Vždy na prelome rokov sa akosi častejšie pozeráme na kalendár. Zdá sa nám, že roky, mesiace či týždne plynú rýchlejšie ako kedysi, očami by sme najradšej brzdili čas na hodinách. V ateliéri Tibora Kováča sú ich desiatky, možno stovky. Niektoré merajú vyše metra, iné pár centimetrov. Z ďalších hodín sa na jeho stole zatiaľ vŕši iba kopa súčiastok, trebárs sklenené vypuklé šošovky, z ktorých sa onedlho stanú protiprachové kryty ciferníkov. V kúte ateliéru kraľuje na maliarskom stojane už zreštaurovaný obraz, ktorý bude onedlho súčasťou obrazových hodín.

Niektoré hodiny musí rozobrať a opäť poskladať viackrát.
Niektoré hodiny musí rozobrať a opäť poskladať viackrát.
Zdroj: Ján Dzúr

Tibor Kováč vyštudoval nábytkársku školu na Spiši, na vojenčine ho však kamarát upozornil, že v Bratislave otvárajú reštaurovanie drevorezby a plastiky. Pomaturitné štúdium skončili siedmi. „Prvé hodiny, ktoré som ešte počas nadstavby opravil, odbíjali čas v kancelárii primátora v Primaciálnom paláci,“ hovorí Tibor Kováč. Najčastejšie si však spomína na tie, ktoré si na samom začiatku svojej kariéry kúpil pri Michalovciach. Išlo o torzo obrazových hodín s maľbou na plechu s motívom kolobehu života. Nevyzerali práve príťažlivo, no jemu počarovali.