Tomáš mal dva roky, keď sa jeho rodičia rozviedli. „Jeho mama si našla priateľa, za ktorým po roku odišla od Nitry k Humennému. Syna vzala so sebou, ale jej nový druh si k Tomášovi nikdy cestu nenašiel. Tak sa jeho osud zamotal,“ nadýchne sa pani Mária. Sedíme na balkóne, ktorý je plný kvetov a paradajok, každú chvíľu k nám dobehne dnes už osemnásťročný Tomáš. Narodil sa s detskou mozgovou obrnou, ako ročnému mu vyoperovali obličku. Dnes má šestnásť diagnóz: medziiným mentálny postih, skoro sedem dioptrií, problémy s kĺbmi i rečou. Nikto ho nechcel, a tak mu hrozilo, že skončí v ústave.

 „Vyrastala som v dedine, kde bol detský domov. Moja mama v ňom pracovala, chodila som za ňou. Videla som, v akých podmienkach tam deti žijú a s čím všetkým sa stretávajú. Nemohla som dopustiť, aby Tomáš skončil rovnako,“ vráti sa do minulosti Mária Hlaváčová. Bola jediná z celej rodiny, kto si trúfol na jeho výchovu. Keď k nej ťažko chorý vnúčik prišiel, mala päťdesiatpäť rokov. Ostala vdova, jej tri deti boli dospelé a samostatné. Bývala v starom domčeku pri Nových Zámkoch. Sama sa starala nielen oň, ale aj o veľký dvor a o ešte väčšiu záhradu.

Radšej pod mostom

„No až keď mi súd zveril vtedy štvorročného chlapca, zistila som, čo ma čaká. Tomáš bol ako bábätko. Nepovedal jediné slovo. Pomočoval sa, nemal zdanie, ako sa umývajú zuby, musela som ho kŕmiť,“ pokračuje pani Mária. Pri Nových Zámkoch pobudli osem rokov, no keď sa po šesťdesiatke už nevládala starať o gazdovstvo, dom predala a s vnukom odišli do obecnej bytovky v Dubníku. Tu si však Máriu Hlaváčovú na koberec pozvala komisia pre verejný poriadok. Jej susedia tvrdili, že kvôli Tomášovmu výskaniu a kriku nemôžu spávať.

„Ranilo ma to. Povedala som si, že radšej budem spávať pod mostom ako v tejto dedine,“ podotkne pani Mária, ktorá sa zo západu Slovenska presťahovala do Žarnovice, odkiaľ Tomáša vozí do špeciálnej školy v Novej Bani. Najskôr žili v podnájme, v roku 2014 dostali byt od mesta. Konečne tu našli pokoj, ale... „Tomáš dospel a začína si presadzovať svoje. Keď sa zatne, neviem s ním pohnúť,“ priznáva sa Mária Hlaváčová. Jej dnes už plnoletý vnuk si napríklad vysníval cestu na Malorku. Prišiel k schodom do lietadla, no ďalej neurobil ani krok!

Obdiv aj kus nenávisti                             

„Prehovárali ho ostatní spolucestujúci, letušky, dokonca z kokpitu vyšiel aj kapitán. Nešiel. Hanba-nehanba, z výletu nebolo nič. Z letiska sme sa vrátili domov,“ naoko sa hnevá pani Mária. Keď to Tomáš počuje, pribehne k nám zo svojej izby. „Bál som sa,“ povie, objíme starú mamu a zasa sa stratí. Tá si vzdychne, že ju takto zakaždým obmäkčí, ale tvrdohlavý bol aj inokedy. Hoci mal ísť na operáciu predkolenia, kde mu rastú malé nádory, nedonútili ho ísť ani na predoperačné vyšetrenie. Pani Mária vie, že musí byť čoraz trpezlivejšia, no súčasne sa bojí o Tomášovu budúcnosť. Okrem obdivu totiž zažili aj veľký kus nenávisti.

„Dostali sme príspevok na auto, no ktosi nás udal, že vnuk aj tak chodí do školy autobusom! Párkrát ním naozaj cestoval, ale ako ho inak naučím samostatnosti? Ja som za autobusom išla autom, nech vidím, ako si počína, to už však nikto nevidel. Všetky príspevky nám vtedy vzali. Žili sme len z mojej penzie, prežiť nám pomáhali ľudia, ktorým sme neboli ľahostajní,“ opisuje Mária Hlaváčová. Dôchodkyňa zo Žarnovice jej priniesla nákupný vozík plný potravín, muži i ženy, ktorí zďaleka nepatrili k boháčom, darovali stravné lístky alebo kúpili probiotiká.

 Našiel cestu k mame

„Po pol roku nám príspevky na Tomáša vrátili, no vo mne opäť ostal kus trpkosti. Čo mi vlastne ľudia závidia?“ nahlas sa pýta Mária Hlaváčová, ktorá sama prekonala ťažké ochorenie. Pred rokom od vyčerpania skolabovala. Skončila v špitáli. O Tomáša sa pár hodín starala suseda, potom sa tak preľakol, že dostal horúčku a aj jeho musela odviezť sanitka. „Vyzerá to tak, že život jeden bez druhého si nevieme predstaviť. Ležali sme v tej istej nemocnici, akurát každý na inom poschodí,“ usmieva sa pani Mária. O sebe toho veľa nehovorí. Podstatný je Tomáš. V škole spieva, recituje, tancuje a chodí na krúžok varenia aj bocce, cez prázdniny cestuje so starou mamou na výlety. Najradšej vlakom.

Po posledných dvoch-troch rokoch dokonca opäť našiel cestu k mame, ktorá si ho občas berie na víkendy. Cez prázdniny sa s ňou chystá na pobyt do Vysokých Tatier. „Chodí už aj k druhej starej mame a k otcovi do Nitry. Mňa to odbremení, no už po dvoch dňoch mi Tomáš chýba,“ utrie si slzy pani Hlaváčová. Jej vnuk, o ktorého sa stará skoro pätnásť rokov, dospel a jeho výchova je nielen kvôli nedostatku financií čoraz náročnejšia. „Napriek tomu si život bez neho neviem predstaviť,“ zalesknú sa oči Márie Hlaváčovej. Nebyť jej, Tomáš by dnes kráčal po úplne inej ceste...