Veľkým nepriateľom človeka sú živly, z&nbsp;ktorých najničivejší je oheň. Zabíja ľudí i&nbsp;zvieratá, ničí prírodu aj majetok človeka. So skazonosnými&nbsp;plameňmi bojovali naši predkovia cielene už v stredoveku, pričom používali slamené, plátenné alebo kožené vedrá, či trhacie háky. 

Popri nich sa časom dostali k&nbsp;slovu tiež jednoduché drevené ručné striekačky a&nbsp;po nich väčšie prenosné alebo vozové striekačky. V&nbsp;Krajskom múzeu v Prešove, kde je jedinečná zbierka dobovej hasičskej techniky, sa však toho o&nbsp;krotení červených plameňov dozviete oveľa viac. 

Prvé zmienky o&nbsp;modernejších hasiacich strojoch sa objavujú začiatkom sedemnásteho storočia a&nbsp;sú z&nbsp; Norimbergu. Keďže tieto ešte nemali sacie zariadenia, vodu do nich muži nalievali vedrami, ktorú mašiny vystrekovali.„Na objednávku ich vyrábali kováči, klampiari, zvonári, kotlári či zámočníci. S&nbsp;ohňom si stroje poradili skôr ako človek, ktorý naň vodu vylieval z&nbsp;kýbľa. No boli ťažké,&nbsp;zle sa s&nbsp;nimi manévrovalo a&nbsp;museli stáť blízko plameňov,“ pripomína Igor Lazorík, ktorý má v&nbsp;Krajskom múzeu v&nbsp;Prešove na starosti dejiny hasičstva na Slovensku.

K výraznému uľahčeniu&nbsp; hasenia požiarov prispel maliar Jan van Heyden z&nbsp;Amsterdamu, ktorý v&nbsp; roku 1673 vyrobil hasičskú hadicu z&nbsp;lodného plátna. Šesťdesiat rokov po vynáleze Holanďana sa prvá protipožiarna striekačka objavila aj na Slovensku. Zostrojil ju vynálezca a konštruktér svetoznámych banských čerpacích zariadení Jozef Karol Hell. Stroj, ktorý odčerpával vodu z&nbsp;baní v&nbsp;Štiavnických vrchoch, si u&nbsp;neho objednala mestská rada v&nbsp;Banskej Štiavnici. Nakoniec ju ale odkúpil banský erár, pretože mestu sa cena za striekačku zdala privysoká.

„V&nbsp;roku 1761 zámočník Birner z&nbsp;Mníchova vymyslel výsuvný rebrík, o&nbsp;polstoročie neskôr Andreas Scheck z Lienzingenu mobilný rebrík, ktorý umiestnil na konský povoz,“ pokračuje v&nbsp;exkurzii do histórie hasičstva Igor Lazorík, ktorý nevynechá ani minulosť Slovenska. Základom prešovskej expozície je totiž celoživotná zbierka dobrovoľného hasiča a&nbsp;miestneho rodáka Pavla Košíka (1900-1981), ktorý ju múzeu venoval. Výstava nemala vždy na ružiach ustlané, raz ju z&nbsp;technických dôvodov dokonca zrušili, no teraz opäť láka návštevníkov.&nbsp;

„Protiohňový plátenný oblek, najstaršia hasičská rovnošata, veliteľská prilba, či slávnostná dýka dokumentujú požiarnu výstroj druhej polovice devätnásteho storočia. K&nbsp;vzácnym exponátom patria tiež rôzne typy dýchacích prístrojov, signalizačná technika – trúbky,&nbsp; píšťalky,“ vysvetľuje Igor Lazorík.&nbsp;

Dobrovoľní hasiči boli hrdí aj na svoje zástavy, či rôzne spodobenia svojho patróna, svätého Floriána. Najlákavejšia pre oko človeka je ale hala s&nbsp;ťažkou požiarnou technikou. Je v&nbsp;nej takmer štyridsať exponátov ťažkej dobovej techniky, medzi ktorými sa vyníma ochranný koč mesta Prešov, tzv. Kolera koč. 

„V&nbsp;medzivojnovom období ho používali hasiči – samaritáni na prepravu chorých a&nbsp;ranených. Z&nbsp;archívnych zápisov vieme, že v&nbsp;roku 1928 ho pri preprave osôb s&nbsp;nákazlivou chorobou použili šesťdesiat štyri krát. Pred piatimi rokmi jeho presnú repliku zhotovil Prešovčan Jozef Matyáš,“ opisuje Igor Lazorík. Neďaleko koča stojí parná striekačka, ktorú vyrobili vo Viedni a&nbsp;slúžila v&nbsp;trnavskom cukrovare. Nakoľko jej kúpu financovala poisťovňa, hasiť oheň mimo areálu fabriky nesmela...