Tradičnosť a pohostinnosť sú atribúty, ktoré využili Ománčania na to, aby svoju krajinu otvorili svetu. Osvojil si ich aj Monir, rodák z Tadžikistanu, ktorý sa do Ománu prisťahoval za prácou. Mimochodom, cestovať po krajine bez auta s vodičom sa neodporúča. Nie pre bezpečnosť. Krajina je jednou z najbezpečnejších na Arabskom polostrove. Dôvodom je zlé označenie miest a ulíc.

Dve manželky

Šesťnásobný otec posledných päť rokov vozí v provincii Zufar najmä turistov. V tomto období začal Omán hostiť čoraz viac cudzincov a nežije len zo zásob zemného plynu a ropy. Vodič býva v rodisku najmocnejšieho muža krajiny, ktorým je sultán Qaboos bin Said al Said. V 163-tisícovom meste Salalah žije v dome s dvoma bytmi. Má totiž šesť detí a dve manželky. O obe sa podľa Koránu musí starať rovnakým dielom, finančne aj citovo. „Ženy spolu vychádzajú dobre, nežiarlia jedna na druhú, lebo sú už pomerne staré. S mojou druhou manželkou som sa oženil pred desiatimi rokmi a deti spolu nemáme. Je Ománčanka a má približne päťdesiat až šesťdesiat rokov. Neviem presne,“ usmieva sa Monir. V Ománe do roku 1970, kým nezačal vládnuť súčasný sultán, neexistovala žiadna registrácia obyvateľstva. Preto starší ľudia svoj vek odhadujú len približne alebo hovoria toľko, na koľko sa cítia.

Gejzír pri jaskyni

Monir sa už nevie dočkať víkendu. S druhou ženou si naplánovali výlet. Nie do púšte, kam za západom slnka chodia najmä cudzinci. Ich cieľ je štyridsať kilometrov od mesta Salalah. Do vápencovej skaly kedysi oceán udieral tak silno, že vytvoril diery. Jaskyňa Marneef je na útese, odkiaľ je nádherný panoramatický výhľad. Ak bude v pozemných prieduchoch dosť vody, uvidia aj 12-metrové gejzíry. Horúce dni Arab znáša v bielom oblečení, v takzvanom dišdaši, a s pokrývkou hlavy. Voľný odev z bavlny alebo umelej látky mu vytvára mikroklímu medzi telom a teplým vzduchom, vďaka čomu sa potí podstatne menej ako v klasických nohaviciach a tričku. Lokálne ženy na výber v obliekaní nemajú. Na verejnosti sú zahalené v čiernej abáji a na hlave majú hidžáb. Pod voľným plášťom však ich šaty často hrajú pestrými farbami. Cudzinky sa však nemusia báť. Ak nejdú do mešity alebo obchodného centra, môžu sa pohodlne obliekať ako u nás.

Na pláži bez plaviek

Ománčanov vidno na pláži hlavne cez ománsky víkend, čiže vo štvrtok popoludní a v piatok. Chodia piknikovať na jednu z najkrajších pláží v regióne. Al Mughsayl je takmer sedem kilometrov dlhý úsek piesočného pobrežia s vybudovanými prístreškami. V nich domáci hostia nielen rodinu, ale s radosťou ponúkajú aj okoloidúcich. No vidieť ich kúpať sa v Indickom oceáne je takmer nemožné. Väčšina totiž nevie plávať. Cez voľné dni zaplavujú aj miestne hotely. Najmä mladé rodiny si chodia trošku oddýchnuť od príbuzných. Nie je totiž výnimočné, že v jednom dome žije aj tridsať ľudí.

Plodné banány

Sultána si moslimovia denne pripomínajú návštevou mešity, ktorú dal postaviť. Naraz sa v nej môže modliť 3 000 veriacich. Samozrejme, až po tom, čo najskôr prejdú očistným rituálom a zmyjú zo seba všetku špinu. Tí, ktorí vyznávajú iné náboženstvo ako islam, môžu do nej vstúpiť každý deň okrem piatka. Pohybovať sa však vnútri smú len po modrých kobercoch a dotýkať sa koránu majú zakázané. Neďaleko odtiaľto sú banánové plantáže. Pracujú na nich prisťahovalci z Indie, Pakistanu či Bangladéša. Banánovníky v Ománe sú však iné ako kdekoľvek na svete. Rodia totiž trikrát ročne. Ďalším obľúbeným artiklom sú kokosy. Záujem o ne je taký veľký, že v Ománe ich nestíhajú pestovať. Zásoby dopĺňajú i tovarom z Indie, aby uspokojili všetkých zákazníkov.