Tohtoročný marec bol obdobím jarných zbierok, mnohí Slováci nimi napriek problémom spojenými spandémiou koronavírusu podporili charitatívne organizácie aj ľudí s neľahkým osudom. Ak ste sa do žiadnej nezapojili a máte široké srdce, nič nie je stratené. Zamestnanci firiem, ktorým daňové priznanie robí zamestnávateľ, môžu dve percentá zo svojich daní poslať prijímateľom do konca apríla. A hoci polícia v týchto dňoch opäť vystríha pred falošnými zbierkami, osud Lukáš Winnického a jeho syna Tea ukazuje, že dobročinné peniaze vracajú nádej aj tam, kde ju už strácajú aj tí najväčší optimisti.

Príbeh plný osudových okamihov sa začal odvíjať pred viac ako šestnástimi rokmi, keď sa automechanik Lukáš Winnicki rozhodol z Popradu odísť do Írska. „Chcel som naučiť po anglicky, získať iné zručnosti a precestovať krajinu. Všetko sa mi splnilo,“ hovorí tridsiatnik, ktorý na ostrove stretol aj svoju manželku, Poľku Dorotu. V Írsku Lukáš pobudol jedenásť rokov. Potom sa kvôli francúzskemu trénerovi aikida, bojového umenia ktoré cvičil, v roku 2016 presťahovali do Figeac, mestečka šesťsto kilometrov južne od Paríža.