Osiris O'Connor sedel pred Galériou u&nbsp;starej kozy na začiatku pešej zóny, fajčil a&nbsp;počúval akúsi karibskú muziku. V&nbsp;miestnosti plnej farieb turisti z&nbsp;celého sveta obdivovali nádherné obrazy jeho manželky Eszter, iní sa nadchýnali abstraktnými sochami a&nbsp;šperkmi. Chodil som k&nbsp;nemu tri dni s&nbsp;fotoaparátom na krku a&nbsp;Osiris si ma už nedôverčivo premeriaval. „Ak si u&nbsp;mňa kúpiš štyri pohľadnice za štyri eurá, môžeš si spraviť záber. K&nbsp;pohľadniciam ti potom dám jednu zadarmo. Je to dobrý obchod, nie?“ usmial sa naoko nevrlý muž. Prikývol som.

Pred výklad Starej kozy v Szentendre, umeleckého mestečka neďaleko Budapešti, sa medzitým nahrnuli davy výletníkov z&nbsp;Balkánu a&nbsp;Ázie. No my sme si padli do rany a nemohli sme sa odtrhnúť od &nbsp;družnej debaty o&nbsp;psoch, mačkách a lyžovačke v&nbsp;Tatrách! Osiris nám napokon pribalil magnetku a&nbsp;zamával nám od dverí galérie, neďaleko ktorej sa v&nbsp;jemnom vetre hýbali farebné lampy a&nbsp;dáždniky. Pod nimi si turisti kupovali zmrzlinu, debatovali nad kávou, alebo stáli pri stánkoch s&nbsp;keramikou.

Szentendre, ktoré leží štyridsať päť minút jazdy autom od Štúrova,<strong> </strong>patrí k&nbsp;najobľúbenejším výletným cieľom v Maďarsku. Kedysi okolo neho rástli chýrne ovocné sady, tie však zničilo rozširovanie sa mestskej výstavby. Keď tu &nbsp;po roku 1989 skrachovali aj viaceré fabriky, metropola na brehu Svätoondrejského Dunaja vsadila na cestovný ruch. Pitoreskná atmosféra sem dnes neláka iba výletníkov z&nbsp;Ázie – opäť ich vo veľkom vozia lode a autobusy na fakultatívne výlety z&nbsp;Budapešti - ale najmä z Balkánskeho polostrova. &nbsp;Má to svoj dôvod.

V&nbsp;sedemnástom storočí utieklo pred tureckými hordami do oblasti Szentendre sedem tisíc srbských rodín. Mohli slobodne vyznávať svoje náboženstvo,&nbsp; používať vlastný kalendár, rozprávať sa po srbsky a&nbsp;zakladať si školy. Obvykle nemali veľa peňazí, preto si kupovali malé pozemky v&nbsp;strmých svahoch. Stavali si na nich drobné domy s&nbsp;neveľkým nádvorím. K&nbsp;chalúpkam si postupne doviedli dláždené uličky a&nbsp;k&nbsp;nebu zdvihli sedem kostolných veží, vrátane srbských katedrál. Uličky pod nimi občas pripomínajú stredovek a&nbsp;zrejme aj preto sú dnes najlukratívnejšie v&nbsp;Maďarsku.

V&nbsp;polovici devätnásteho storočia sa Szentendre zmenil na uhorský Babylon. K&nbsp;Srbom prišli Maďari, Nemci, Gréci, Česi a&nbsp;Slováci, ktorí vtedy tvorili takmer štvrtinu obyvateľov mesta. Najbohatší boli srbskí vinári, ktorí svoj červený mok vozili až do Rakúska, Čiech, či Poľska. Okrem dnešného historického centra sa usadili na nábreží Dunaja. Na mieste, kde je nekonečné korzo a&nbsp;večer tu vládne takmer stredomorská atmosféra, skladovali víno v&nbsp;obrovských, niekedy viacposchodových pivniciach. Teraz sú tu vychytené reštaurácie, vrátane indickej, rybacej, či gréckej, v&nbsp;ktorých predávajú české pivo.

V&nbsp;roku 1888 doviedli do Szentendre z&nbsp;Budapešti železnicu a&nbsp;život v mestečku začal lákať umelcov. Osiris a&nbsp;Eszter nie sú jediní, kto kráča v&nbsp;ich stopách. Dnes tu žije vyše dvesto výtvarníkov, básnikov, spisovateľov, muzikantov a&nbsp;hercov, ktorí sem odišli z&nbsp;Budapešti. Ťažko povedať, či si od ruchu veľkomesta v&nbsp;Szentendre oddýchnu, počet obyvateľov mestečka sa v lete strojnásobí. Múzeá a galérie sú od mája plné výletníkov a počas víkendov hrajú muzikanti takmer v&nbsp;každom pube, či v reštaurácii. Ceny v&nbsp;nich sú&nbsp; približne rovnaké ako na Slovensku, no atmosféra je úplne iná, ležérne ospalá...

Ak sa túžite túlať s nami po uličkách Babylonu nad Dunajom, kliknite na TENTO link!