Ján Dzúr

Spočiatku som si myslela, že je len pomalší, no neskôr som sa pre istotu vybrala k lekárom – hovorí Zdenka Petríková (29). V neveľkej obývačke staršieho rodinného domu sa zatiaľ na zemi krúti jej syn Sebastián. Prsty si strká do úst, z ktorých vydáva len akési zvuky. Nerozpráva, nedokáže sa posadiť, všetko mu padá z rúk. „Na svet prišiel v riadnom termíne pôrodu a zdravý. Od štvrtého mesiaca sa však prestal hýbať,“ pokračuje Zdenka. Nasledoval kolotoč vyšetrení, ktorý mladú slobodnú mamičku so synom na pol roka priviedol do nemocnice. Odchádzali z nej s diagnózou psychomotorická retardácia a detská mozgová obrna.

„Sebastián ju pravdepodobne dostal z bežného povinného očkovania. Nie som odborník, nikoho nesúdim. No pravda je taká, že problémy začal mať práve po ňom,“ opisuje Zdenka. Partner ju opustil vo štvrtom mesiaci tehotenstva, nevedela, akú budúcnosť nachystal osud jej a synovi. Teraz sa chystajú na vychádzku, tak sa ho pokúša aspoň obliecť, no je to boj: Sebastiána musí pritlačiť o zem a až tak mu natiahne vetrovku, nasadí čiapku a posadí ho do kočíka...

Mladá mamička nepozná prekážky. Foto: archiv

Syna s viacnásobným postihnutím vychováva mladá mamička od narodenia sama. Vyskúšali si pár pobytov v zdravotníckych zariadeniach, liečili sa skener terapiou. Sebastián bol po nej pevnejší, no Zdenka sa v najťažších chvíľach chytala slamky a stavila aj na ľudových liečiteľov. „Jeden mi odporúčal, aby som Sebastiána kúpala v čakanke, alebo v breze. Druhý mu pichol ihlou do prsta, dal krv pod mikroskop a napísal nám lieky za tristo eur. Samozrejme, boli to vyhodené peniaze. Pomohol nám cédrový olej, po ňom začal prejavovať city,“ vymenúva Zdenka. Sebastián má už deväť rokov a fyzicky je čoraz silnejší. Psychicky však zastal v čase. Lekárska správa hovorí, že dnes zvládne to, čo iné deti vo veku trinásť mesiacov. Nosí plienky, prevaľuje sa, chytá si chodidlá. Na nohách sa sám udrží len niekoľko sekúnd. Otáča hlavu za zvukmi, reaguje na svoje meno. „Občas mi zakýva, sem-tam sa zasmeje. Saje, žuje, prehĺta, z hrnčeka pije sám. Dokáže otvoriť závit. Zje všetko, ale kŕmim ho lyžičkou,“ vyratuje Zdenka. Kedysi sa jej zrútil svet, dnes si už na nekonečnú starostlivosť o syna zvykla.

Každé ráno Sebastiána naloží do auta a odvezie do špeciálnej základnej školy. „Teraz je druhák. Na matematike namiesto rátania rozlišuje štvorec od obdĺžnika. Rozvíja si sociálne zručnosti, vyrába jednoduché veci,“ vysvetľuje Zdenka. Okrem pobytov v nemocnici je so Sebastiánom takmer stále doma. Za štyri hodiny, ktoré jej syn trávi v škole, si vyvetrá hlavu, potom má čas už len na neho. Preto sa snaží ísť medzi ľudí, no nie sú to kaviarne v obchodných centrách. V zime sa vyberie na bežky, v lete na bicykel. V zlom počasí volí plaváreň. „Babské veci ako kozmetika, moderné oblečenie, či klebety ma nebavia. Nadchla ma turistika, ktorá ma nabíja životnou silou,“ opisuje Zdenka.

Za tri dni prešla hrebeň Nízkych Tatier z Čertovice do Španej doliny, inokedy obišla Západné Tatry, vystúpila na Choč. Pozná okolie Banskej Bystrice, Malú i Veľkú Fatru. Viaceré trasy pritom zvládla so Sebastiánom. Už ako štvorročného si ho prvý raz vyložila na chrbát namiesto plecniaka a takto kráčali na hrebeň: trebárs na Donovaly, alebo na Krížnu. „Spočiatku som sa bála, či starostlivosť o choré dieťa zvládnem. Neraz som o sebe pochybovala. Ale vždy som si uvedomila, že Sebastián zaujíma v mojom živote dôležité miesto,“ nezakrýva.

Sebastián má už na sebe vetrovku, no kým vyjdeme von, krúti sa ako had. „Každý deň cvičíme. Raz do týždňa so synom trénuje terapeut, okrem toho sa snažíme často plávať. Má síce ťažké postihnutie, ale je otužilý a bežné choroby sa nám aj kvôli tomu vyhýbajú,“ rozpráva Zdenka. S ťažko chorým chlapčekom žije približne z tristo eur mesačne, dve tretiny z nich idú na bývanie. Keďže jej syn potrebuje neustálu asistenciu, nemohla sa zamestnať. Býva s otcom, obaja jej súrodenci študujú. Sestra v Prahe, brat vo Fínsku.

Sebastiánove prognózy si nikto netrúfa predpovedať, no mama sa mu snaží ukázať plnohodnotný život. Na turistike s ním ide bez prestávky, neraz aj hodinu v kuse. Syn sedí v sedačke na jej chrbte a obzerá si prírodu. „Kráčam obozretnejšie, ako keď som na túre sama, predsa len cítim väčšiu zodpovednosť,“ poznamená Zdenka. Okrem hôr vzala Sebastiána aj na výlet lietadlom do Bruselu a Paríža. Pár dní v ňom im zaplatila kamarátka, ktorá žije v Belgicku. „Sebastián je čoraz ťažší, už váži dvadsaťdva kilogramov. No kým ho ešte unesiem, rada by som mu ukázala more,“ uzatvára Zdenka Petríková.

Vzdelaním je cukrárka, pred Sebastiánovým narodením pracovala ako čašníčka. Kam by viedli jej cesty, ak by sa jej syn uzdravil? Vraj k postihnutým a ťažko chorým deťom. Starala by sa o ne a brávala by ich na výlety, tak ako teraz Sebastiána...