Najnavštevovanejšia tatranská osada to nie sú len zjazdovky, bežecké trate, korzo k&nbsp;Areálu snov, či hotely, ktoré majú pripomínať kozmický vek. Sú to aj kaviarne, v&nbsp;ktorých kedysi sedával srbský kráľ, šľachta z&nbsp;Budapešti, arcikniežatá z&nbsp;Viedne, herci z&nbsp;Prahy a dokonca aj Ferdinand de Lesseps, francúzsky diplomat a staviteľ Suezského prieplavu v&nbsp;Egypte. Jedným z&nbsp;najtajuplnejších objektov v&nbsp;našich veľhorách ale ostáva donedávna sa rozpadávajúci objekt nad Novým Štrbským Plesom, vyhliadka Monte Móry. Aký je jej príbeh?

&nbsp;Na konci devätnásteho storočia odkúpil Karol Móry, architekt z Banskej Bystrice, ktorý sa usadil v Budapešti, od urbárnikov zo Štrby štyridsať hektárov lesa. Čiastočne prehradil potok Mlynica, čím na bývalom rašelinisku vzniklo umelé jazero. „Na jeho brehu postavil pekný hotel v secesnom štýle a kúsok nad ním drevenú rozhľadňu. Nakoľko nemal deti, majetok v roku 1921 odkázal synovcovi, hudobnému skladateľovi Jánovi Mórymu,“ hovorí znalkyňa života rodiny Móryovcov, historička Mariana Bárdiová.

Ján Móry sa sa do Vysokých Tatier presťahoval z Banskej Bystrice aj so svojou manželkou, speváčkou Luciou Redding, ktorá pochádzala z Hamburgu a s ich synom Viktorom. Do zveľaďovania nadobudnutého dedičstva sa pustil s veľkou sa vervou. Na Novom Štrbskom Plese postavil nielen novú súkromnú vilu, ale tiež ďalší hotelový komplex s kaviarňou a tenisovými dvorcami. V jazere jeho hostia chytali ryby, alebo sa po ňom člnkovali. Kúpanie sa v lagúne kvôli plytkej vode a nebezpečným koreňom výletníkom zakázali, Banskobystričan im však&nbsp; na okraji plesa postavil bazén. Ako vôbec do prvého vo Vysokých Tatrách do neho hadicou napúšťali slnkom zohriatu teplú vodu.

V roku 1935 nechal Ján Móry namiesto drevenej rozhľadne na kopci Klát postaviť osem metrov vysokú murovanú vyhliadkovú vežu s kaviarňou s osemhranným pôdorysom. „Karol Móry ju nazval Karlov kopec, čiže Monte Carlo, Ján Móry ju zmenil na Monte Móry,“ vysvetľuje Mariana Bárdiová. Do kaviarne z&nbsp;hotelovej kuchyne nosili kávu, čaj a&nbsp;čokoládu, okrem nápojov ponúkali čašníci výletníkom aj domáce koláče. Kým turisti vzdychali blahom, pani Redding život v&nbsp;horách vyčerpával. Rodinu opustila a&nbsp;usadila sa v&nbsp;Ríme, kde sa jej stopa stráca.

Ján Móry, aby nestratil kontakt s&nbsp;hudbou, cestoval z&nbsp;Vysokých Tatier na koncerty do Prahy, do miest, kde uvádzali jeho operety, komorné, alebo orchestrálne diela, aj do Kežmarku, či Košíc. Práve v&nbsp;nich v&nbsp;roku 1930 uvidel mladú speváčku a&nbsp;klaviristku Magdu Szakmáry. Jej zjav ho očaril natoľko, že hneď po vystúpení ju s&nbsp;kyticou ruží v&nbsp;náručí požiadal o&nbsp;ruku. Hoci priame jednanie umelkyňu zaskočilo, Móry sa nevzdal a&nbsp;srdce ženy, ktorá ovládala osem jazykov, si postupne získal. Svadbu malo&nbsp;štyri roky po zoznámení sa v&nbsp;Dóme sv. Alžbety, po sobáši sa manželia presťahovali na Nové Štrbské Pleso, kde prežili šestnásť šťastných rokov.

„Hosťom, ktorých na vyhliadku kočiši vozili z&nbsp;celých Tatier, Móry po večeroch hral na klavíri. Spieval im piesne z&nbsp;niektorej zo svojich dvanástich operiet, rozprával im o&nbsp;svojich zahraničných cestách, alebo o tom, ako sa loďou plavil po Stredozemnom mori,“ opisuje Mariana Bárdiová. Móry s manželkou na Novom Štrbskom Plese hostili vari všetky významné osobnosti medzivojnových čias, no všetko zmenila druhá svetová vojna. Na jej sklonku, vo februári roku 1945, museli Vysoké Tatry zo dňa deň opustiť. Smeli si pritom vziať iba desať kilogramov batožiny na osobu.

Podľa archívnych záznamov to nebol pekný pohľad. Manželia s&nbsp;pestúnkou a&nbsp;s tromi dcérami – najmladšia mala len niečo vyše dvoch rokov - odchádzali na saniach, na ktorých si viezli deky, vankúše pre deti a&nbsp;poháre. Usadili sa v&nbsp;Poprade-Veľkej, neskôr v&nbsp;Spišskej Novej Vsi a&nbsp;napokon v&nbsp;Bratislave. V roku 1963 Monte Móry vyhlásili za Národnú kultúrnu pamiatku, no postupne sa menila na ruinu.&nbsp;

Nakoľko sa nachádzala v&nbsp;hustom lese a&nbsp;tak trochu bokom od hlavných turistických chodníkov, takmer nikto o&nbsp;nej nevedel. Až víchrica v&nbsp;roku 2004, ktorá sčesala tatranské stromy, odhalila žalostný stav niekdajšej pýchy slovenských veľhôr. Dnes je to minulosť, súčasťou novo vystavanej kultovej kaviarne Monte Móry – tehly z&nbsp;pôvodnej sa rozsypali a&nbsp;použiť sa už nedali - je aj terasa,&nbsp;sociálne zariadenia a&nbsp;apartmán. Môžete sa v&nbsp;ňom ubytovať a&nbsp;užívať si pohľady na Tatry, Spiš aj Liptov tak ako si to kedysi doprial Ján Móry a&nbsp;jeho hostia.