Ak z&nbsp;cesty medzi Popradom a&nbsp;Starou Ľubovňou odbočíte k&nbsp;východným svahom Spišskej Magury, v&nbsp;ich najkrajšej časti narazíte na kúpeľnú obec Vyšné Ružbachy. Na konci devätnásteho storočia ju kúpil poľský gróf Andrej Zamojský, ktorý si na Slovensko doviedol manželku, francúzsku princeznú Karolínu. Tá mu postupne porodila osem detí a oblasť s&nbsp;množstvom liečivých prameňov zmenila na najmodernejšie kúpele na Slovensku. Kým vtedy v&nbsp;nich vyrástlo najväčšie termálne kúpalisko v&nbsp;strednej Európe, teraz obec skrášlila vyčistená galéria kamenných sôch.

Na začiatku dediny stojí travertínový lom, ktorý pri troche fantázie pripomína anglický Stonehenge, alebo monolitické sochy obrov Moai z Veľkonočných ostrovoch v&nbsp;Polynézii. V polovici rozmarných šesťdesiatych rokov minulého storočia sa tu začali konať prvé sochárske sympóziá na území Československa. Na sever Spiša vtedy prichádzali sochári Miloslav Chlupáč, Rudolf Uher a Andrej Rudavský, tiež výnimočný Rakúšan Karl Prantl. V&nbsp;kúpeľnej obci našli to, čo pre svoju prácu potrebovali: travertín na sochy, slobodu i&nbsp;motívy pre tvorbu.

„Tento kraj bol v&nbsp;šesťdesiatych a&nbsp;sedemdesiatych rokoch silne religiózny. Na každom kopčeku&nbsp;stála kaplnka, čo sochárov inšpirovalo. Tak, ako kaplnka vyrastá z prírody, tak aj oni robili sochy ako novodobé diela, ktoré čnejú zo zeme a sú jej súčasťou,“ priblížila riaditeľka Tatranskej galérie v Poprade Anna Ondrušeková, rodáčka zo severného Spiša. K&nbsp;pôvodne ôsmim skulptúram voľne rozmiestneným v lome pribudlo v nasledujúcom období ďalších sedemnásť figúr a&nbsp;plastík od známych a uznávaných európskych umelcov. Na miesta, kde stoja dodnes, vozili ich diela traktory.

„Traja-štyri umelci prišli každý rok do Vyšných Ružbách, kde dva mesiace tvorili. Bývali na privátoch, neskôr v&nbsp;hoteloch, a&nbsp;ich príchod vždy oživil dianie v&nbsp;dedine,“ pokračuje Anna Ondrušeková. Z&nbsp;travertínu spočiatku sekali sochy nielen Slováci a&nbsp;Česi, ale tiež Nemci, Rakúšania, Američania, Talian, Francúz, či Japonec. V sedemdesiatych rokoch ich nahradili Maďari, Poliaci, Bulhari, Rumuni, či sochári z&nbsp;krajín bývalého Sovietskeho zväzu. A areál sa rozšíril aj o&nbsp;diela, pri ktorých sa dnes na perách návštevníkov objaví úsmev.

Napriek mnohým nedostatkom bol bývalý lom veľkým ťahákom regiónu. Krátko pred Nežnou revolúciou dokonca vznikol architektonický projekt, ktorý mal diela rozmiestniť, označiť ich, oplotiť a zubom času nahlodané sochy zrekonštruovať. Ešte v roku 1990 sa tu konalo sochárske sympózium, no potom zvuk dlát, ktoré do kameňa nepretržite narážali skoro tridsať rokov, ustal. Porevolučné nadšenie umelcov rýchlo opadlo. Všetko smerovalo k tomu, že miesto zarastie krovím a ojedinelé sympózium zapadne do zabudnutia.

V&nbsp;roku 1997 sa areál stal kultúrnou pamiatkou a&nbsp;sochy, ktoré mali odtiaľto odviezť, ostali na pôvodnom mieste. Podarilo sa oživiť ďalších šesť ročníkov sympózia, no chýbali peniaze i&nbsp;chuť zmeniť pustnúci priestor na miesto, ktorý budú opäť vyhľadávať umelci, kúpeľní hostia aj turisti. Posledné sympózium zažili Vyšné Ružbachy po trinásťročnej stagnácii a&nbsp;úpadku v&nbsp;roku 2003. Kameňolom dovtedy aj potom chátral, sochy v&nbsp;ňom sa strácali v&nbsp;náletových drevinách a&nbsp;burine. Viac ako miesto sochárskeho kumštu pripomínal lom cintorín sôch. Už niekoľko týždňov je to však minulosť.

„Priestor sme vyčistili od náletov, pribudli v ňom nové chodníky, tabule s informáciami o sochách aj malý amfiteáter. V ňom vždy v lete pripravíme koncerty klasickej hudby. A sochy, ktoré ležia mimo kameňolomu a kedysi mali slúžiť ako pútač, by sme radi premiestnili do areálu,“ naznačuje starosta Vyšných Ružbách Peter Martinek.

Mnohé skulptúry treba opraviť, no dvadsaťšesť sôch umelcov, ktorí sem prišli v šesťdesiatych rokoch, akoby zázrakom, bez väčšieho poškodenia, dodnes stojí na svojich pôvodných miestach. Dokopy je tu sto štyri sôch a prechádzka okolo nich je naozaj zážitkom...

Pozrite sa ako to vyzerá na severe Spiša