Napriek tomu, že mnohé záchranné akcie dopadnú rovnako šťastne, nebýva zvykom, aby pri nich ostával čas na zábavu. Veď tu ide o zdravie a neraz aj o ľudský život. Niektoré spomienky však na tvári Jara Švorca opäť vyčarujú úsmev. Horských záchranárov raz k zranenej žene zavolal jej syn.

Jaroslav
Švorc vraví,
že hory sú
krásne, no
bývajú aj
kruté.
Jaroslav Švorc vraví, že hory sú krásne, no bývajú aj kruté.
Zdroj: Ján Dzúr, Archív J.Š.

„Mama si podvrtla členok, cestu z Ostrvy k chate sama nezvládne,“ opakoval mladík na recepcii hotela na Popradskom plese. Horská služba ženu našla, nohu jej znehybnila, zabalila pani do deky, pripútala na nosidlá a po hodine a pol sa vrátila na chatu.

Začalo pršať, nad štítmi zahučali hromy, doliny osvietili blesky. Chlapi sa tešili, že situáciu zvládli. Syn rozbalil deku a... „Veď toto nie je moja mama!“ zmeravel. O pár minút utekali záchranári do terénu opäť. Na približne rovnakom pľaci sa v tom istom čase stali dva rovnaké úrazy, o čom nevedeli.