia, od ktorých nakúpil, podcenili chaos, ktorý na trhu je, precenili svoje sily a kontakty v Číne a nevedeli dodržať cenu a termín. Materiál v tom čase naozaj veľmi ponáhľal. Myslím si, že sa dalo nakúpiť kvalitnejšie a lacnejšie, ale oni to proste nedokázali. Keby dostali objednávku šikovnejší ľudia, mohlo to dopadnúť lepšie. Určite chceli aj zarobiť, predsa len, sú to obchodné firmy, ktoré bez ziskov nemôžu fungovať, ale nemyslím si, že chceli zbohatnúť na nešťastí. Proste narazili na limity svojich obchodných kontaktov. Ale to je iba môj osobný názor, ktovie, kde je pravda.
Varuješ tiež ľudí, aby si neobjednávali lacné rúška či respirátory z Číny, ani nič z Aliexpresu...
Okrem ohýbaniu trhu a zvyšovaniu cien podnikateľmi s veľkým kapitálom sú aj obrovské rozdiely v kvalite ochranných pomôcok.
Na trhu je nedostatok kvalitného tovaru, ale pretlak podvodníkov. Veľmi veľa! A poriadne nefunguje ani medzinárodná doprava. Je to teraz veľký risk. Menej kvalitné respirátory v malom množstve môžu ľudia vyskúšať, ale nakupovať FFP3 v státisícoch cez Aliexpress môže len samovrah.
Mnoho ľudí tiež obviňuje čínsku vládu, že manipuluje s číslami nakazených a že horšia je už azda iba Severná Kórea.
Presné údaje nemá žiadna krajina. Každý štát má iné spôsoby, ako zaraďuje ľudí do oficiálnych štatistík. Čína napríklad neráta ľudí, ktorí zomreli na Covid-19 doma. Neráta ich však ani veľká Británia. Rovnako Čína neráta ľudí, čo zomreli napríklad preto, že im bola zastavená liečba iných ochorení. Aj tých je veľa. Reálne čísla sú pravdepodobne oveľa vyššie ako oficiálne započítané do štatistík. Lenže fakt, ktorý väčšina článkov u nás nespomína, je, že to robí každá krajina. Všetkých čísla sú oveľa nižšie, než je realita. Okrem toho, veľmi veľa ľudí zle kladie otázku. Otázka nestojí tak, či v Číne zastavili nové nakazenia a či eliminovali vírus. To sa nepodarilo žiadnej krajine, a kým nebude očkovanie, ani sa to nepodarí. Otázka znie, či sa Číne podarilo zastaviť exponencionálny rast nových nakazených. Lebo exponencionálny rast nakazených Covid-19 je oveľa väčšia hrozba než samotné ochorenie. Pretože ohrozuje systém a nie jednotlivcov. A toto sa Číne podarilo. Toto je veľmi dôležitá informácia, ktorú si neuvedomuje väčšina novinárov píšucich o Číne.
V čom by sme mali kopírovať čínsku cestu?
Určite treba veľa testovať. Oveľa viac, než sa testuje. A treba prísne karantény! Ak je človek v domácej karanténe, musia v nej byť všetci členovia rodiny. Mala by byť zabezpečená donáška potravín a malo by sa zamedziť vychádzať z karantény von. Alebo domáce karantény zakázať. Skúsenosť je taká, že práve v nich sa nakazilo najviac rodinných príslušníkov. Na Slovensku bol návrh používať väzenské náramky. Strhla sa vlna kritiky, ale to je niečo, čo sa dnes v Ázii bežne používa. Podľa mňa je to dobre. Bolo by krásne, keby sa takéto extrémne veci nemuseli používať, lebo sa dá spoľahnúť na sebareflexiu občanov. Všetci však vieme, že realita taká nie je a veľa ľudí koronavírus stále neberie vážne.
Zaujalo ma, keď si mi hovoril, že ľudia, ktorí sú v karanténnych centrách, musia povinne tancovať...
Chorí tu často nie sú v domácej karanténe, ale v karanténových centrách. Sú tam aj rôzne spoločenské aktivity. Napríklad spoločné tancovanie. Keď totiž niekto zrazu prestane vládať, zdravotníci hneď vidia, že sa mu zhoršuje zdravotný stav. A, naopak, na tanci tiež vidno, že sa chorý zlepšuje.
V čom by sme, naopak, Čínu nasledovať nemali?
Zastavili napríklad liečbu dlhodobo chorých. Mojej svokre zastavili chemoterapiu na tri mesiace. Poznám niekoľko rodín, ktorí prišli o svojich blízkych, pretože sa v Číne pre koronavírus prestala podávať chemoterapia. Keďže sme v našej rodine prišli pre rakovinu o otca aj brata, považujem to za strašné.
Ktoré čínske nariadenie bolo z tvojho pohľadu najdrsnejšie?
Určite už spomínané zastavenie liečby dlhodobo chorých. Tiež to, že vo Wuchane bola naozaj tvrdá karanténa. Ľudia nemohli ani vyjsť z bytov. Objavili sa aj prípady, keď ľudí doma zamykali zvonka, aby nevyšli. To boli však extrémne, ojedinelé kauzy. Wuchan bol na tom určite najhoršie. Momentálne prekladám knihu od jednej wuchanskej spisovateľky, ktorá si písala v karanténe denník. Vyjde hádam ešte tento rok.
Na Slovensku mnohých zaujal spôsob, akým ste cez mobilné aplikácie dostávali informácie o lokalizácii možnej nákazy. Môžeš to bližšie opísať?
V Číne sa platí mobilmi a používajú sa hlavne dve aplikácie. Okrem toho, že sú to platobné nástroje, sú v nich zaradené služby mesta a štátu, aké si len viete predstaviť. Samotné aplikácie sú totiž aj platformy na vývoj miniaplikácií, ktoré môžu svoje funkcie neustále rozširovať. A jedna z nich je mestská preventívna kontrola nákazy. Na základe histórie pohybu, teda podľa polohy a zaznamenávania lokačných dát jednotlivých platieb, sa vie, kde som bol, v akom čase a či tam bol niekto, kto bol neskôr potvrdený, že má Covid-19. Ak som sa s niekým takým dostal do styku, budem mať oranžový kód. Ak nie som rizikový, mám zelený kód. Ak by som sa napríklad vrátil zo zahraničia a mal by som nariadenú karanténu, mal by som červený kód a nikam by ma nepustili.
Aká je dnešná atmosféra v Šanghaji a vôbec v Číne? Prevládol pocit, že už je najhoršie za vami?
V Šanghaji sa život vracia do normálu. Ľudia už chodia do práce, podniky sú otvorené, doprava funguje. Na druhej strane sa všetci boja, že sa vírus môže vrátiť. Nikto tu nevraví, že Čína ma vyhraté, a nikto si to ani nemyslí. V Hongkongu sa vírus vrátil. Vyzeralo to, že ho zlikvidovali, a teraz majú už druhý lockdown. V Šanghaji je síce už všetko, čo neskrachovalo, otvorené, ale preto, že sa ľudia boja, do otvorených podnikov nechodia. Uvediem príklad. Keď v Číne otvorili kinosály, za prvý týždeň mali všetky kiná v krajine obrat 4 000 USD. Normálne majú zisky v miliónoch! Je samozrejmé, že všetci nosia masky, všade merajú teplotu a zapisujú ľudí, keď vchádzajú do verejných priestorov. Vždy zapíšu meno, telefónne číslo a aktuálnu teplotu. Veľa firiem stále pracuje online alebo na polovicu a vidno, že pandémia stála ľudí veľa peňazí. Všetci šetria, kde sa len dá. Niektoré prísne opatrenia možno zostanú navždy, napríklad meranie teploty. V metre a obchodných domoch už inštalujú permanentné teplomery, ako bývajú na letiskách.
