Dala výpoveď v práci, zbalila sa, šokovala mamu a na štyri mesiace odišla do Iraku. Iva Mrvová je odvážna reportérka, ktorá chce to, čo tam videla i počula, pretaviť do knihy. Má byť správou, že svet nie je čiernobiely a súdiť podľa nej môže len Boh. Ako hovorí, keď dokážeme pochopiť myslenie vraha, dokážeme predísť obetiam. A preto sa na Ďalekom východe s mnohými stretla.
Prečo ste sa rozhodli ísť na Blízky východ? A to hneď dvakrát...
Nejako prirodzene som počúvala všetky tie veľké, civilizačné diskusie dneška – o strete západnej a východnej kultúry, o hrozbe islamizácie Európy, migrácii, zrážke civilizácií. Pravda sa však dostáva k človeku v nánosoch názorov jej sprostredkovateľa - a ja som to prosto chcela zažiť a vidieť sama. Spracovať si to vo vlastnom vedomí, pokúsiť sa nájsť aspoň isté odpovede. Osobne som pracovala v dobrej redakcii so skvelým kolektívom. No dala som výpoveď v práci a odišla na Blízky východ. V Iraku sa nerobí kariéra. Ale ja som túžila zažiť a priniesť na Slovensko čosi viac. To je úloha novinára, nie? Otvárať svoju krajinu novým podnetom, nútiť ju rozmýšľať. Osobne nerada dávamodpovede, radšej kladiem otázky. Človeka to dáva mentálne do pohybu. A to je dobre. Každý z nás to potrebuje.
Ako na vaše rozhodnutie ísť robiť reportáže do knihy do relatívne nebezpečnej krajiny reagovala rodina a kamaráti?
Keď som išla prvýkrát, svojej mame som to do poslednej chvíle nevedela povedať. Vedela som, ako bude reagovať. Keď som napokon prišla domov oznámiť jej, že o pár dníodlietam, len potichu, v akomsi vlastnom zármutku odišla do izby a zavrela za sebou dvere. Vedela som, že to neznáša ľahko. Sme odlišné. Jej bytie tvoril komunizmus. Charakterizoval ho strach a uzavretosť režimu, ktorý ľudí bezmedzne dusil. Ja som sa, vďaka Bohu narodila už do otvoreného sveta. Aj preto nemôžem zomrieť bez toho, aby som aspoň drobný kúsok z neho nepochopila. S mamou sa o tom občas rozprávame a myslím, že mojej snahe či túžbe už rozumie lepšie. Blízki vedeli, že je to moja túžba a ani sa preto veľmi nesnažili mi ju vyhovoriť.
Pohybovali ste sa tam sama, alebo s nejakou skupinou ľudí?
Fungovala som vždy s fixerom, teda tlmočníkom - človekom, ktorý pozná miestny jazyk a reálie. Spolupracovala som dohromady s tromi. Vravela som, s kým by som sa potrebovala kvôli knihe rozprávať a aké miesta navštíviť a oni zháňali kontakty. Bola to platená práca. Medzi ich úlohy patrila čiastočne aj moja bezpečnosť.
Ako vyzeral váš bežný deň?
Keď som bola na cestách, teda mimo svojho hlavného bydliska, nejaké plánovanie bolo takmer zbytočné. Časy rozhovorov sa menili, dopĺňali, vymieňali. Ani z mojej strany som nevedela zabezpečiť, že budem na dohodnutom mieste načas, vždy nás mohli zdržať hliadky. Chcelo to vždy veľkú dávku flexibility.
Pokračovanie na nasledujúcej strane.
