Pred sto rokmi bola Podkarpatská Rus na dnešnej Ukrajine súčasťou vtedajšieho mladého Československa. Od konca druhej svetovej vojny, keď ju pripojili k bývalému Sovietskemu zväzu, jej hovoria Zakarpatská Ukrajina. A hoci tento kus zeme sa dotýka slovenskej hranice, pre väčšinu z nás je veľkou neznámou. Teraz však prichádza zmena a región láka turistov a cykloturistov, ktorí nemajú radi okukané destinácie a túžia po trochu dobrodružstva. Aj kvôli nim začal z Košíc do Mukačeva premávať priamy regionálny rýchlik. Vyskúšali sme si to.

Do vlaku, ktorý má kapacitu osemdesiat ľudí, dva vozne, toalety, miesta na batožinu aj držiaky na bicykle, no zatiaľ mu chýba wi-fi a klíma, nastupujeme krátko po deviatej. Z Košíc, kde prší, zamierime na Zemplín. Prechádzame cez unikátne železné mosty nad riekou Bodrog, míňame dedinku Borša, kde sa narodil najväčší uhorský rebel František Rákoczi II. Obídeme najnižšie položené miesto Slovenska v Strede nad Bodrogom aj tokajské vinice. Prekvapuje nás, že čím bližšie k ukrajinskej hranici sme, tým sú naše železničné stanice väčšie!

Na stráženej hranici

 „Okrem Slovákov a Ukrajincov najčastejšie vozím českých turistov. V samotnom Mukačeve ich láka hrad, ale aj trh, ktorý je otvorený každý deň od siedmej do štvrtej, no za jeden deň sa nedá prejsť,“ podotkne rušňovodič Štefan Király. Na Slovensku regionálny rýchlik stojí iba v Čiernej nad Tisou. Kedysi vraj najväčšie suchozemské železničné prekladisko v Európe má nekonečné peróny aj obrovské žeriavy. Vidíme desiatky, možno stovky vozňov s rudou a uhlím. Nestačíme sa od nich pohnúť a pár kilometrov od stanice opäť stojíme. Sme kúsok od hraničnej čiary, ktorá patrí k najstráženejším v Európe.

„Nefotiť, nežartovať,“ upozorňuje jeden zo skúsenejších cestujúcich zvyšok vagóna. Na slovensko-ukrajinskej hranici nám prísni, ale slušní policajti vezmú pasy. Colníci prechádzajú vlak a pýtajú sa, čo vezieme. Za oknami vagóna svieti horúce slnko, vo vlaku vládne horúčava. Kým sa skončí kontrola, každý z nás musí sedieť na svojom mieste. Sledujeme obrázky, na aké sme dávno zabudli. Sú tu strážne veže, ostnatý plot, popri koľajniciach prechádzajú ukrajinskí pohraničiari so samopalmi. Dochádza nám, aké príjemné je byť súčasťou spoločnej Európy.

Liečba mobilnej závislosti

„Vypnite si dátový roaming, zbytočne netelefonujte, neprijímajte hovory,“ vystríha Slovákov ukrajinský študent, ktorý do Mukačeva cestuje z Prešova. Na Ukrajine neplatia pravidlá Európskej únie. Za minútu hovoru zaplatíte necelé štyri eurá, za jeden megabajt dát takmer desať eur. Jedna fotka v plnom rozlíšení, ktorou sa chcete pochváliť kamarátom, a ste o sto eur ľahší! Netrvá dlho a vlak sa z hranice rozbehne. Tentoraz už nie stokilometrovou rýchlosťou, ale kvôli stavu ukrajinských železníc na Zakarpatskej Ukrajine najviac na päťdesiat, obvykle však na 25 kilometrov za hodinu!

Nič to, aspoň máme čas vnímať okolie. Všade vykúkajú ruiny akýchsi hangárov, na priecestiach sú stále drevené závory. Zo zelene stromov sa občas ukáže futbalové ihrisko, inokedy kupola pozláteného chrámu. Nekonečné roviny sú takmer vyľudnené. Mestečko Čop, kde brzdíme o pár desiatok minút, má osemtisíc obyvateľov, no železničnú stanicu väčšiu ako Bratislava! Je plná kvetov, na zemi niet jedinej smietky. Opäť nás kontrolujú policajti a colníci, náš vlak navyše obklopia vojaci. Vyjsť na perón môžeme až vtedy, keď nám vrátia cestovné doklady.

Prehľadali nám vlak

 V cieli našej cesty, stotisícovom Mukačeve, sme odtiaľto za ďalších asi štyridsať minút. Náš rýchlik odstavia neďaleko hlavnej stanice, z ktorého ešte predtým dovidíme na dominantu celého kraja, hrad Palanok. Bol kráľovskou rezidenciou aj väzením, za prvej Československej republiky v ňom sídlila naša vojenská posádka, za druhej svetovej vojny maďarská. Dnes je tu múzeum. Hrad má pekný príbeh, slabšie expozície aj horšie vyznačené trasy na kopec. Mnohí na nich zablúdili, no aspoň si užili atmosféru aká kedysi panovala v dnes vyspelejších krajinách. V Mukačeve akoby sa vrátili do temnej minulosti.

„Mukačevo sa môže pochváliť veľmi dobrými reštauráciami s tradičnou ukrajinskou, maďarskou, rumunskou aj so slovenskou kuchyňou. Na okolí sú viaceré turistické trasy, tiež wellness hotely. Dvanásť kilometrov od mesta je ďalší hrad, Činadijevo. A najmä, všetko je tu možno až trikrát lacnejšie než na Slovensku,“ pozýva všetkých do svojho regiónu Alexander Puškáš, náčelník oblastných železníc. Turistom, samozrejme, odporúča vlak. Po ceste naspäť nás v ňom opäť dvakrát kontrolovali ukrajinskí aj slovenskí policajti aj colníci. Tí naši prezreli celý rýchlik vrátane kabíny rušňovodiča. Toto takmer už nikde v Európe nezažijete...