Spomínate si? Na začiatku mája sme v&nbsp;dedine neďaleko Žiliny navštívili skromnú Natáliu Mikovú (18). Jej neľahký príbeh sa začal odvíjať v detstve, keď ju otčim psychicky týral a&nbsp;ponižoval. „Jedno ráno som mala kútik pier na pravej strane úst zdvihnutý, kútik pravého oka spadnutý. Bolela ma hlava, no navrávala som si, že som sa len zle vyspala,“ prezradila nám vtedy sympatická maturantka. Od špecialistov v&nbsp;Bratislave sa ale čoskoro dozvedela, že sa&nbsp; u&nbsp;nej rozvíja nevyliečiteľná choroba, skleróza multiplex.

„Práve som oslávila pätnáste narodeniny, no všetky moje sny sa zrútili,“ pokračuje Natália. Tradičná ani alternatívna liečba neprinášali očakávané výsledky, choroba postupovala. Poslednou nádejou maturantky ostávala transplantácia kmeňových buniek. Robia ju v&nbsp;Rusku a&nbsp;v&nbsp;Mexiku, pre ktoré sa Natália kvôli vojne na Ukrajine rozhodla. V&nbsp;máji mala na účte vyše 50 tisíc eur, ktoré sa jej na unikátny zákrok podarilo vyzbierať. Stačilo ich poslať do Strednej Ameriky, no všetko je inak.

Lúčili sme sa s&nbsp;tým, že sa skontaktujeme niekedy v&nbsp;septembri, keď už študentka bude z&nbsp;Mexika doma. Napokon je ale všetko inak. Na naše prekvapenie sa nám pred pár dňami neozvala z&nbsp;opačného konca sveta, ale veselým hlasom z&nbsp;Rajeckej doliny. „Išli sme do banky presunúť peniaze na operáciu na účet mexickej kliniky. Pôvodne mala stáť 50 tisíc eur, platiť sme mali v&nbsp;amerických dolároch. Slabnúce euro ale predražilo môj zákrok v&nbsp;Amerike skoro o&nbsp;štvrtinu a&nbsp;operácia stála čo deň viac,“ opisuje Natália.

Zdraželi aj letenky, jedna zrazu vyšla na tisíc eur a&nbsp;študentka potrebovala dve spiatočné: pre seba a&nbsp;svoj sprievod. Napísala mail na kliniku do Moskvy, kde chcela vycestovať ešte predtým ako Rusko napadlo Ukrajinu. Vrátili jej pôvodný termín, dohodnutú cenu operácie zaplatila eurami a do Moskvy vyrazila s&nbsp;mamou. Leteli zo Srbska. „Mama má známeho, s&nbsp;ktorým pracovala na Slovensku. Je Bulhar, no jeho rodina žije v&nbsp;Moskve, ponúkli sa, že môže mesiac bývať u&nbsp;nich. Na mňa čakal osobný šofér, ktorý ma zaviezol na kliniku,“ opisuje Natália.

Moskva Slovenku prekvapila. Nie len tým, že je moderná, čistá a&nbsp;pulzujúca, no kým u&nbsp;nás je každé druhé slovo vojna, tu akoby konflikt na Ukrajine neexistoval. „Aj klinika, pri ktorej som vystúpila, je moderná, nič podobné som u&nbsp;nás nevidela. Má svoje námestie s&nbsp;lavičkami a malý kostolík, obkolesuje ju park,“ zaspomína si Natália. Prvé tri dni ju lekári v&nbsp;Moskve dôkladne vyšetrovali. „Prezreli mi snáď každý orgán v&nbsp;tele a&nbsp;následne oznámili, že výmenu kmeňových buniek môžem podstúpiť. Na to mi do ruky zaviedli kanylu, cez ktorú mi tri dni tiekli infúzie. Potom ma ostrihali a&nbsp;urobili mi do krku katéter, cez ktorý som dostávala už aj stravu,“ prezradí Natália.

Na ôsmy deň jej cez katéter v&nbsp;krku odobrali kmeňové bunky. Maturantka si spomínala, že lekár prišiel s&nbsp;prístrojom, ktorý zapojil a&nbsp;ona cítila akoby jej pri tom tŕpli pery. Neskôr zisťoval, či jej na prvý pokus odobrali dostatok kmeňových buniek. „Ak nie, proces by o&nbsp;dvadsať štyri hodín zopakovali. Ukázalo sa, že ich je dosť. Odobraté kmeňové bunky z&nbsp;môjho tela zamrazili. Na ďalší deň mi z&nbsp;krku vybrali katéter, na ďalší mi do neho vložili ďalší, tento raz s&nbsp;tromi hadičkami,“ opisuje Natália.

Následne podstúpila chemoterapiu, ktorou jej v&nbsp;Moskve úplne zničili jej pôvodnú imunitu. Prvé dva dni dostala veľké dávky, jednu infúziu odhaduje na tri litre roztoku. Dokopy musela zvládnuť šesť chemoterapií. „Dva týždne nato, ako som do Moskvy priletela, mi do tela cez katéter dávali späť moje kmeňové bunky. Pod krátkym tepelným šokom ich lekár rozmrazil a&nbsp;cez hadičku pustil späť do tela. Cítila som v&nbsp;hrdle chuť pokazeného paradajkového pretlaku, no trvalo to asi pol hodiny, čo sa dalo vydržať. Imunitu bábätka som získala v deň narodenín mojej mamy, takže teraz môžeme oslavovať spolu,“ usmeje sa Natália.

Po výmene kmeňových buniek zamierila do izolácie. Aby sa vyhla riziku infekcie, ostala zatvorená v izbe. Nemohla sa sprchovať ani umývať, utierala sa gázovými obrúskami. Nesmela mať na sebe žiadne svoje oblečenie, v&nbsp;nemocnici dostávala každý deň nové. Ošetrujúci lekár k&nbsp;nej chodil trikrát denne. Každý deň dvakrát jej &nbsp;do žily tiekla infúzia, pichali jej dve injekcie. Trikrát denne Natálii merali teplotu aj tlak. Každý deň jej odoberali krv a merali hodnoty hemoglobínu, leukocytov a&nbsp;krvných doštičiek. Takto prežila sedem dní.

„Prvý deň izolácie som mala hodnoty leukocytov v krvi 0,19, hoci normálne mali byť od 4 do 10. Na siedmy deň stúpli na 1,9, na deviaty 4,2. Znamenalo to, že moja imunita sa prebúdza,“ hovorí Natália. V&nbsp;Moskve prežila dvadsať sedem dní, s&nbsp;mamou sa kvôli riziku infekcie krátko videla iba raz. „Vedela som však, že je blízko a&nbsp;stále sme si telefonovali. Cítim sa skvelo. Hoci zatiaľ sa môžem stretávať len s&nbsp;úzkym okruhom ľudí. Po návrate na Slovensko som už zvládla aj túru, na ktorú by som si kedysi netrúfla,“ uzatvára Natália Miková, ktorá je pod dohľadom lekárov.

Teraz sa bude zotavovať doma, kde podstúpi ďalšie vyšetrenia a&nbsp;verí, že na budúci rok v&nbsp;septembri už zdravá nastúpi na štúdium na vysokej škole...