Boli k vám miestni obyvatelia priateľskí?
Veľmi záležalo, v ktorej oblasti som práve bola. Niekde na mňa hľadeli podozrievavo, najmä, ak si mysleli, že som Američanka. Vzťahy Iraku s USA sú po invázii stále zľahkakomplikované. No všeobecne platilo, že ľudia na Blízkom východe sú neuveriteľne pohostinní. Vítali ma a pozvali keď nie na obed či večeru, tak aspoň na čaj.
Kedy ste prvýkrát začali vnímať Islamský štát?
Keď 21 koptských kresťanov z Egypta kľačalo v piesku na pláži v Líbyi, aby im muži hlásiaci sa k akémusi „Islamskému štátu“ následne podrezali hrdlo. Nedopustili sa ničoho, len verili v „nesprávneho Boha“. Sledovala som to a násilný gýč celej tej scény ma primäl zastaviť sa. Čo nám tí ľudia, vrahovia hovoria? Ak by ich primárnym cieľom bolo niekoho zabiť, urobia to v tichosti, bez efektov. Toto bolo zjavne čosi viac.
Čo vás na tejto organizácii najviac prekvapilo?
Jej premyslenosť, efektivita. Na Islamskom štáte ma najviac zaujíma koncept akéhosi sofistikovaného zla, jasne mierenej nenávisti. Odkiaľ pramení? Kam až vedie? Kto je jeho strojcom a čo sú jeho motivácie? Vo vzduchu dnes visí ideológia premyslená do detailov, ktorá dokázala veľmi hravo pracovať s modernými komunikačnými prostriedkami, aby cez ne predala idey zo siedmeho storočia. Fungovalo to a fungovalo to bravúrne. Otázka nastáva, či v prípade, ak ju niekto prevezme, budeme na ňu pripravení lepšie.
Aké to je stretnúť sa s ľuďmi, ktorých sa krvavé aktivity IŠ priamo dotkli?
To, čo človek vníma ako akúsi počítačovú hru, všetko to násilie, ktoré vidíš v médiách zrazu nadobúda reálnu podobu. Že tie veci sa dejú a dejú sa práve teraz, keď si ja ráno varím kávu, pozerám na aplikácii predpoveď počasia a mojou najväčšou dilemou je, či si dám sukňu alebo rifle. Keď si tam, v teréne, všetko to utrpenie, vojna a jej následky sa zrazu pred tebou zobrazia v plnej miere na ľuďoch, ktorí ťa obklopujú. Zdalo sa mi, že možno viem do nejakej miery na ich živote participovať. A že by som možno kúsok tej ich skúsenosti -v prípade, ak ju pochopím - mohla priniesť aj nám. Slovensko treba otvárať svetu. Nemyslím tým nechať padnúť hranice. Myslím tým prestať sa mentálne sústrediť len na seba. Slovensko už dozrelo na to, aby okrem brania vedelo aj dávať.Je to znak vyzretosti. Dospelosti. Robí to pár jednotlivcov. Naša pomoc vo svete však môže byť poľahky komplexnejšia.
Slováci v rámci misií zanechávajú svoju pečať na danom území. Čo vám z rozhovorov s nimi utkvelo v pamäti?
Mnohé, ale asi jedno to definuje najviac: pokora. Časť z nich riskovala to najvzácnejšie, čo dostala, svoj život. Pohybovali sa v prostredí, kde navôkol zúrila vojna. A v dnešnom svete, kde nás vábi tvoriť svoj brand, svoju značku, sa na to všetko vykašľali. Neriešia to, ich Facebook je nudný, nič o tom, čo robia, sa nedozvieš. Nepotrebujú to, nehovoria o tom. Je to čisté a nezištné. Pravdivé. Pamätám si, ako mi jeden muž, Slovák povedal – „Iva, čo viešurobiť s tisíc eurami? ...vieš dvoch ľudí, dve ženy vytiahnuť z mučiarne.“ A on to robil, mal financie od sponzorov zo Slovenska a hľadal v Iraku kontakty, záchranné siete, ktorým bolo možné dôverovať a ktoré vchádzali do Kalifátu a vyťahovali z neho ženy a deti. Nedalo mu to, chcel pomôcť. Mnohí by z krajiny zmietanej náboženskou vojnou vypadli, on zostal a pomáhal.
Rozprávali ste sa aj s obeťami sexuálneho násilia. Ako ste sa s tým emočným "nákladom" vysporiadali?
Tí ľudia to žili, ja som to iba počúvala. Tých príbehov je mnoho, ženy zavreté v tmavých miestnostiach, kam muži vchádzali a vychádzali podľa potreby, malé dievčatá, ktoré pri pokuse o útek chytili a čakal ich trest v podobe hromadného znásilnenia. Nie sú to pekné veci. Ale mnohé to o nás, ľuďoch hovorí, odhaľuje. A to treba poznať. Pochopila som, že pri sexuálnom otroctve nie je najväčšou rozkošou sex, ale moc. Absolútna nadvláda nad druhým človekom. Hovorí sa, že alkohol z človeka vytiahne to najlepšie, alebo najhoršie. Mám pocit, že to s ľuďmi robí podobne aj vojna.
Prezraďte nám, prosím, konkrétny príbeh žien, detí, o ktorom ste sa dopočuli.
Jeden by sa dal zhrnúť asi takto: Jedna žena, volala sa Džilan, bola v zajatí v Islamskom štáte viac ako rok, viac ako rok z nej vybíjali ľudskosť. Jej osobu ocenili na trhu na 500 dolárov, neskôr klesala. No ona v sebe našla silu vzoprieť sa. Nebadane ukradla jednému z mužov telefón, zavolala rodine, tá ju spojila s irackou bezpečnosťou. Žena im dala lokalizáciu miesta v Kalifáte, kde sa práve nachádzal jej „majiteľ“. Keď kráčal cez ulicu domov, trafili ho vzdušné nálety koalície. Ona následne ušla. Neviem, odkiaľ sa berie tá ľudská sila. Ale z niektorých vytryskuje ako ropný vrt. Keď ho nájdeš, je to zdroj energie. Je to chuť žiť v jej absolútnej podobe. Fascinuje ma to. Dostala som dar, ja vám za neho ďakujem a toto je ten prejav: nikdy sa ho nevzdám. Sú to neskutočné životné situácie.
Aké postavenie majú ženy na územiach, ktoré ste navštívili?
Na Blízkom východe je, s výnimkou Izraela, pevný patriarchát. Žena sa podriaďuje mužovi, zväčša nepracuje, je doma. Stará sa o deti. Muž je živiteľ, ochranca. Niektorým to vyhovuje, niektorým menej, a to na oboch stranách. Raz sa mi jeden muž zdôveril, že to občas nedáva. Že sa cíti využitý. Jeho život sa zúžil na úlohu živiteľa. Je profesionálny „provider“. A musí sa obracať, aby uživil celú rodinu. Niektorí ľudia žijú v takom kolotoči, že nikdy nezistia kto sú a čo majú vlastne v živote radi. A z toho občas bolia oči.
Pokračovanie na nasledujúcej strane.
