Hovorieva, že nemá rád škandály, na čo mu rodina pripomína, že ho živia. Odmalička zvedavý, decentne drzý a s bulvárnym denníkom v rukách vzdelával spolužiakov na strednej škole, ale aj na Katolíckej univerzite. Popri rýpaní sa v kauzách miluje svoj ďalší špinavý koníček. Záhradu a domáce zvieratá. Preto ich občas prepašuje aj na stránky Šarmu, v ktorom pôsobí už niekoľko rokov.

Richard Gonda

Dala výpoveď v práci, zbalila sa, šokovala mamu a na štyri mesiace odišla do Iraku. Iva Mrvová je odvážna reportérka, ktorá chce to, čo tam videla i počula, pretaviť do knihy. Má byť správou, že svet nie je čiernobiely a súdiť podľa nej môže len Boh. Ako hovorí, keď dokážeme pochopiť myslenie vraha, dokážeme predísť obetiam. A preto sa na Ďalekom východe s mnohými stretla.&nbsp;

Prečo ste sa rozhodli ísť na Blízky východ? A to hneď dvakrát...

Nejako prirodzene som počúvala všetky tie veľké, civilizačné diskusie dneška – o strete západnej a východnej kultúry, o hrozbe islamizácie Európy, migrácii, zrážke civilizácií. Pravda sa však dostáva k človeku v nánosoch názorov jej sprostredkovateľa - a ja som to prosto chcela zažiť a vidieť sama. Spracovať si to vo vlastnom vedomí, pokúsiť sa nájsť aspoň isté odpovede. Osobne som pracovala v dobrej redakcii so skvelým kolektívom. No dala som výpoveď v práci a odišla na Blízky východ. V Iraku sa nerobí kariéra. Ale ja som túžila zažiť a priniesť na Slovensko čosi viac. To je úloha novinára, nie? Otvárať svoju krajinu novým podnetom, nútiť ju rozmýšľať. Osobne nerada dávamodpovede, radšej kladiem otázky. Človeka to dáva mentálne do pohybu. A to je dobre. Každý z nás to potrebuje.

Ako na vaše rozhodnutie ísť robiť reportáže do knihy do relatívne nebezpečnej krajiny reagovala rodina a kamaráti?&nbsp;

Keď som išla prvýkrát, svojej mame som to do poslednej chvíle nevedela povedať. Vedela som, ako bude reagovať. Keď som napokon prišla domov oznámiť jej, že o pár dníodlietam, len potichu, v akomsi vlastnom zármutku odišla do izby a zavrela za sebou dvere. Vedela som, že to neznáša ľahko. Sme odlišné. Jej bytie tvoril komunizmus. Charakterizoval ho strach a uzavretosť režimu, ktorý ľudí bezmedzne dusil. Ja som sa, vďaka Bohu narodila už do otvoreného sveta. Aj preto nemôžem zomrieť bez toho, aby som aspoň drobný kúsok z neho nepochopila. S mamou sa o tom občas rozprávame a myslím, že mojej snahe či túžbe už rozumie lepšie. Blízki vedeli, že je to moja túžba a ani sa preto veľmi nesnažili mi ju vyhovoriť.

Pohybovali ste sa tam sama, alebo s nejakou skupinou ľudí?

Fungovala som vždy s fixerom, teda tlmočníkom - človekom, ktorý pozná miestny jazyk a reálie. Spolupracovala som dohromady s tromi. Vravela som, s kým by som sa potrebovala kvôli knihe rozprávať a aké miesta navštíviť a oni zháňali kontakty. Bola to platená práca. Medzi ich úlohy patrila čiastočne aj moja bezpečnosť.

Ako vyzeral váš bežný deň?

Keď som bola na cestách, teda mimo svojho hlavného bydliska, nejaké plánovanie bolo takmer zbytočné. Časy rozhovorov sa menili, dopĺňali, vymieňali. Ani z mojej strany som nevedela zabezpečiť, že budem na dohodnutom mieste načas, vždy nás mohli zdržať hliadky. Chcelo to vždy veľkú dávku flexibility.

Pokračovanie na nasledujúcej strane.

Boli k vám miestni obyvatelia priateľskí?

Veľmi záležalo, v ktorej oblasti som práve bola. Niekde na mňa hľadeli podozrievavo, najmä, ak si mysleli, že som Američanka. Vzťahy Iraku s USA sú po invázii stále zľahkakomplikované. No všeobecne platilo, že ľudia na Blízkom východe sú neuveriteľne pohostinní. Vítali ma a pozvali keď nie na obed či večeru, tak aspoň na čaj.

Kedy ste prvýkrát začali vnímať Islamský štát?

Keď 21 koptských kresťanov z&nbsp;Egypta kľačalo v&nbsp;piesku na pláži v&nbsp;Líbyi, aby im muži hlásiaci sa k&nbsp;akémusi „Islamskému štátu“ následne podrezali&nbsp;hrdlo. Nedopustili sa ničoho, len verili v „nesprávneho Boha“.&nbsp;Sledovala som&nbsp;to a&nbsp;násilný&nbsp;gýč&nbsp;celej tej scény&nbsp;ma primäl zastaviť sa.&nbsp;Čo&nbsp;nám&nbsp;tí ľudia, vrahovia&nbsp;hovoria? Ak by ich primárnym cieľom bolo niekoho zabiť, urobia to v&nbsp;tichosti,&nbsp;bez efektov.&nbsp;Toto bolo zjavne čosi viac.

Čo vás na tejto organizácii najviac prekvapilo?

Jej premyslenosť, efektivita. Na Islamskom štáte ma najviac zaujíma koncept akéhosi sofistikovaného zla, jasne mierenej nenávisti. Odkiaľ pramení? Kam až vedie? Kto je jeho strojcom a čo sú jeho motivácie? Vo vzduchu dnes visí ideológia premyslená do detailov, ktorá dokázala veľmi hravo pracovať s modernými komunikačnými prostriedkami, aby cez ne predala idey zo siedmeho storočia. Fungovalo to a fungovalo to bravúrne. Otázka nastáva, či v prípade, ak ju niekto prevezme, budeme na ňu pripravení lepšie.

Aké to je stretnúť sa s ľuďmi, ktorých sa krvavé aktivity IŠ priamo dotkli?

To, čo človek vníma ako akúsi počítačovú hru, všetko to násilie, ktoré vidíš v médiách zrazu nadobúda reálnu podobu. Že tie veci sa dejú a dejú sa práve teraz, keď si ja ráno varím kávu, pozerám na aplikácii predpoveď počasia a mojou najväčšou dilemou je, či si dám sukňu alebo rifle. Keď si tam, v teréne, všetko to utrpenie, vojna a jej následky sa zrazu pred tebou zobrazia v plnej miere na ľuďoch, ktorí ťa obklopujú. Zdalo sa mi, že možno viem do nejakej miery na ich živote participovať. A že by som možno kúsok tej ich skúsenosti -v prípade, ak ju pochopím - mohla priniesť aj nám. Slovensko treba otvárať svetu. Nemyslím tým nechať padnúť hranice. Myslím tým prestať sa mentálne sústrediť len na seba. Slovensko už dozrelo na to, aby okrem brania vedelo aj dávať.Je to znak vyzretosti. Dospelosti. Robí to pár jednotlivcov. Naša pomoc vo svete však môže byť poľahky komplexnejšia.

Slováci v rámci misií zanechávajú svoju pečať na danom území. Čo vám z rozhovorov s nimi utkvelo v pamäti?&nbsp;

Mnohé, ale asi jedno to definuje najviac: pokora. Časť z nich riskovala to najvzácnejšie, čo dostala, svoj život. Pohybovali sa v prostredí, kde navôkol zúrila vojna. A v dnešnom svete, kde nás vábi tvoriť svoj brand, svoju značku, sa na to všetko vykašľali. Neriešia to, ich Facebook je nudný, nič o tom, čo robia, sa nedozvieš. Nepotrebujú to, nehovoria o tom. Je to čisté a nezištné. Pravdivé. Pamätám si, ako mi jeden muž, Slovák povedal – „Iva, čo viešurobiť s tisíc eurami? ...vieš dvoch ľudí, dve ženy vytiahnuť z mučiarne.“ A on to robil, mal financie od sponzorov zo Slovenska a hľadal v Iraku kontakty, záchranné siete, ktorým bolo možné dôverovať a ktoré vchádzali do Kalifátu a vyťahovali z neho ženy a deti. Nedalo mu to, chcel pomôcť. Mnohí by z krajiny zmietanej náboženskou vojnou vypadli, on zostal a pomáhal.

Rozprávali ste sa aj s obeťami sexuálneho násilia. Ako ste sa s tým emočným "nákladom" vysporiadali?

Tí ľudia to žili, ja som to iba počúvala. Tých príbehov je mnoho, ženy zavreté v tmavých miestnostiach, kam muži vchádzali a vychádzali podľa potreby, malé dievčatá, ktoré pri pokuse o útek chytili a čakal ich trest v podobe hromadného znásilnenia. Nie sú to pekné veci. Ale mnohé to o nás, ľuďoch hovorí, odhaľuje. A to treba poznať. Pochopila som, že pri sexuálnom otroctve nie je najväčšou rozkošou sex, ale moc. Absolútna nadvláda nad druhým človekom. Hovorí sa, že alkohol z človeka vytiahne to najlepšie, alebo najhoršie. Mám pocit, že to s ľuďmi robí podobne aj vojna.

Prezraďte nám, prosím, konkrétny príbeh žien, detí, o ktorom ste sa dopočuli.

Jeden by sa dal zhrnúť asi takto: Jedna žena, volala sa Džilan, bola v zajatí v Islamskom štáte viac ako rok, viac ako rok z nej vybíjali ľudskosť. Jej osobu ocenili na trhu na 500 dolárov, neskôr klesala. No ona v sebe našla silu vzoprieť sa. Nebadane ukradla jednému z mužov telefón, zavolala rodine, tá ju spojila s irackou bezpečnosťou. Žena im dala lokalizáciu miesta v Kalifáte, kde sa práve nachádzal jej „majiteľ“. Keď kráčal cez ulicu domov, trafili ho vzdušné nálety koalície. Ona následne ušla. Neviem, odkiaľ sa berie tá ľudská sila. Ale z niektorých vytryskuje ako ropný vrt. Keď ho nájdeš, je to zdroj energie. Je to chuť žiť v jej absolútnej podobe. Fascinuje ma to. Dostala som dar, ja vám za neho ďakujem a toto je ten prejav: nikdy sa ho nevzdám. Sú to neskutočné životné situácie.

Aké postavenie majú ženy na územiach, ktoré ste navštívili?&nbsp;

Na Blízkom východe je, s výnimkou Izraela, pevný patriarchát. Žena sa podriaďuje mužovi, zväčša nepracuje, je doma. Stará sa o deti. Muž je živiteľ, ochranca. Niektorým to vyhovuje, niektorým menej, a to na oboch stranách. Raz sa mi jeden muž zdôveril, že to občas nedáva. Že sa cíti využitý. Jeho život sa zúžil na úlohu živiteľa. Je profesionálny „provider“. A musí sa obracať, aby uživil celú rodinu. Niektorí ľudia žijú v takom kolotoči, že nikdy nezistia kto sú a čo majú vlastne v živote radi. A z toho občas bolia oči.

Bojujú so svojím osudom, snažia sa niečo zlepšiť? Poznajú vôbec slovo emancipácia?

Väčšina to nerieši, prispôsobila sa. Rozumiem tomu. Je to neuveriteľne ťažké kráčať proti davu, proti natoľko vrastenej kultúre. Spoznala som však aj vzdelané a silné ženy, ktoré túžia po inom usporiadaní síl. A spoznala som aj muža, ktorý sám povzbudzoval svoju manželku k tomu, aby študovala, rozvíjala sa. Na to však musí byť muž sám osobnostne silný.&nbsp;

Zoči-voči vám stáli aj vrahovia. Súdili ste podvedome či otvorene ich činy, alebo ste sa ich skôr snažili pochopiť?

Nechala som ich rozprávať. Vrahovia ma zaujímajú viac ako obete. Keď dokážeme pochopiť myslenie vraha, dokážeme predísť obetiam.&nbsp;

Aké pocity tam s vami lomcovali? Určite na to treba aj veľkú dávku psychohygieny.

Občas hovorím, že Irak je návyková modla pre náročných. Je tam všetko - strach, vzrušenie, dojatie, adrenalín, intelektuálny pôžitok i pocit absolútneho zdesenia. Boli momenty, keď som sa chcela vytratiť, zmiznúť. Občas som potrebovala samotu a ticho, aby som vedela spracovať to, čo sa okolo mňa dialo. Na človeka sa to lepí. A niekedy musí ten nános striasť. Osobne behávam, drží ma to pokope fyzicky i mentálne. V Iraku to bolo trochu ťažšie, okrem toho, že ste žena a koncentruje sa na vás zvýšená pozornosť, nie je v krajine dobrý vzduch. Mala som pocit, že behávam v potápačských okuliaroch. Keď som po tých mesiacoch vystúpila na letisku vo Viedni, chvíľu som len stála medzi lietadlami a naplno dýchala.

Z čoho ste tam mali najväčšie obavy?&nbsp;

Že sa nedokážem vymaniť zo svojho západného myslenia. To bol prvý a azda môj najväčší strach. Potrebovala som zo seba zhodiť to, čo ma 30 rokov utváralo. A to nie je málo. Aspoň nie pre mňa. Všetko to nazeranie na svet, hodnoty, ktoré do mňa vštepili a tie, ktoré som si vybrala sama, som musela náhle striasť. Vypnúť. Inak by som nepočúvala, ale súdila.

Došlo aj na situáciu, keď ste si povedali, tak toto je už za hranou a radšej by som bola doma na Slovensku?

Samozrejme. Boli momenty, keď bolo treba vydržať. Stisnúť sa, ponoriť do seba a opätovne v sebe nájsť odpoveď na otázku prečo to robím. Situácie, keď som sa chcela vytratiť, zmiznúť. Keď som mala chuť kričať, že nemajú právo správať sa ku mne týmto spôsobom. No potom som sa naučila umenšiť. Tam, kde nefunguje právo, musíte vedieť chodiť ako po preliezkach. Vedieť, kedy sa pevne vystrieť a kedy zase stíšiť, prihrbiť.

Na vašej stránke ivapise.sk som sa dočítal, že ste mali aj chvíle, keď ste sa dívali do neba a schuti smiali. Čo vyvolalo ten váš smiech? Dral sa azda cez slzy?

Smiech je skvelý, umenšuje nám napätie zo života. Aj v Iraku bolo nemálo situácií, keď sme sa nahlas pobavili. Napríklad, keď som svojho moslimského tlmočníka učila piť slovenskú slivovicu. Vzala som si ju so sebou ako klasický črevný čistiaci prostriedok. On to videl a chcel ochutnať. Bol to statný muž, no ako moslim nebol zvyknutý piť alkohol a najmä nie domáci. Následne sa na pol hodinu vyradil, tiekli mu slzy a nevedel dýchať. Hanbil sa, vzal mi telefón a v zozname sa sám premenoval na „Princezná." Inokedy sme v&nbsp;ruinách našli zaprášený Korán, patril členovi ISIS. Bol položený vysoko na drevenej garniži&nbsp;jedného&nbsp;zbombardovaného domu. Môj kamarát mi ho chcel venovaťako suvenír,&nbsp;no&nbsp;bál sa výbušniny, ktorá tam mohla byť. Skončilo to tak, že druhou garnižou&nbsp;opatrne&nbsp;ďobkal do knihy, kým sme obaja&nbsp;z&nbsp;diaľky&nbsp;krčili hlavu medzi ramená.&nbsp;Raz som sa nepozdávala bezpečnostnej hliadke. Vzali ma do miestnosti&nbsp;a kládli mi otázky. Neverili, že som&nbsp;novinárka.&nbsp;Podozrievali ma, že som súčasťou zahraničnej spravodajskej služby.&nbsp;Keď si&nbsp;hľadali&nbsp;moje&nbsp;články, jeden z&nbsp;nich, vysoký vojak so samopalom cez rameno&nbsp;zrazu&nbsp;zdvihol oči: „Čo je to „selibat“?“ Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, že sa pýta na môj posledný text&nbsp;pre&nbsp;Aktuality.sk, kde som písala o celibáte. Jeho angličtina bola mizerná,&nbsp;ale&nbsp;ten muž boldôležitý. Nebolo mi všetko jedno, no keď som&nbsp;trom&nbsp;vojakomzačala&nbsp;vysvetľovať&nbsp;teologický koncept&nbsp;celibátu tam, na severe Iraku neďaleko&nbsp;Mosulu,&nbsp;kde&nbsp;džihádisti&nbsp;Islamského štátu pripravili najväčší únos žien v&nbsp;tomto storočí, prišlo mi to natoľko absurdné, že som sa po chvíli&nbsp;začala usmievať. Na konci sme sa už bavili všetci.&nbsp;Tých situácií boli desiatky.&nbsp;Humor a&nbsp;smiech nás chráni, áno, aj ten čierny.

Čo bude ovocím vašej práce na Ďalekom východe a aké posolstvo svojou knihou chcete priniesť?

Vieš, azda viacero, no jednu najmä. My, ľudia máme často tendenciu vnímať čiernobielo, podobne tak občas vidíme aj ľudí. Je to pohodlné, ibaže tak svet nefunguje. V Iraku a vôbec na Blízkom východe som to videla naplno, je to priestor plný ľudských príbehov, ktorý opakovane učí, že svet sa nedá rozdeliť na dobrý a zlý.&nbsp;Nejestvuje jasná línia, stojí na nej totiž človek. Stojí tam so všetkým, čo ho tvorilo a tvorí, vďaka čomu sa rozhoduje a ovplyvňuje svoj život i životy ľudí okolo seba.&nbsp;Svet je komplikovaný podobne ako aj človek.&nbsp;Ja som reportérka,&nbsp;nie Boh, mojou úlohou nie je človeka súdiť. Ja ho mám&nbsp;počúvať,&nbsp;jeho príbeh&nbsp;zapísať&nbsp;a&nbsp;vložiť do&nbsp;farebnej&nbsp;mozaiky, ktorá tvorí&nbsp;tento náš&nbsp;svet.

Život človeka stojí 2 000 eur: Slovenka Iva Mrvová zažila Islamský štát na vlastnej koži

Richard Gonda

Autor článku

Richard Gonda

Výber pre vás

Život človeka stojí 2 000 eur: Slovenka Iva Mrvová zažila Islamský štát na vlastnej koži

Richard Gonda

Súvisiace články

Celebrity sa zmenili na lesných mužov a ženy. Kam ušli z mesta?

Kramárove laškovanie s maskérkou očami psychologičky: Kde je hranica sexuálneho obťažovania?

Letné výlety volajú, s nimi aj zranenia a tetanus. Viete, kedy sa treba nechať preočkovať?

Aj on musí nakupovať! Síce sa neoženil, ale povinnostiam ženáčov neunikol

Ako si vybrať svadobné prstene?

Autor článku

Richard Gonda

Výber pre vás