Z vody vytiahol viac ako sto utopených! Záchranár Marián Mendrej zažil veci, z ktorých mrazí

Vysadil deti na prevrátenú loď,  no dostal infarkt a utopil sa. Voda je živel, tvrdí záchranár 

Patrik sa nevynoril z Domaše. Zázraky sa v takýchto prípadoch nedejú, no záchranár jeden zažil

Prázdniny, počas ktorých sa pri vode udeje najviac nešťastí, sa ešte ani nezačali, no už sú tu prvé tragédie. Ešte v&nbsp;polovici júna sa v&nbsp;Oravskej priehrade utopil sedemnásťročný chlapec, ktorý chcel preplávať jednu zo zátok. Ten istý deň zmizol pod hladinou Domaše tridsaťročný Patrik, ktorý sa rozhodol schladiť skokom do vody z člna. Už sa nevynoril a&nbsp;do konca minulého týždňa ho nenašli.  V&nbsp;Kuchajde sa utopil osemnásťročný Bratislavčan a&nbsp;v&nbsp;Ružinej pri Lučenci jedenásťročná školáčka. Ďalšie dve tragédie sa stali v Uhornej a na Teplom Vrchu. 

„Sme nepoučiteľní. Topí nás frajerina, nedisciplinovanosť aj alkohol, teraz pribudli mobilné telefóny. Zábermi z&nbsp;nich sa chceme pochváliť na sociálnej sieti, žiaľ, málokto vníma, že voda je živel. Stratili sme pred ňou rešpekt. Muž, ktorý si vypije - a&nbsp;je jedno, či je pubertiak, alebo päťdesiatnik - &nbsp;je zrazu najväčší borec na svete. Akurát po troch tempách zbadá, že mu dochádza dych, klesá pod hladinu a&nbsp;topí sa,“ hovorí prezident Vodnej záchrannej služby Slovenskej republiky a&nbsp;jeden z&nbsp;najskúsenejších vodných záchranárov u&nbsp;nás vôbec Marián Mendrej (79).

„Rozdiel telesnej teploty človeka a&nbsp;vody, hoci sa nám môže zdať teplá, je pomerne veľký. Aj keď do nej náhle vhupneme úplne triezvi, telo dostáva tepelný šok. Stiahnu sa nám cievy, hrozia kŕče horných dýchacích ciest. Každý, kto príde k&nbsp;rieke, priehrade, či tajchu, sa má preto najskôr opláchnuť a&nbsp;ovlažiť si celé telo. Ruky, nohy aj hrudník,“ pokračuje Marián Mendrej. &nbsp;Nešťastiam pri vode podľa neho nahráva aj naša plavecká negramotnosť. Až šesťdesiat percent slovenskej populácie nevie poriadne plávať!

„Na rozdiel od Nemecka, či krajín Škandinávie, kde deti učia plávať už od prvej triedy, nám chýba prevencia,“ vystríha Marián Mendrej, ktorý sa vodnému záchranárstvu venuje neuveriteľných 54 rokov. Z&nbsp;vody vytiahol viac ako sto utopených ľudí, no pripomína to len preto, aby pred zbytočnými tragédiami vystríhal živých! Na čo by vo svojej práci najradšej zabudol? Na oči mám, ktoré prišli na breh identifikovať svoje mŕtve dieťa. Každá predtým dúfala, že sa stane zázrak. Záchranár si pamätá na jediný.

"Mladík z&nbsp;Poľska klesol pod hladinu na Zlatých Pieskoch. Padol na dno, odkiaľ ho vytiahli skoro po štyroch hodinách. Prežil vďaka bahnu so vzduchovými bublinami, medzi ktoré dopadol,“ prezradí Marián Mendrej. Menej šťastia mal Bratislavčan, ktorý vzal do kajaku svoje dve malé deti a&nbsp;plavil sa s&nbsp;nimi cez Liptovskú Maru. Chlapa oslabila nedoliečená chrípka. Keď sa rozfúkal vietor, nevládal pádlovať k&nbsp;brehu. Víchor loď prevrátil a&nbsp;všetci z&nbsp;nej vypadli. Muž ešte stačil zachrániť deti a&nbsp;vysadiť ich na čln, on ale dostal infarkt.

„Vytiahli sme ho z&nbsp;hĺbky tridsať metrov. Nebolo to nič príjemné. Najmä svoje prvé prípady, kedy som našiel utopené deti, som neznášal ľahko, no musel som ich v&nbsp;sebe spracovať. Inak by som vodného záchranára robiť nemohol,“ pokračuje Marián Mendrej, ktorý si radšej spomína na veselšie príbehy. Napríklad na rybárov, ktorých sa vybrali zachrániť do polovice Oravskej priehrady.

„Kývali o&nbsp;dušu, no ukázalo sa, že im len došiel benzín,“ usmieva sa muž, ktorý pripomína, že veľkým nebezpečenstvom v&nbsp;čase zdražovania vstupov na kúpaliská sú aj bagroviská. „Sú plné popínavých rastlín. Nad hladinou ich nevidno, ale pri plávaní začnú pichať, alebo sa človeku obvinú okolo nohy,“ vysvetľuje Marián Mendrej.

Zásadným pravidlom je nepodľahnúť panike. Ak dostanete kŕč do nohy, najideálnejšie je otočiť sa na chrbát. Vtedy môžete dýchať, dostávať do pľúc vzduch a&nbsp;uvoľňovať si sval priťahovaním nohy k&nbsp;sebe. Najlepšie je však do neznámej vody nevojsť...