Jana Čavojská a Vladimír Kampf sú novinári, ktorých Dunaj doslova pobláznil. Aby o ňom mohli nakrútiť film, odišli zo zamestnaní a financovali ho prevažne z vlastných úspor. „Keby sme postupovali čisto racionálne, skončili by sme pri nápade.

Keď sme totiž spočítali, koľko peňazí vyžaduje jeho realizácia, vyšlo, že nie je reálne, aby sme ju dotiahli do konca. Ale ten pocit absolútneho nadšenia nám napokon pomohol prekonať všetky prekážky,“ hovorí Vlado.

Dunaj preteká desiatimi krajinami, bohatým Nemeckom aj chudobným Rumunskom. Dvojica splavila rieku najmenej desaťkrát a priznáva, že na nej zažila aj ťažké chvíle. Napríklad, keď v nej Vlado nechtiac utopil úplne novú kameru. Pre Janu bol ťažkým orieškom najmä mesiac v malej tmavej kajute na nákladnej lodi, kde ju ku koncu už nedokázal potešiť ani pohľad na úžasné telá mladých lodníkov.

Zhodujú sa, že v Nemecku je Dunaj najrozprávkovejší. „Nielen pre romantické zámky a kláštory na jeho brehoch, ale aj vďaka príbehu klobučníka z Regensburgu, ktorý sa dostal do ich filmu Danubestory. Vytvoril fantastický klobúk pre hollywoodsky film Alica v krajine zázrakov, aj čierny pre pápeža Benedikta. Chýr o ňom sa rozšíril do sveta aj preto, že klobúky vyrába ručne.

Napriek tomu, že už v druhej polovici minulého storočia, pod náporom produkcie klobúkov čínskymi fabrikami, to väčšina majstrov tohto remesla zabalila.“

Niektoré časti Dunaja sú kurióznymi pamätníkmi ľudských dejín, napríklad srbsko-chorvátskeho konfliktu. Smer jeho koryta určovali pomocou medzinárodných dohôd. Len na jedinom mieste prechádza hranica stredom rieky, inak tečie najprv cez Srbsko, potom cez Chorvátsko, kde z jeho brehov už takmer všetci odišli, a zase sa vracia do Srbska.

NATO v roku 1999 počas srbskej agresie v Kosove zasahovalo ciele v Srbsku a zbombardovalo aj mosty v Novom Sade. ,,Aby sa ľudia mali ako dostať cez rieku, povolali v rámci mobilizácie kompy. Mosty v Novom Sade neskôr obnovili, ale kompa Jole, ktorú máme vo filme, stále premáva medzi dedinami,“ približuje Jana. V Chorvátsku, keď príde na jar veľká voda, zas Dunaj zaplavuje národný park Kopački Rit, inokedy je vzhľadom na míny neprístupný. No voda ich izoluje a park sa zmení na priam idylické miesto, ktorého čaro si môžete vychutnať z člnov.

V Rumunsku je rieka najširšia, až trojkilometrová, a vzápätí, keď si prerazí cestu skalnatým kaňonom, dosahuje hĺbku až osemdesiat metrov. Pre lodníkov je to údajne najťažší úsek plavby, preto ich na ňom krstia. V skalách sú aj malé české dedinky, dôsledok uvedomelého osídľovania kedysi pohraničných ľudoprázdnych oblastí medzi Uhorskom a Tureckom. Rumunom patrí ľavý breh Dunaja, Bulharom pravý.

Na Ukrajine mu dávajú jedinečný ráz jazerá v jeho okolí. Ukrajina ich má až okolo sedemtisíc. V Moldavsku tvorí veľrieka len asi štyristometrový úsek, ale pýši sa medzinárodným slobodným prístavom, čo znamená, že tovar vyložený tam je oslobodený od cla alebo od určitých daní. „Bežný človek sa však už do prístavu a ani k Dunaju nedostane, pretože prístav zaberá celý moldavský breh a okolo sú zas pohraničné zóny.“

A ako ovplyvňuje Dunaj príbehy ľudí, ktorí žijú na jeho brehoch? „Ukrajinci s nami hovorili po rusky a smiali sa, že by mali mať nemeckú vládu, lebo kto pracuje, tak najmä v Nemecku. Fakt je, že sme tam boli v zime, keď ešte nebola v takom vyhrotenom konflikte s Ruskom. V chorvátskom Rény, kde je najväčší prístav, bolo kedysi všetkého dostatok, ale dnes je v ňom takmer všetko ošarpané a ľudia sú bez práce aj bez nálady. Napriek tomu sme tam našli pozitívne naladenú fotografku.

Hoci fotí ľudí najmä na preukazy, takže ich portréty musia spĺňať určité parametre, snaží sa, aby bol na nich každý čo najkrajší. Napríklad tým, že v počítači vylepšuje ich oblečenie. Najsrdečnejší obyvatelia dunajských brehov žijú v tých najchudobnejších krajinách Európskej únie – v Rumunsku, Bulharsku, Moldavsku, na Ukrajine. Teda všade tam, kde sa dôchodky pohybujú okolo tridsať až štyridsať eur.“ Akoby Dunaj vlieval ľuďom svoju silu. Je riekou premien, ale aj nádeje.

Dunaj- rieka plná príbehov

Výber pre vás