kač

Existuje názor, že emocionálna inteligencia je len vymyslenou barličkou pre tých, ktorí sa nemôžu pochváliť vysokým inteligenčným kvocientom. Keď už nemajú vysoké IQ, budú sa aspoň chváliť tým, že majú vysoké EQ. Klinická psychologička, Mgr. Michala Šuranová, z psychiatrického oddelenia nemocnice v Rimavskej Sobote, nesúhlasí. Položili sme jej 7 otázok.

Je pravda, že EQ je podradnejšia kategória ako IQ?

V našej spoločnosti sa vyzdvihuje význam IQ a formálneho vzdelania a všeobecne sa považujú za najdôležitejšie predpoklady toho, aby sa ľuďom v živote darilo. Pravdou však je, že za úspechom a spokojnosťou v živote stojí najmä emocionálna inteligencia (EQ). Ak má človek vysoké IQ, ale v emocionálnej oblasti zlyháva, v súkromí aj v práci mu to spôsobuje značné problémy. Ako príklad môžeme uviesť študenta, ktorý je nadpriemerne inteligentný, ale je veľký trémista a svoje vedomosti preto nedokáže na skúške využiť. Naopak, študent s priemerným IQ a vysokým EQ dokáže lepšie zaobchádzať s trémou, improvizovať a svojím vystupovaním vyvažuje nižšie IQ.

Dá sa emocionálna inteligencia nejako ovládať?

Emocionálnu inteligenciu využívame denne bez toho, aby sme si to uvedomovali. Emóciám sme totiž vystavení neustále. Nech robíme čokoľvek, pôsobia na nás z okolia a rovnako ich cítime aj vo svojom vnútri. Preto je podstatné s nimi vedieť správne narábať – mali by sme ich vedieť precítiť, spracovať, vyjadriť a vy-užiť pozitívnym spôsobom. Je dôležité, aby v našom živote mali priestor a zároveň by sme nemali dopustiť, aby nás ovládali. Zjednodušene povedané, emocionálna inteligencia ovplyvňuje to, či budeme žiť spokojný a úspešný život.

Dokážeme rozvíjať svoje EQ aj v dospelosti?

Je náročné zmeniť rokmi zakorenené vzorce správania, ak do vás odmalička vštepovali, že plakať je hanba a nepatrí sa to. Na EQ sa však dá pracovať. Človek by si mal najmä nájsť čas pre seba a naučiť sa, ako sa uvoľniť. Postupne sa stane citlivejším k prežívaniu samého seba, ale aj iných. Pokiaľ má človek silne potlačené emócie, ktoré často vyústia do rôznych telesných príznakov – vysoký krvný tlak, bolesti hlavy či krčnej chrbtice, chronická únava a podobne, odporúčam návštevu psychológa.

4. Nerozumejú iným a nezvládajú stres

Ako ľuďom strpčuje život nedostatočne vyvinuté EQ?

Vo všeobecnosti majú ľudia s nižším EQ horšie medziľudské vzťahy, nerozumejú iným, ich správaniu a nevedia sa vcítiť do ich prežívania. Rovnako môžu mať problémy v práci – nedokážu pracovať v kolektíve, nezvládajú stres a pod tlakom môžu robiť chyby. Čo sa týka vzťahu k samému sebe, zvyknú sa podceňovať alebo, naopak, majú o sebe príliš vysokú mienku – prehnaný sebaobraz môže byť dôsledkom ich snahy kompenzovať si pocity menejcennosti.

Na psychiatrii som sa často stretávala s tým, že pacienti boli poznačení bolestnými zážitkami z raného detstva. Počúvala som rôzne príbehy o neprijatí matkou či o tvrdej výchove. Prirodzene, keď človek vyrastá v emocionálne chladnom prostredí, nenaučí sa emócie v živote využívať pozitívnym spôsobom. Tak aj títo ľudia boli často zaplavení negatívnymi emóciami a u mnohých sa prejavili vo forme psychosomatického ochorenia (telesného ochorenia, ktoré má psychický základ).

5. Metóda „vyplakania“ nie je dobrá

Ako vieme ovplyvniť rozvoj emocionálnej inteligencie?

Človek sa so základmi emocionálnej inteligencie rodí, ale rozvíjať ju môže celý život. S jej rozvíjaním netreba dlho otáľať a odporúčam venovať sa jej od samého počiatku. EQ sa buduje už u novorodenca tým, že jeho prejavom venujeme dostatočnú pozornosť. Reagujeme na jeho plač, snažíme sa jeho prežívaniu porozumieť, zistiť, čo ho trápi a pomôcť mu. Naopak, keď jeho emocionálne prejavy ignorujeme, dieťa svojim pocitom prestane dôverovať. Keď si ich rodičia nevšímajú, časom ich potlačí. Naučí sa, že plakať nemá význam. V dnešnej dobe sa u rodičov veľkej obľube teší metóda „vyplakania“. Tento spôsob učenia „samostatnosti“ dieťa nič dobré nenaučí, iba spochybní jeho prežívanie. Naopak, ak dieťa cíti, že môže vyjadriť svoje sklamanie či hnev, neskôr sa ľahšie učí svoje emócie regulovať. Samozrejme, musí vedieť, že niektoré pravidlá sa ani pod vplyvom silných emócií nemajú porušovať: ani v afekte nemôže niekoho udrieť, či rozbíjať veci. Hnev síce vyjadrovať môže, ale len primeraným spôsobom.

Ako rodičia potláčajú, hoci aj nechtiac, rozvoj emocionálnej inteligencie u svojich detí?

Najväčšou chybou je, že rodičia nedávajú prežívaniu detí dostatočný priestor. Nezriedka sa môžete stať svedkom toho, ako rodič pred inými ľuďmi označuje svoje dieťa za „zlé“ preto, lebo je nervózne či uplakané. Na ihrisku môžete kedykoľvek začuť vyjadrenia typu „neplač“ alebo „neboj sa“. Dieťa však má právo byť smutné, nahnevané či vystrašené. Ak sa napríklad bojí psa a vy mu poviete, aby sa nebálo, neponúknete mu riešenie, ako má svoj strach zvládnuť. Pokiaľ mu však podáte pomocnú ruku a navrhnete, že popri ňom prejdete spolu, vidí, ako sa dá strach zvládnuť a nemusí ho blokovať. Zároveň je dôležité, aby sa naučilo aj tešiť sa z vecí a aby ho rodina a okolie ustavične netlačili do podávania výkonov, ako to súčasné školstvo vyžaduje. Platí, že deti zrkadlia svojich rodičov. Ak teda chceme, aby naše deti dobre zvládali svoje emócie, musíme im predovšetkým ukázať, ako si s nimi poradiť. Ak vidia, že užialená mama svoj smútok zakrýva a miesto toho, aby povedala, čo ju trápi, ju začne bolieť hlava, nenaučia sa, že emócia smútku je normálna a má v živote svoje miesto.

Máte dvojročnú dcéru, ako rozvíjate jej EQ?

O vývinovú psychológiu a vývin emocionality som sa začala zaujímať už na vysokej škole a príchod dcéry na svet ma len utvrdil v tom, že tieto oblasti majú nenahraditeľný význam. Emocionálnu inteligenciu sa u dcéry snažím prehlbovať tým, že rešpektujem, čo prežíva, a zároveň sa snažím usmerňovať ju v tom, ktoré prejavy sú prijateľné a ktoré nie. Po záchvate hnevu sa zvykne spýtať, čo to bolo, čo sa stalo, lebo sama si s tým nevie poradiť. Vtedy sa jej snažím vysvetliť, čo prežívala.

Rovnako ju vediem k empatii – spoločne si všímame, keď niekto plače, rozprávame sa o tom, prečo je smutný a ako mu môžeme pomôcť. Týmto spôsobom rozvíjam jej emocionálnu inteligenciu v bežných situáciách úplne prirodzene. Cielene sa zameriavam na rozvoj EQ čítaním rozprávok, kde sa sústredím na to, čo a ako rozprávkové postavy prežívajú. S týmto cieľom som napísala rozprávkovú knižku Radosti a starosti opičiaka Eda, ktorú dopĺňajú hry na rozvoj EQ.