Jed nevysávať!
U nás je jedovatá iba vretenica severná (Vipera berus) s kľukatou kresbou na tele. „Úmrtnosť na uhryznutie vretenicou je veľmi nízka, pretože jeden had nie je schopný na jedno uhryznutie vyprodukovať dostatočné množstvo toxínov a časť uhryznutí ani nie je sprevádzaná vstreknutím jedu do tela. Lokálne príznaky po uhryznutí sú dve krvácajúce ranky vzdialené asi 1 centimeter od seba, bolesť, opuch a niekedy aj čiastočné odumretie tkaniva v okolí rán. Človek je slabý, potí sa, bolí ho brucho, hnačkuje, cíti smäd, má pocit chladu, nízky krvný tlak a zvýšený pulz v prípade, že dochádza k šoku,“ hovorí primárka Urgentného príjmu nemocnice v Košiciach – Šaci MUDr. Katarína Hricová.
Prvá pomoc po pohryzení akýmkoľvek hadom je imobilizovať končatinu, miesto chladiť, nie však priamo prikladaním ľadu, ale priložením čistej látky a následne studeného obkladu. Treba vyhľadať lekára, aj keď nemáte klinické symptómy, odporúča sa 7-hodinové sledovanie dospelých a až 24 hodín sledovania u detí. „Nebezpečnejšie sú uhryznutia vretenicou do oblasti hlavy, krku a trupu. Čo sa vyslovene neodporúča, je vysávanie jedu ústami – hrozí zanesenie infekcie –, vyrezávanie rany – ešte viac sa poškodia tkanivá –, či použitie škrtidla, čím sa môže, paradoxne, jed lepšie vstrebávať hlbšími cievami. Na bolesť neužívajte lieky s obsahom kyseliny acetylsalicylovej. Môžu podporiť antikoagulačný efekt jedu, zhoršiť zrážanie krvi.“
Použite aj mikroténové vrecko
„Pri veľkých krvácaniach by mal byť prvým úkonom priamy tlak na ranu. Postihnutý nemá pri ošetrení stáť ani sedieť.“ Ak je krvácanie na nohe alebo ruke a zranený vie spolupracovať, môžete ho poprosiť, aby si na dané miesto tlačil sám a zodvihol ho nad úroveň srdca, pokým pohľadáte vhodné pomôcky. „Poslúži čistý kus látky alebo zrolovaný obväz, ktorý vložíte priamo do rany. Obmotaním takejto rolky ďalším kusom tkaniny vytvorte takzvaný tlakový obväz. S krvácajúcou končatinou manipulujte čo najšetrnejšie a nakoniec ju zafixujeme. Ak krytie presakuje krvou, prekryjeme ho ďalšiou vrstvou. Myslíme aj na vlastnú bezpečnosť, a ak je to možné, používame rukavice, ale poslúžia aj čisté mikroténové vrecká.”
Ľah na boku
„V prípade, že sme svedkami topenia sa, treba alarmovať záchrannú zdravotnú službu, aby bola na ceste už v čase, keď je človek z vody vyťahovaný. Ak sme presvedčení, že je okolie bezpečné, pristupujeme k postihnutému a zisťujeme jeho vedomie oslovením a dotykom. Keď nám odpovie a spolupracuje, necháme ho ležať na boku na zemi. Ak by po prehltnutí vody zvracal, predídeme tak vdýchnutiu obsahu žalúdka do dýchacích ciest,“ radí lekárka.
„Ak človek nereaguje, položíme ho na chrbát, zakloníme mu hlavu a mierne otvoríme ústa. Priblížením nášho ucha k jeho ústam a pohľadom na jeho hrudník vidíme, cítime a počujeme prípadné dýchanie. Ak je nepravidelné alebo nedostatočné, začíname resuscitovať – 30 stlačení v strede hrudníka s frekvenciou 100 – 120 za minútu a hĺbkou asi 5 – 6 centimetrov. Ak sme trénovaní na záchranné vdychy, striedame 30 stlačení a 2 vdychy. ‘Umelé dýchanie’ ale nie je nevyhnutné, pokračovať môžeme neustálym stláčaním hrudníka,” hovorí primárka. Ak je nablízku takzvaný automatický externý defibrilátor (AED), nechajte si ho od niekoho nablízku doniesť a riaďte sa jeho pokynmi.
Bez stresu
„Pri zlomeninách je najdôležitejšie končatinu znehybniť. Ak čakáme na záchrannú zdravotnú službu, necháme postihnutého v relaxačnej polohe s podopretím, s postihnutou časťou tela manipulujeme minimálne. Je to dôležité najmä pri podozrení na poranenie chrbtice, ku ktorému môže dôjsť pri pádoch či skoku do vody,“ hovorí primárka Urgentného príjmu nemocnice v Košiciach – Šaci MUDr. Katarína Hricová.
Pri presune ruku zafixujeme šatkou, opaskom či kusom dlhšej látky. Nohy sa najjednoduchšie znehybňujú prisunutím zdravej k tej poranenej a následným zafixovaním šatkami či iným materiálom. Aj keď nie je jasné, že ide o zlomeninu, správame sa radšej tak, akoby ňou bola. „S človekom po úraze komunikujeme, urobíme mu tieň alebo naopak, primeraný tepelný komfort. Okolostojacich poprosíme, aby privolali pomoc, a požiadame, aby rešpektovali súkromie a nevytvárali pre postihnutého horšie psychické podmienky.“
