Ján Dzúr

Jej príbeh otriasol Slovenskom – za ženu, ktorá vo vypätej chvíli zabila muža tyrana, sa vtedy postavila celá dedina. Odsedela si trest. Navštívili sme ju po roku, aby sme videli, ako žije. Na želanie sme jej zmenili meno. Jej život nie je ružový. Vo svojom kraji bola vidiecka líderka. Nechcela, aby jej región spustol, tak ho prostredníctvom rôznych projektov zveľaďovala.

„Nadchýnala ma práca s deťmi. Chodili sme na výlety po okolitých obciach, poznávali sme stromy, sledovali zvieratá. A hoci z týchto šarvancov sú dnes dospelí ľudia, mnohí sa pri mne vždy pristavia a zaspomínajú si,“ prezradí pani Eva, ktorej príbeh má aj odvrátenú tvár. Jej manžel bol alkoholik, ktorý ju dve desiatky rokov zosmiešňoval, ponižoval a týral. Páčil sa jej fyzicky. Bol rozumný, pracovitý, šikovný. Všetko sa však zmenilo vo chvíli, keď si vypil.

„V noci z nás ťahal periny, vyháňal ma aj s dcérou z domu. Všetko púšťal pod seba, všade bol smrad a neporiadok. Na liečenie ani k psychologičke nechcel ísť, tvrdil, že nemá prečo,“ pokračuje pani Eva. Preto vyvádzanie ožratého chlapa raz natočila na kameru. „Nespoznal sa! Myslel si, že ide o nejakú televíznu estrádu a ohromne sa na nej bavil,“ vzlykne si Eva. Hoci ako triezvy sa jej manžel vždy ospravedlňoval,

Za mrežami je akurát vyše šesťsto žien. Foto: archiv

Nebola to prvá hádka, pre alkohol sa poškriepili nespočetne veľakrát. Aj v osudný deň jej chlap obracal do seba poháriky. Keď prišiel z krčmy domov, Eve oplzlo nadával a vykrikoval, že má frajerov. Sotila ho. Neprestával, čo ženu rozčúlilo. Vzala kuchynský nôž a manžela bodla. Muž, ktorému pri pitve zistili takmer tri promile alkoholu v krvi, vykrvácal. Okresný súd v Banskej Bystrici sa na skutok pozeral cez paragrafy. Evu obvinil z vraždy a odsúdil na dvanásť rokov väzenia. Odvolala sa. Ďalší tribunál prihliadol na predošlý život týranej ženy a jej čin zmenil na zabitie.

Basa ju neminula. Išla do nej na sedem rokov a nespomína na to rada. „Vo väzení stratíte aj posledný kúsok súkromia. Každý vidí všetko, i to, že od zúfalstva plačete!“ nadýchne sa. Celé roky obklopovali Evu len uniformy a mreže. Ženy, ktoré za nimi stretávala, predtým robili machinácie s peniazmi a s pozemkami. Iné kradli alebo opakovane spáchali lúpež. „Viaceré nevedeli písať, ďalšie nikdy nevarili a nevedeli navariť ani čaj. Nikdy nevideli sprchu, nebodaj splachovacie toalety. Keď išli na záchod, čupli si vedľa misy,“ krúti pani Eva hlavou.

<a href="https://www.pluska.sk/sarm/pribehy/video-slovenka-nikola-ma-netradicne-ochorenie-nedycha-jej-koza-takto-vyzera.html" onclick="return openTargetBlank(this, event)">VIDEO: Slovenka Nikola má netradičné ochorenie - nedýcha jej koža. TAKTO vyzerá</a>

Po piatich rokoch vo väzení ju podmienečne prepustili. Na slobode je niečo vyše roka. Sedíme u nej v obývačke, ktorá je plná rodinných fotografií. Všade je útulne a čisto. Cítime sa príjemne. „V base som spávala v izbe, kde nás bolo šestnásť, neskôr štyri. Žiadne priateľstvá som nenadväzovala, s nikým som sa o svojej minulosti nebavila. Šila som topánky, skladala škatuľky, čítala knihy. Návštevu som mohla mať raz za mesiac, v sobotu,“ spomenie si. A pridá, že po celý ten čas rozmýšľala, prečo sa nedá vrátiť čas! V amoku a v zúfalstve z tyranie, ktorú pocítila na tele aj na duši, spravila krok, ktorý ju bude ťažiť do konca života.

„Možno som nemala posielať k psychologičke manžela, možno som k nej mala ísť ja! Isto by som sa naučila riešiť konfliktné situácie. Mama mi prepáčila ten čin až na smrteľnej posteli, ja si neodpustím nikdy,“ kajá sa pani Eva. Plynie jej päťročná podmienka, každé tri mesiace sa chodí hlásiť na súd. A hoci vzornejšie sa správať nevie, tuší, že málokto ju vníma ako pred nástupom do väzenia.

S ostatnými ženami z väzenia kontakty nenadväzovala. Foto: archiv

So svojím biľagom si dlho nevedela nájsť robotu, dnes je ako stredoškoláčka vďačná aj za nekvalifikovanú. Je v podmienke, nechcú ju ani za predavačku. „K projektom s deťmi sa už nikdy nedostanem, na to nepomýšľam. Bezdomovci, o ktorých som sa pred nástupom do väzenia starala v ich útulku, mi takisto vyčítali minulosť. Jeden ožran mi dokonca vykričal, že vrahyňa mu rozkazovať nebude!“ nezakrýva pani Eva. Chvíľa, keď vzala do ruky nôž, sa jej tak vždy vypomstí aj teraz.

V kuchyni vrie polievka, zo susednej izby sa ozýva džavotanie dieťaťa, pri kŕmidle na balkóne poletujú sýkorky. „Stredobodom môjho vesmíru sa stal vnuk. Kým vo väzení sa čas zastaví, keď som s ním, letí. Som šťastná, že ho môžem objímať a pozerať sa pri tom cez okná, na ktorých nie sú mreže. No opakujem, ak by sa dal vrátiť čas, vrátim ho,“ uzatvára pani Eva. Môže sa niekedy stať bezúhonnou?

Mnoho zamestnávateľov nechce v kolektíve ľudí, ktorí sa vrátili z väzenia. Budú za svoje prehrešky pykať večne? „Existuje inštitút zahladenia odsúdenia, keď súd vydá uznesenie a vysloví záver, že na takúto osobu sa ďalej hľadí, akoby nebola odsúdená, stáva sa teda bezúhonnou. Opäť ide o veľmi individuálnu záležitosť,“ podotýka Lenka Kleskeň, zakladateľka poradne pre odsúdených a prepustených. Prepustený musí najskôr zaslať žiadosť o zahladenie odsúdenia na okresný súd v obvode svojho bydliska. „Ide o rozhodnutie súdu, nie o právny nárok žiadateľa, preto podanie žiadosti ešte nezaručuje, že odsúdenie bude zahladené. Ak sa to aj podarí, záznam v registri trestov sa vymaže, no v odpise z registra trestov zostáva. Odpis si však pred prijatím do zamestnania pýta skutočne málo zamestnávateľov, ide skôr o výnimky,“ dodáva Lenka Kleskeň.

Súd môže zahladiť odsúdenie, ak odsúdený viedol po prepustení riadny život nepretržite počas najmenej:

Aké nástrahy čakajú na ľudí, ktorí vyjdú z väzenia?

Lenka Kleskeň, ktorá vyštudovala sociálnu prácu a založila poradňu pre prepustených z výkonu trestu hovorí: „Ako najproblémovejšie sa ukazuje zamestnanie, rodinné vzťahy, bývanie a možnosti sebarealizácie. Pokiaľ ide o rodinu, tá na odsúdeného mnohokrát zanevrie a nechce s ním mať po prepustení nič spoločné.“ Dôležité je pracovať s rodinou odsúdeného systematicky a pripravovať ju na návrat jej člena. „Ak rodina zlyhá alebo sa z akýchkoľvek dôvodov od prepusteného odvráti, určite odporúčam vyhľadať odbornú pomoc, napríklad sociálnych pracovníkov. Človek by nemal byť v takejto situácii sám,“ pokračuje. Podľa jej skúseností okolie reaguje na prepustených rôznymi spôsobmi. Ak ich odsúdili za vraždu či za ublíženie na zdraví, je väčšinou ostražité, plné predsudkov a strachu. Trochu ústretovejšie sa ľudia správajú, ak ide o ľahšie trestné činy.

„Aktuálne sa vo výkone trestu odňatia slobody nachádza takmer osemtisíc odsúdených mužov a skoro šesťstopäťdesiat odsúdených žien. Za ostatných desať rokov počet žien za mrežami stúpol o sto percent,“ hovorí Adrián Baláž zo Zväzu väzenskej a justičnej stráže.