Pred narodením dcéry bola konzultantkou v audítorskej firme a okrem iného pomáhala vyšetrovať podvody. Dnes je pre ňu tento svet istým spôsobom sci-fi. Zmysluplnú realitu našla na onkológii, kde sa každý deň desiatky rodičov snažia zniesť modré z neba svojim chorým deťom a často už nevládzu alebo si nevedia rady.
Katarína Kopper postavila na nohy rodičovskú organizáciu, ktorá im bude vedieť pomôcť – je jedno, či s nákupom potravín, opratím vecí v nemocnici, vybavovaním úradných papierov alebo s vylepšením podmienok pre deti, ktoré sú v kritickom stave. „Takéto organizácie v zahraničí majú veľkú silu. Jeden hlas rodiča nemusí byť počuť, stovky už áno,“ hovorí žena, ktorá už tri mesiace vybavuje, cestuje a presviedča všetkých zainteresovaných. „Mám šťastie, že mám manžela, ktorý ma chápe a podporuje,“ hovorí.
Viera v zázrak
Prečo sa vracia do prostredia, ktoré jej pripomína najhoršie chvíle v živote? „Smrť Mišky bol taký šok pre dušu aj pre telo, že mi dlho nič nedávalo žiadny zmysel. Jediné, čo som si dokázala predstaviť po pár mesiacoch, keď som si ako-tak pozliepala srdce rozbité na tisíc kúskov, bolo, že pomôžem iným. Nechcem robiť nič iné,“ hovorí.
Miška mala pol roka, keď lekári povedali manželom Kopperovcom, že ich dcérka nebude žiť viac ako rok. Mala totiž zhubný nádor s veľmi zlou prognózou. Napriek všetkému sa pustili do náročnej liečby chemoterapiou trvajúcej rok. „Miške sa polepšilo a my sme si mysleli, že sa stal zázrak. Štyri roky sa tešila zo života ako zdravé, krásne dieťa,“ usmeje sa zlomená mama.
Lenže potom sa choroba vrátila a všetko išlo veľmi rýchlo. „Lekári už pre nás nemali žiadnu liečbu, a tak sme odišli domov… Je nesmierne ťažké pozerať sa na vlastné dieťa, ako sa mu každým dňom priťaží, a neviete to zvrátiť. Miška nakoniec vďaka detskému mobilnému hospicu zomrela doma, pokojne, s úsmevom na perách, v mojom náručí. Bolo to celkom iné, ako keď mi veľmi ťažko odchádzala na rakovinu v nemocnici mama,“ spomína na boľavý zážitok, keď mala iba osemnásť rokov.
Nebojí sa otázok
Príjemne pôsobiaca žena je pripravená čeliť aj otázkam rodičov, ktorí prídu vydesení na onkológiu, o tom, ako dopadla liečba jej dieťaťa. „Áno, stala sa mi hrozná vec, ale v prvom rade, Miška mala naozaj zriedkavý nádor. Treba vedieť aj to, že deti všeobecne reagujú na liečbu lepšie než dospelí a majú aj väčšiu šancu na uzdravenie. Zo sto chorých detí sa uzdraví sedemdesiatpäť. A rodičovská organizácia to chce ešte pomôcť zvýšiť. Vieme ako,“ pokúša sa o vecný tón v citlivej téme.
Málokto vie, ako hovoriť s mamami a otcami, ktorí prišli o deti. Miškina mama súhlasí. „Smrť je tabu. Všetci ma chceli ochraňovať tým, že sa o dcérke nehovorí. Lenže ja sa o nej rada rozprávam. Inak by som mala pocit, že neexistovala. A keď si pri spomienke na ňu poplačem, na chvíľu sa mi uľaví, to je v poriadku. Miška bola výnimočná. Každého mala rada, každý bol kamarát, na nikoho sa nehnevala, stále sa usmievala, ešte aj keď jej brali krv, si spievala. Rozdávala iba radosť. Nič nechcela za to naspäť,“ hovorí. Po chvíli dodá: „Bola dokonalá. Odišla až vtedy, keď som bola pripravená… keď som pochopila, že nemá zmysel ju tu dlhšie držať.“
Adopcia
Manželia neostali celkom sami, bez detského smiechu. V čase, keď prežívali radosť z Miškinho vyzdravenia, v ktoré tak veľmi verili, sa rozhodli, že dajú šancu ešte jednému dieťaťu. Privítali doma malého chlapca z detského domova. „Davidka sme si adoptovali, keď mal takmer štyri roky. S Miškou boli veľkí parťáci, od prvej chvíle sa mali radi,“ spomína Katarína.
Chlapec, ktorému život aj tak neprichystal jednoduché detstvo, sa musel opäť vyrovnávať s nezvyčajnou situáciou, akú malé dieťa nie je schopné pochopiť. Manželov však odborníci vopred pripravili na to, ako s ním o smrti hovoriť. Novú situáciu vraj aj preto zvláda celkom dobre. A vďaka šesťročnému veselému chlapcovi zasa zvládajú ťažkú traumu aj manželia Kopperovci. „Nemôžete predsa ležať v posteli, hoci sa vám z nej už nikdy nechce vstať, keď dieťa potrebuje ísť do škôlky,“ hovorí Katarína a dodá: „On nám zachránil život. Raz mu to určite poviem!“
