Stvárnila veľa veľkých rolí v činohre aj v muzikáloch, za herecký výkon v My Fair Lady dostala dokonca prestížnu Cenu Thálie. Filmový diváci si ju však najviac pamätajú ako čertíka z rozprávky Princezna ze mlejna, za ktorú získala niekoľko cien doma i v zahraničí a bola nominovaná na cenu Český lev. Na Slovensko a hlavne do Prievidze, odkiaľ pochádza, sa vracia hlavne súkromne, no občas je tu aj pracovne. Yvetta Blanarovičová je totiž živel, a to i napriek tomu, že v živote ju postretlo veľa nešťastia.

Jej mama bola zdravotná sestra, otec spevák a hudobník a mali tri deti. Keď mala desať rokov, dozvedela sa, že bude mať sestričku, ale otec ju čakal s inou ženou. „Otec od nás odišiel, keď som mala desať rokov. Pracoval v Bratislave a do Prievidze chodieval iba na víkendy.“ Ku koncu ich spolužitia vnímala, že otec je nervózny, že vzťah rodičov sa kazí, len nevedela prečo. Napokon to objasnila náhoda. „Mali sme sa sťahovať za otcom do jeho bratislavského bytu, keď v ňom môj najstarší brat našiel súdne uznanie otcovstva. Tak sme sa dozvedeli, že máme sestričku Sašku a že mama má konkurentku. Mama je veľmi trpezlivá, ale aj hrdá a pragmatická. Otcovi povedala, že my už sme veľkí, Saška ho potrebuje viac, nech je zodpovedný. Na jednej strane mu to uľahčila, na druhej strane trpel, lebo mama ho tvrdo od seba odrezala. Nechcela s ním ani len telefonovať. Mne však nikdy nebránila, aby som s ním trávila prázdniny, bratia už boli takmer dospelí, takže sa s ním stýkali, ako chceli, a nikdy naňho pred nami nenadávala.“<strong> </strong>Aj keď už Yvetta študovala v Prahe, po ceste domov vždy prespala u otca v Bratislave. No raz nastal zlom. „Mal problémy s manželkou, cítila som to ja aj Saška, a myslím, že tentoraz to nebola jeho vina. Povedal však niečo na moju maminu, čo ma zasiahlo tak silno, že som mu to nevedela odpustiť a prestala som s ním komunikovať.“

Keďže ich vzťah sa prerušil na niekoľko rokov, nevidela ani mladšiu sestričku. Saša sa jej napokon ozvala sama s tým, že otec leží na smrteľnej posteli, blízkych už nespoznáva, no každého, kto za ním príde, sa pýta:<strong> </strong>„Si to ty, Yvettka?“ „Neváhala som ani minútu a ihneď som za ním odcestovala. Pár dní po našom stretnutí zomrel. On nás vlastne zase chcel spojiť so Saškou, pretože inak by zostala sama, bez príbuzných. Jej mama zomrela niekoľko rokov pred otcom.“ Dnes sa Yvetta na otcove zálety, lebo tie mal pravdepodobne vždy, díva s nadhľadom. „Bol veľký fešák, vysoký, svalnatý, mal široké plecia a krásnu tvár. Moje spolužiačky zo základnej školy naňho čakávali pred domom, keď sa vracal z Bratislavy, aby si ho obzreli. Nedávno som stretla v Česku pani, pôvodom z Prievidze, a rozprávala mi, ako veľmi ho vo svojich osemnástich rokoch milovala. Asi tým, ako vyzeral, bláznil všetky ženy. Mal v sebe niečo, čím ich priťahoval, uvedomoval si to a zrejme tomu nie vždy odolal.“

Jeho smrť Yvette navrátila sestru. „Otec ju skvele vychoval. Akoby tým chcel odčiniť, že nám sa nevenoval. Saša je mimoriadne šikovná. Má dve vysoké školy, pracuje vo filme a televízii ako výkonná producentka, má svoju agentúru a som na ňu veľmi hrdá.“ Krásne je, že Sašu prijala aj Yvettina mama, hoci sa na ňu mohla dívať ako na dôvod, pre ktorý sa rozpadlo jej manželstvo. „Keď ju prvýkrát videla, hneď zhíkla – Ježišmária, ty si celý Matyáš. Teda môj syn. Obaja sú vysokí, majú výrazný nos, ústa... Skrátka, takto v nich prerážajú na povrch tie otcove gény.“

Yvetta si mamu mimoriadne chráni, bráva ju aj na niekoľko mesiacov v roku k sebe do Prahy, a keď s ňou nie je, denne jej telefonuje. Je totiž jej jediným dieťaťom, ktoré ostalo na svete. Najstarší brat tragicky zahynul pri zoskoku padákom, druhý brat odišiel do Afriky a vrátil sa s pokročilým štádiom rakoviny, keď už bolo na záchranu neskoro. „Bolesť, akou je strata dieťaťa, súrodenca či kohokoľvek veľmi blízkeho, nikdy nevymizne, iba si na ňu musíte zvyknúť. V našej rodine ju najväčšmi pociťujeme v čase Vianoc. Nahlas o tom nehovoríme, ale všetci vieme, na čo myslíme.“

Yvetta má dnes už dospelého syna Matyáša, ktorý sa venuje obchodu, marketingu a reklame. Vydávala sa ako dvadsaťtriročná za Pavla Tomana, režiséra a herca Black Light Theatre of Prague, Matyáš sa narodil o rok neskôr. „Manžel hral po celom svete, takže Matyáš mal nad posteľou veľkú mapu a na nej špendlíkmi označoval, kde všade už otec bol. Pavel bol úžasný, lebo aj keď odišiel na štyri mesiace, každý deň sme si telefonovali a poštou sme si vymieňali videopozdravy. Bolo to trochu bláznivé, niekedy sme na to minuli celý jeho honorár, ale aspoň sme mali pocit, že sme spolu.“ Prečo sa vzťah po desiatich rokoch skončil? „Uvedomili sme si, že sme už viac kamarátmi, a takisto som mala pocit, že Pavel sa už príliš spolieha, že sama zvládam malého, domácnosť aj prácu. Takže radšej, ako by sme sa mali rozhnevať, sme sa s láskou a pochopením rozišli.“

Časom stretla nového partnera, ktorý tiež mal syna Matyáša, dokonca v rovnakom veku ako ona, a tak veľa času trávili všetci štyria. Rozišli sa, keď mali chlapci sedemnásť rokov, zase v dobrom. „Všetci moji muži boli veľké osobnosti, som pyšná, že som ich mala po svojom boku. A som rada, že som s nimi prežila krásne obdobie.“

Nad rozchodmi sa už netrápi. „Myslím, že je to prirodzené. Lenže ľudia si vymysleli, že to, čo je v daný okamih sväté, také musí ostať na celý život. Láska sa však nedá vynútiť ani nasilu udržovať. Nemá zmysel snažiť sa o to ani kvôli deťom. Pre ich psychiku je horšie, keď vzťah rodičov prerastie do hádok, násilia či do tichej domácnosti. Pravdaže, niektoré dvojice sú spolu aj šesťdesiat rokov a stále je im krásne. Lebo sa našli. No častejšie sa stane, že nevidíte toho pravého. A poviete si, toto mi na ňom síce prekáža, ale nejako to prežijem. A to je už prvá chyba vo vzťahu.“

O tom, či momentálne prežíva lásku, hovoriť nechce. „Som však veľmi šťastná a to stačí… Popri divadle a koncertoch stíham cestovať, športovať. Vydala som nové CD autorských rozprávok Čertoviny, na jeseň sa pripravuje pokračovanie. Nebojím sa milovať a každému hovorím, aby si nedovolil pre sklamania v láske urobiť v duši hradbu. Treba to prekonať, športom alebo nejakými radosťami. Lebo láska hory prenáša. A každej minúty bez nej je škoda.“

Vraciame sa k jej pracovným a charitatívnym aktivitám. Známi ľudia robia často charitu aj preto, aby im pomohla zviditeľniť sa či vylepšiť mediálny obraz. Yvetta popiera, že by mala takéto pohnútky. „Začala som s ňou, keď som bola na vrchole, a celkom spontánne. Spievala som v Rusalke, hrala hlavné postavy v divadle na Fidlovačke v troch inscenáciách, keď mi zrazu, uprostred leta, ani neviem prečo, napadlo, kde sú na Štedrý deň deti z detských domovov, ktoré si k stromčeku nevezmú ani rodičia, ani pestúni. Hneď som sa to spýtala kolegyne a ona mi povedala, že predsa ostávajú v domovoch. Uvedomila som si, že to je pre nich dvojitá facka – nechcú ich rodičia ani nikto. Tak som sa rozhodla, že pre nich zorganizujem koncert na deň pred Štedrým večerom.

Poprosila som o vystúpenie množstvo známych kolegov, ktorí súhlasili, a sama som obtelefonovala domovy, zorganizovala sálu, ozvučenie aj všetko potrebné. Bolo to také náročné, že hoci prišlo deväťsto detí a koncert bol veľmi úspešný, povedala som si: nikdy viac. Ale potom začali chodiť listy od detí a otázky na ďalší vianočný koncert. Tak som ho podobným spôsobom zorganizovala znovu, s tým, že som aj vyzbierala peniaze pre detské domovy.

Dvanásty koncert sa skončil až v najväčšej športovej hale v Prahe, kam prišlo vyše sedemtisíc detí. Ale uvedomila som si, že nemôžem pomôcť všetkým domovákom. Tak som založila už spomínaný projekt La Sophia, do ktorého každý rok prijímame nové deti a tie, ktoré v ňom už fungujú, nám musia dokázať, že nezaháľali, že sa posunuli ďalej a zaslúžia si ďalšiu podporu. Má to zmysel, lebo niektoré už študujú na pražskom konzervatóriu,“ hovorí spokojne na záver.