Keby neprišla koronakríza, zrejme by si mama s dcérou nenašli čas na to, aby si zaspomínali, ako sa navlieka niť do šijacieho stroja. „Pätnásť rokov sme nešili,“ hovorí Zuzana Zajíčková, ktorá má na starosti v malej rodinnej klinike v Senci dentálnu hygienu.

K šijaciemu stroju sa s mamou neposadili z nudy alebo kvôli móde, ale preto, aby ušetrili peniaze za jednorazové obleky. Inšpiroval ich aj pacient, ktorý musel zaplatiť u iného zubára ,korona príplatok‘ vyše päťdesiat eur. „Jednorazové obleky navyše nie sú ani ekologické, tak sme si povedali, že ak už v tomto máme pracovať, nech je to na mieru a po opratí využiteľné ešte veľakrát,“ dodáva. Strih si kúpili z legendárneho módneho časopisu Burda, zadovážili si antibakteriálnu bavlnenú látku so striebrom a týždeň sa pri šití morili, ale aj nasmiali.

Pracuje sa síce ťažko, ale bez  ochrany by nepracovali. „Maximálnou ochranou chránime seba aj pacientov,“ prízvukuje dentálna hygienička.
Pracuje sa síce ťažko, ale bez ochrany by nepracovali. „Maximálnou ochranou chránime seba aj pacientov,“ prízvukuje dentálna hygienička.
Zdroj: MATEJ KALINA

Rúško už nestačí

Veľkú módu aj tak strúhať nemôžu, pretože obleky musia byť väčšie, aby ich nikde pri práci neťahali. „Prvý deň v práci som zistila, že potrebujem dlhšie rukávy, tak sme ich nadšili. O pár dní som musela predlžovať aj nohavice,“ smeje sa doktorka Lenártová, ktorá sa pri práci, rovnako ako dcéra, mení doslova na kozmonauta.

Pred epidémiou si vystačili s rukavicami, rúškom a pološtítom, dnes sú zahalené od hlavy po päty a dýchajú do respirátora. Keď si nasadia kapucňu, respirátor a ochranný štít, nerozoznáte ich ani po hlase, ktorý sa ozýva akoby zďaleka. „Mejkap som nemala na tvári už týždne,“ podotkne s úsmevom Zuzana.

Pri otázke, o čo ich pripravila koronakríza, úsmevy miznú. „Z VÚC sme na začiatku dostali päťlitrovú bandasku dezinfekcie a päť balení jednorazových rúšok, päť kusov FFP2 masiek a balík rukavíc, to sa rýchlo minulo. Dezinfekcia, ktorú sme kedysi kupovali za devätnásť eur, dnes stojí päťdesiatpäť alebo ju vôbec nezoženiete. Ceny vyleteli tak, že sme museli jednu masku, ktorá stojí dvadsať eur, kúpiť za sto. Keďže mám v tíme ešte dve sestričky, každá z nás musí byť chránená. Všetkého potrebujeme viac a všetko je niekoľkonásobne drahšie,“ konštatuje stomatologička.

Mimochodom, na začiatku epidémie, kým si nezohnali vlastné masky, mohli akútne prípady ošetrovať aj vďaka tomu, že Zuzanin manžel je včelár a požičali si od neho polomasku...

Treba spomaliť

Návrat do režimu, aký mali pred krízou, tak skoro nehrozí. Keďže treba všetko poctivo dezinfikovať, po každom pacientovi zapínať v miestnosti germicídny žiarič, trikrát si rozmyslieť, čo chytiť do ruky, aby nemuseli stále meniť rukavice, nie je možné vybaviť toľko pacientov ako predtým. „Všetko sa spomalilo asi o sedemdesiat percent,“ odhaduje dentálna hygienička. „Keďže sme mali zavreté takmer šesť týždňov, riešili sa len akútne prípady a sestričky museli za ten čas vykonať asi sedemsto telefonátov s objednanými pacientmi. Sedemsto ľudí, ktorým bolo treba preložiť termíny. Sú to celé hodiny telefonovania,“ hovorí.

Po krátkom zamyslení skonštatuje: „Kým nebude vakcína proti COVID-19, myslím si, že nebudeme pracovať ako pred krízou. Ale táto kríza nás prinútila zamyslieť sa nad tým, že nie je normálne, aby lekár, ako je moja mama, ktorá má už svoj vek, zvládal denne aj dvadsať ľudí a robil to poctivo. Treba spomaliť, ide aj o naše zdravie.“

Zubári sa tlačia do Bratislavy, v niektorých regiónoch ich je málo. „Už roky žiadame Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, aby s nami uzavrela zmluvu, neúspešne. Vraj je zubárov veľa... No podľa počtu pacientov ten pocit nemáme. Zmluvy máme iba s Dôverou a Unionom,“ dodáva.

Hľadajú lekára

Doktorka Lenártová má šesťdesiatšesť rokov, tržby kliniky klesli v posledných dvoch mesiacoch o 95 percent. Nemá chuť sa na všetko, ľudovo povedané, vykašľať? „Milujem svoju prácu, robím ju vyše 40 rokov, ale je pravda, že keby som bola sama a nebaví ma robota, nemali by sme takú vybudovanú kliniku. Ktovie, stroje rozpredám a už možno neotvorím,“ hovorí.

Pracovať ešte musí aj preto, že už roky sa nedarí nájsť mladého lekára, ktorý by k nim nastúpil. „Boli sa tu pýtať aj z Ukrajiny, je to však pomaly polročný byrokratický proces, napokon si našli miesto inde. Nehovoriac o tom, že Bratislava je lukratívna, tam si za ťahanie zuba môžu zapýtať aj dvesto eur. Ale kto bude ošetrovať tých chudobnejších?“ pýta sa.

Prečo je to drahé?

Čo je na zubárskych výkonoch vlastne také drahé? Stačí sa rozhliadnuť po ambulancii. „Kreslo stojí okolo 30 000 eur, každá koncovka do 2 000 eur a vydrží v priemere rok. Prístroj na koreňové výplne 3 500 eur, jeden nástenný röntgen 4 000 eur, OPG röntgen 45 000 eur, jeden vrtáčik dvadsať eur, jedny kliešte na trhanie zubov, ktorých je niekoľko typov, 350 eur,“ vymenúva stomatologička.

To všetko treba splácať, obmieňať, nakupovať materiály. „Nie je to rýchly zárobok,“ hovorí. „Pred ôsmimi rokmi sme otvorili naše terajšie pracovisko vďaka hypotéke, lízingom a peniazom z dedičstva,“ usmeje sa a starostlivo nahliadne do miestnosti, kde už má dcéra v kresle pacientku. „Viete, dentálne hygieničky sú ešte ohrozenejšie ako my, často robia s krvou. Navyše vôbec nemajú zmluvy s poisťovňami, takže kým nám poisťovne aspoň niečo vykompenzujú, im nič. Sú to ťažké časy, to, čo nás čaká, ešte nebolo...“ uzatvára.