Dávam zbohom dopravným zápcham, nákupným centrám, každodennému kolotoču. Dovidenia, civilizácia! Stačia dve hodiny cesty po diaľnici a predo mnou je panenská zeleň. Rozkvitnuté lúky a pasienky, na ktorých občas vidieť skupinku domov. Aj moja kamarátka Táňa sa sem prisťahovala. V Zaježke žije vyše roka spolu s frajerom Peťom a dvojročným synom Jakubkom. Možno by bol tento život aj pre mňa. „Fíha!“ híkam nad jej zaguľateným tehotenským bruškom. Ani som netušila, že onedlho budú štyria.

Ich dom je veľký, ako z obdobia socíku. Patrí Holanďanke Nataši, ktorá im prenajíma celé poschodie za to, že jej pomáhajú. Robiť okolo domu, obrábať záhradu a ešte prerábať susedný dom na apartmán, to by jedna žena sama nezvládla. „Kde si zložíme veci?“ pýtam sa. Očakávam alternatívne spanie. Stoh slamy alebo obyčajnú drevenú dosku. No Táňa s rodinou žijú úplne normálne. Majú tečúcu vodu, WC a elektrinu, ale aj všetky spotrebiče, hádam okrem mikrovlnky a umývačky. Len televízor bez káblovky je skôr na okrasu.

„Do Zaježky ma priviedol môj Peťo a ja som si hneď povedala, že tu chcem žiť. Len som nevedela, či to dokážem,“ vysvetľuje Táňa. Chvíľu im trvalo, kým si našli podnájom. „Niektoré domy boli v tak žalostnom stave, že by som tam s deťmi nikdy nešla bývať. Chceli sme mať pohodlie, veď ak žijeme v harmónii s prírodou, nemusíme odmietnuť všetky vymoženosti civilizácie.“ Možno už onedlho budú mať vlastný domček. Ak sa to podarí, pretože stavebné pozemky aj domy sú tu drahé napriek tomu, že na tomto mieste nie sú žiadne pracovné príležitosti. Realitná bublina už dorazila aj do Zaježovej.

Táňa nás nakladá do auta a vyrážame na nákupy. Ale nie také, na aké som zvyknutá. Žiadny boj o parkovacie miesto pred hypermarketom a čakanie v dlhokánskom rade pri pokladniciach. U jedných susedov kupujeme domáci syr a mlieko, u ďalších vajíčka. Domy sú od seba vzdialené celé kilometre, bez auta by sme nakupovaním strávili aj pol dňa. V malých zapadnutých potravinách berieme chlieb a ďalšia zastávka je v potravinovej banke. Je to čosi ako samoobsluha, ibaže bez predavačov. Dostať tu všetky suché potraviny: múku, strukoviny, kávu, čaj, ale aj olej či biosaponát.

Odvážite si potrebné množstvo a necháte zaň peniaze. Systém založený na dôvere, ktorý by asi inde neklapal. Podobne funguje aj komunitná škôlka či málotriedka, v ktorej rodičia robia veľa vecí svojpomocne. Do očí mi udrie prístrešok v štýle autobusovej zastávky, plný poštových schránok. „To sú P.O. Boxy pre lazníkov. Obehnúť všetkých domácich po okolitých kopcoch, by žiadny poštár nezvládal,“ smeje sa Táňa.

V Zaježovej nemajú kostol ani krčmu. To prvé tu vraj nikdy nebolo a to druhé zrušili. V budove bývalej krčmy je teraz chránená dielňa. Keď sa chcú domáci s niekým stretnúť alebo sa porozprávať, pozvú susedov na návštevu alebo si dajú zraz v čajovni v neďalekom vzdelávacom centre. Trochu kultúry si užijete aj na S ekieri – v starej usadlosti, ktorá pripomína farmu. Kto tam nebol, akoby ani nebol v Zaježovej. Auto parkujeme pred lesom, priamo na S ekier treba vyšliapať pešo. Spoločnosť mi robí Mirec, jeden zo zakladateľov občianskeho združenia Pospolitosť pre harmonický život.

Tí už takmer dvadsať rokov hľadajú spôsob, ako samostatne fungovať na lazoch. Učia sa opraviť dom, obrobiť záhradku, upiecť chlieb, starať sa o zvieratá. Trochu to pripomína reality šou, no táto komunita je čosi ako štartovacie miesto. Viac ako rok a pol tam vraj nikto nevydrží, za tie roky sa tu vystriedali stovky obyvateľov. „Asi tretina zostala bývať v Zaježovej.

Ďalšia tretina sa presťahovala inde, ale zostala žiť na dedine v spojení s prírodou. Tí ostatní sa vrátia do mesta. Problém je v tom, že na S ekieri sa denne premelie kopa návštev aj zvedavcov, takže človek tu nemá žiadne súkromie. A tak časom vyhorí,“ vysvetľuje Mirec. Sú aj takí, čo si mýlia Sekier s odvykačkou alebo si tu chcú riešiť svoje psychické problémy. Tvrdý život na lazoch však nie je pre nich, rýchlo pochopia, že to nie je dovolenka.

Gazdiná Mária varí cesnačku so zemiakmi, s klíčkami fazule mungo a domácim chlebíkom. Dáva mi ochutnať šalát z púpavových listov a kvetov. Je zdravý, je bio, je veggie… V centre Bratislavy by si určite vypýtali aspoň tri éčka za porciu. Obedovať bude desať ľudí, ktorí žijú na S ekieri. Medzi nimi aj Poliak, Nemec či Angličan. Na zaježovské lazy prišli ako dobrovoľníci, chceli vidieť, ako to funguje v slovenských komunitách. „Varím pre všetkých rovnako, keď chce niekto niečo iné, musí si to zabezpečiť sám. Káva, alkohol aj sladkosti sú luxus a mäso nevaríme vôbec,“ hovorí Mária.

Ostatní sa zhŕknu okolo počítača. Mirec ukazuje fotky z Turecka, kde strávil pár týždňov v podobnej ekokomunite. „Mohli by sme začať vyrábať domáce mydlo na pranie z oleja. V Turecku to robia a je to dobré.“ Keď ostaneme sami, rozrozpráva sa. Každá generácia Sekierčanov je vraj trochu iná. „Mali sme tu aj ‚extrémistov‘, ktorí si vypli elektrinu a fungovali bez nej. Lenže ručné pílenie dreva je také náročné, že človek by nič iné nestihol.“

Terajší obyvatelia síce elektrinu majú, ale veľmi ňou šetria. Varia na peci na drevo, namiesto WC používajú latrínu, maximálne šetria vodou, ktorej je tu málo. V lete sa pravidelne stáva, že studňa vyschne. Nezabudli však na mobily a internet. „Dnes sú iné časy. Stane sa, že podoja kozu a dajú si to do statusu na Facebooku. Nikto to však s internetom nepreháňa, lebo je veľmi pomalý,“ smeje sa Mirec.

Za dva dni som sa zoznámila s kopou ľuďmi, ktorí obývajú Sekier a okolité usadlosti – Bránu a Častobrezie. V Bráne je len jeden domček. Vyzerá ako z rozprávky a okná pripomínajú hobitiu noru. Býva v ňom Tomáš, čerstvo rozvedený nezávislák okolo tridsaťpäťky. Živí sa tým, že vyrába hlinené omietky. S priateľkou sa držia zásady, že najepšie sa dá fungovať v otvorených vzťahoch, vraj to má svoje výhody. A je to dobrý recept na ponorku, ktorá na samote hrozí ešte viac ako inde. Zaujímavá teória. Nad Sekierom stojí miniatúrny domček, kde žije Češka Háňa.

Býva v ňom celkom sama. Len ona, dva kone a pes. „Priateľa nemám, teda s niekým sa stretávam, ale neviem, či z toho niečo bude,“ hovorí záhadne. Tridsiatnička by si rada založila rodinu, ibaže zatiaľ nie je s kým. Asi nie je ľahké nájsť chlapa, ktorý by sa ochotne presťahoval na miesto, kde líšky dávajú dobrú noc. Našťastie, na zaježovskom laze Sekier to žije, najmä cez víkendy, keď organizujú festivaly či kurzy a ľudia z mesta si sem chodia na tri dni zresetovať hlavu. Ktovie, možno sa medzi nimi raz objaví aj vysnívaný princ pre Háňu.

Jej kamarátka Luvi momentálne býva v stane na lúke. Tiež sama, má síce priateľa, ale odišiel robiť dobrovoľníka do Fínska. „Prečo som tu? Pred rokmi som sa zamilovala. Najskôr do chlapa, potom do prírody. Láska je dôvod, prečo tu ľudia ostávajú žiť.“ Luvi je spokojná, aj keď by oveľa radšej cestovala. Ibaže z vreckového, ktoré dostáva ako dobrovoľníčka, sa rozhadzovať nemôže.

Našťastie, nemá na krku hypotéku ako jej rovesníci z mesta. Ilona, ktorá žije v Častobrezí, sa živí ako grafička. Táto práca sa dá robiť aj z domu a je jedno, či žijete v meste alebo na samote pod kopcom. „Chýba mi divadlo, kino a hlavne kaviarne. Tie milujem. Tu nosím tepláky a gumáky, ale keď idem domov do Brna za rodičmi, rada sa vyobliekam a obujem si štekle. Mestský človek však zo mňa už nikdy nebude.“

Zaježová je plná mladých ľudí. Najmä tých medzi dvadsaťpäťkou a štyridsiatkou. A je zvláštne, že nikto z nich nevyrastal na dedine, všetci sem prišli z mesta. Budúcnosť? Veď vždy nejako bude, tak načo ju teraz riešiť? Najmä keď sa v Zaježovej cítia šťastní a v bezpečí. O. k., v zime bojujú s kopami snehu a za lekárom treba cestovať, ale žije sa im pokojnejšie. Bez stresu. Keď sa večer vraciame k Táni, malý Jakubko sa už nevie dočkať ďalšieho dňa. Teší sa na návštevu do mesta. Babka ho konečne vezme do nákupného centra. Jakubko to tam miluje a Táňa to už vzdala. S nami ľuďmi je to tak - vždy túžime po tom, čo nemáme. A mne za tých pár dní začalo mesto opäť chýbať...