Nestačila sa pripraviť

K vidieckej usadlosti odjakživa patrí hospodárstvo a aj včely. „Nikto z našej rodiny nebol včelár, ja som o včelárstve netušila nič. Nevedela som, či ma bude baviť, no mať vlastný med sa mi zdal dobrý nápad,“ vysvetľuje s úsmevom Martina.

Romantická predstava maľovaných úľov na voňavej lúke ju nadchla. Navštívila včelársky zväz vo Svidníku, prihlásila sa na kurz. Chodila na prednášky, čítala knihy, sledovala internet, počúvala rady skúsenejších. No keď jej oznámili, že si má prísť k inému včelárovi pre prvé včely, kričala vraj to isté, čo pri prvom pôrode: Už? Ešte nie som pripravená!

Svetobežníčka Martina Mihalenková našla svoj raj v odľahlom karpatskom údolí.
Zdroj: JÁN DZÚR, ARCHIV M.M.

Prvý rok do života včiel nechcela zasahovať, túžila, aby fungovali samy. „Jeden úľ sa mi čoskoro vyrojil, druhý som rozdelila, no do jednej časti sa mi nevrátila matka. Za tri mesiace som stihla toľko, čo iní včelári za desať rokov,“ opisuje Martina. Teraz sa stará o päť včelích rodín, ktoré sa v ekologicky čistom, no v klimaticky drsnom kraji, musia pasovať s množstvom nástrah. „Hlavnou potravou pre moje včely sú kvitnúce ovocné stromy. Prvý rok do nich nalialo, druhý dva razy zmrzli, tento apríl vo Vyšnej Písanej tri dni v kuse snežilo. Donedávna teploty nepresiahli pätnásť stupňov Celzia,“ dodáva.