Odvtedy na africkom kontinente precestoval trinásť krajín. Dnes však už jazdí len do Botswany.

„Moja prvá cesta viedla na Kilimandžáro. Chcel som vidieť tento najvyšší africký vrch pod snehom. Požičal som si tam preto fotoaparát a len tak pre radosť som cvakol zopár záberov. Po návrate som mal tú drzosť, že som urobil dražobnú výstavu. V prvom rade to bol žúr pre mojich kamarátov, ale akcia mala aj hlbší zmysel. Vyzbierané peniaze som venoval ústeckej zoo,“ spomína dobrodruh na svoje začiatky. Smiech ho občas prechádza, keď sa vyberie do cudziny a domov sa vráti bez fotky. Stalo sa tak napríklad na Borneu. Vydal sa hľadáčikom poľovať na špeciálny druh opice – hulman. „Mesiac som každý deň chodil kilometre pralesom so všetkým vybavením pri 80-percentnej vlhkosti vzduchu a štyridsaťstupňových teplotách. Vtedy som si siahol na dno svojich síl. Opice som počul, ale nepodarilo sa mi ich vyfotiť. O to zdrvujúcejšie pre mňa bolo, keď o pár mesiacov neskôr ich niekto zachytil obyčajným kompaktom.“

V koži zdochliny

Ani sibírskeho tigra vo voľnej prírode sa mu zatiaľ odfotiť nepodarilo. Aj keď bol tak blízko. „Čakal som naň zahrabaný v snehu v 30-stupňových mrazoch v špeciálnom odeve zo sobej kože. Vyzeral som ako mŕtvy jeleň a pravdepodobne som tak aj smrdel. Bol som teda ideálnou korisťou pre tigra. Pritom na obranu som mal len svetlicu. Po štyroch hodinách čakania v tichu, keď občas praskla len nejaká vetvička, som sa začal báť a vrátil som sa do zrubu. Nikdy však nezabudnem na to, ako som po ceste naďabil na odtlačený zadok tigra, jeho chvost a laby. Krásne si tam zrejme sedel,“ pokračuje v rozprávaní profesionálny fotograf, ktorého snímky boli zverejnené aj na BBC či Discovery.

Prišívanie ucha

Okrem zážitkov si z ciest nosí i škrabance či odreniny. Pri nakrúcaní dokumentu V stope predátora v Kazachstane mu však išlo o život. „Spadol som z koňa, noha mi ostala v strmeni a on ma ťahal ešte asi sto metrov za sebou. Rozbil som si hlavu a dodnes mám problémy s ľavou nohou. Prvýkrát v živote som si vtedy povedal, že je koniec a už nikdy neuvidím svoju dcéru. Okúsil som aj úroveň miestnej nemocnice. Lekár usúdil, že som dosť silný na to, aby som prišívanie ucha zvládol aj bez umŕtvenia. Mal som pocit, že z operačného stola od bolesti vyskočím,“ vraví držiteľ ocenenia Digital Photographer of the Year za rok 2010. Získal ho za snímku slona zachyteného pri západe slnka v Botswane.

Oslintaný grizlym

Petr Slavík doma dlho neobsedí. Už onedlho sa chystá do Patagónie. Jeho cieľom je odfotiť pumu vo voľnej prírode. Verí, že sa mu to podarí a pribudne tak do zbierky napríklad k 300-kilovému medveďovi Adamovi. Pred pár rokmi za ním vyrazil do kanadskej Montany. „Keď som Adamovmu trénerovi povedal, že si chcem pod medveďa ľahnúť a fotiť ho zospodu, tvrdil, že som blázon. Urobil som tak, lebo už pri prvom kontakte so šelmou som vedel, že mi nič nespraví. Fotil som cez širokouhlý objektív, takže perspektívu som mal mierne posunutú. Až som zrazu zistil, že ruky mám opreté o jeho dlhé pazúry a kvapkajú na mňa jeho sliny. Bol to silný zážitok,“ vraví otec šesťapolročnej dcéry. Tá ho už rok nahovára, aby ju vzal do Afriky. Malá slečna si ešte na svoju prvú cestu bude musieť pár mesiacov počkať. Dovtedy však zrejme bude aj naďalej otcovi baliť do batožiny niektorú zo svojich plyšových hračiek, aby ho na ceste chránila.