Grónsko je pre našinca nekonečné. Na jeho rozlohu by sa Slovensko zmestilo vyše štyridsať krát, no vo&nbsp; vnútrozemí ostrova nerastie jediný strom, iba kry. Keď ale k&nbsp;pevnine kedysi dávno priplával Viking Erik Červený, uvidel len svieže okraje nového územia. Chcel naň prilákať ďalších osadníkov a&nbsp;tak objavenú krajinu nazval Grønland, Zelený ostrov. Dnes osemdesiat päť percent územia Grónska pokrýva trvalý ľad. Väčšina výletníkov sem mieri kvôli nemu, pozorovaniu veľrýb,&nbsp;turistike v&nbsp;nedotknutej krajine a&nbsp;teraz v&nbsp;zime aj polárnej žiare.

„Inuiti, pôvodní obyvatelia Grónska, polárnu žiaru pokladali za pochodeň, ktorá mŕtvym bojovníkom osvetľovala most do nebeskej ríše. Inde ju, podobne ako kométy, považovali za predzvesť moru, alebo vojny,“ hovorí Adam (26), jeden z&nbsp;mála Slovákov, ktorí polárnu žiaru pozorovali v&nbsp;grónskych mestečkách Kangerlussuaq a&nbsp;Ilulissat. Rovnako dobrodružný ako pobyt v&nbsp;nich bola už cesta do Grónska. Z&nbsp;Viedne sa s&nbsp;dvomi kamarátmi dopravil do Kodane, kde celý deň čakali na štyri a&nbsp;pol hodiny dlhý let na ostrov.&nbsp;

„Kodaň sa aj v&nbsp;sychravom počasí ukázala ako príťažlivé mesto, prekvapilo nás však, že ulice v&nbsp;nej boli celý deň úplne prázdne,“ podotkne Adam. Len čo z lietadla vystúpili v&nbsp;najmenšom meste Grónska, v Kangerlussuaqu, ráz krajiny i počasia sa zmenil. Teplomer síce ukazoval mínus 27 stupňov Celzia, no pocitová teplota bola asi mínus 50 stupňov Celzia. „V&nbsp;momente mi zamrzli fúzy. Zima ale nevadila jednému z&nbsp;našich spolucestujúcich, ktorý do letiskovej haly kráčal v&nbsp;krátkych nohaviciach. A&nbsp;to bol černoch!“ usmeje sa Adam.

Kangerlussuaq preslávilo miestne letisko. Je jedno z&nbsp;dvoch na ostrove, kde môžu pristávať veľké dopravné lietadlá. Počas druhej svetovej vojny ho založili Američania, ktorí odtiaľto odišli až v&nbsp;roku 1992. „Bývali sme v&nbsp;starom vojenskom tábore asi sto metrov od pristávacej plochy, v&nbsp; baraku, ktorý prerobili na hotel. Bolo to jediné miesto, kde sme po prílete do mesta, v&nbsp;ktorom žije 514 ľudí, mohli prespať,“ pokračuje Adam. Kým vonku bola taká zima, že v&nbsp;holej ruke neudržal telefón, dnu chodili v&nbsp;krátkych rukávoch.

Okolie hostela pripomínalo safari. Pásli sa tu soby i&nbsp;obrovité zviera s&nbsp;hrbom, pižmoň severský. Keď však Slováci vyšli na neďaleký kopec, zbadali ďalšie úžasné divadlo prírody: polárnu žiaru. „Pri pohľade na ňu sa nám doslova podlomili kolená. Nikdy predtým by som nepovedal, že je taká krásna, ani to ako rýchlo sa pohybuje. Doslova behala po oblohe,“ podotkne Adam. Hneď na ďalší deň odlietali z Kangerlussuaqu za ďalšími zážitkami malým dvojvrtuľovým lietadlom za polárny kruh, do Ilulissatu. Viezli sa ním s&nbsp;domácimi, ktorí na ostrove takmer nemajú diaľkové cesty a&nbsp;tak sú odkázaní na tento druh dopravy.

Ilulissat, ktorý vyrástol z&nbsp;pôvodne eskimáckej osady, je&nbsp;dnes najobľúbenejšou turistickou destináciou v&nbsp;Grónsku. Miestny ľadovcový fjord je zapísaný v&nbsp;UNESCO, príťažlivé je aj jeho okolie. „Len čo sme si zložili veci v prenajatom domčeku, utekali sme na blízky kopec, kde sa akurát odohrávala oslava konca polárnych nocí. Miestni ľudia po dlhej dobe na asi desať minút uvideli nad obzorom slnko. Na naše prekvapenie ho nevítali hrdelným spevom a&nbsp;tancom, ale čínskym ohňostrojom,“ prezradí s&nbsp;úsmevom Adam.

V&nbsp;päťtisícovom Ilulissate je futbalové ihrisko, prístav, obchody, bary aj diskotéka. Natočili tu tiež niekoľko ponurých škandinávskych filmov. Mestečko skrášľuje kostol, ktorý bol kedysi najväčší v&nbsp;celom Grónsku. Je tu múzeum, monumenty z&nbsp;veľrybích kostí, či osada, kde žije asi štyri tisíc grónskych psov, ktoré slúžia na ťahanie saní s&nbsp;turistami. Väčšina miestnych sa popri cestovnom ruchu živí rybolovom, alebo lovom tuleňov, ktoré Inuiti môžu legálne strieľať z&nbsp;pušiek.

„Mladí i&nbsp;starší sa po meste, v&nbsp;mraze a&nbsp;na zasneženej ceste, vozili na motorkách. Autá, ktoré sme videli, boli z&nbsp;drvivej väčšiny elektrické. Po anglicky vedel málokto z domácich, no priateľskejších ľudí som vari ešte nestretol,“ prezradí Adam. Veľkou atrakciou pre Slovákov bola plavba ľadoborcom po ľadovcovej zátoke Disko Bay. &nbsp;Nastúpili naň s&nbsp;Dánmi, Nemcami a&nbsp;Poliakom, ktorý cestoval okolo Grónska. Trojhodinová plavba stála 103 eur, kapitán svoju loď neraz nasmeroval na ľad.

„Fúkal taký studený a&nbsp;silný vietor, že sme skoro zamrzli, no neboli to zbytočne vyhodené peniaze. Dozvedeli sme sa aj to, že v Grónsku sa globálne otepľovanie neprejavuje vyššími teplotami, ale častejším dažďom. Zamŕza na ľadovci a&nbsp;keď naň svieti slnko, ľadovec sa roztápa rýchlejšie. Ten, okolo ktorého sme sa plavili, by podľa kapitána lode pitnou vodou zásobil po celý rok celé Spojené štáty. Do tých je, mimochodom, z&nbsp;Ilulissatu bližšie než do Európy,“ uzatvára Adam.

V Ilulissate je niekoľko veľkých supermarketov, ceny v&nbsp;nich boli na Adamove prekvapenie len o&nbsp;niečo vyššie ako na Slovensku. „Drahší bol alkohol, najlacnejšie krabicové víno stálo 30 eur. Alkohol si v&nbsp;Grónsku môžete kúpiť od dvanástej do ôsmej, v&nbsp;nedeľu vôbec. Podľa toho čo sme videli, mu však miestni dosť holdujú. Drahé bolo aj jedlo v&nbsp;reštaurácii, ale navarený obed v&nbsp;krabičke, aký sa dá kúpiť aj u&nbsp;nás, stál v&nbsp;supermarkete 4,30 eur. Dánsky priemerný mesačný plat je pritom 5&nbsp;100 eur,“ porovnáva Adam.