Majú byť na čo pyšní. Pedro Almodóvar s ich výdatným prispením opäť nakrútil výnimočný film. Vo farebnom rauši Ako to už býva pri filmoch najvýznamnejšieho súčasného španielskeho režiséra zvykom, divák má čo vnímať všetkými zmyslami. Uši uchvacuje skvelá hudba, oči ohuruje ohňostroj sýtych farieb. Sú to miestami až psychedelické
vízie, ako po užití LSD, hoci, pravda, hlavné postavy filmu berú heroín. Pestrofarebný nábytok, krásne obrazy a zaujímavý interiér, v ktorých sa pohybuje hlavný hrdina filmu, skutočne patria Almodóvarovi alebo sú to kópie jeho reálnych vecí. Aj preto vzniká dojem, že ide o autobiografiu. Divák má potrebu poľutovať režiséra, ktorý na staré kolená evidentne žije osamelý, potopený v bolesti, ktorá mu bráni pracovať.

Majstrovská mystifikácia

Nie je to však tak. Je to len majstrovská Almodóvarova fikcia, samozrejme, s využitím jeho životných skúseností a postrehov. V skutočnosti režisér pár mesiacov pred
sedemdesiatkou nie je ani osamelý, ani chorý a, chvalabohu, má dosť síl pracovať. Bolesťou a slávou dokonca zavŕšil trilógiu, ktorá vznikala 32 rokov. Prvé dve časti sú
Zákon túžby a Zlá výchova a všetky majú hlavného mužského hrdinu, aj keď v inom veku a životnej situácii.

Teraz je to muž na sklonku života, ktorého bravúrne zahral Antonio Banderas. Predstaviteľ drsných chlapíkov nehrá vetchého precitliveného chlapíka ako karikatúru gaya, ani sa nesnaží napodobniť správanie svojho priateľa Almodóvara. Jeho Salvator je dojemný starnúci muž plný strachu, pochybností, ale aj samoľúbosti a lásky, tak ako to u umeleckých duší býva. Rovnako Penélope je skvelá ako matka s veľkým M, žena ženská, materská, silná a krásna, taká podstatná pre život svojho syna. Vzdialene pripomína hrdinky, ako kedysi stvárňovala Sophia Loren.