Ján Dzúr

„Kedysi som nedopustil na maminu kuchyňu. Bez segedínskeho guláša, vyprážaného rezňa alebo kurčaťa sa mi deň nerátal. No raz mama odišla do kúpeľov a&nbsp;mne poriadne škvŕkalo v&nbsp;bruchu. Pribral som sa teda kuchtiť mäso s&nbsp;omáčkou. Lenže nasypal som do prívarku toľko múky, že sa ma otec opýtal, či je to malta,“ smeje sa Pavol Kéri. Vyučený stolár sa z&nbsp;Liptova v&nbsp;roku 2006 vybral za lepšou robotou do Anglicka. O&nbsp;pol štvrtej ráno, keď viezol známe do práce, dostal za volantom auta mikrospánok a&nbsp;narazil do mosta.

Svet Pavla Kériho sa pred viac ako dvanástimi rokmi pri Birminghame ponoril do tmy. Mesiac strávil v&nbsp;nemocnici, kde ho všetci uisťovali, že aspoň na jedno oko vidieť neprestane. Dnes nemá ani svetlocit, aby mohol rozoznať deň od noci. Necelé dva roky strávil v Rehabilitačnom stredisku pre zrakovo postihnutých v&nbsp;Levoči, kde sa naučil čítať Braillovo písmo. Zvládol prácu s počítačom, urobil si masérsky kurz. Chvíľu žil v&nbsp;Bratislave, kde pracoval ako masér. Popri zamestnaní chodil do útulku pre bezdomovcov a bezplatne tam masíroval.

Po návrate na Liptov pred vyše tromi rokmi začal Pavol Kéri pravidelne behávať, postupne si zvyšoval dĺžky. Čoskoro zvládol polmaratóny, nebál sa ísť so sprievodcom na horské túry. Silu naberal aj vo fitnescentre v Liptovskom Mikuláši, kde vedľa neho cvičil Ivan Rusina. Kuchár známy z&nbsp;televíznych šou je skúsený maratónec a trénoval tu na ďalšie preteky. S&nbsp;Paľom, ktorý napriek svojmu hendikepu neustále žartoval a&nbsp;šíril okolo seba príjemnú atmosféru, sa nedávno dali do reči. Čoskoro sa ukázalo, že ich nespája len šport, ale aj láska k&nbsp;hrncom plných dobrôt.

S&nbsp;Pavlom sa stretávame v&nbsp;centre mesta, kde sedí v&nbsp;malej kaviarničke. „Podľa vône viem, že mi tu nachystajú dobrú kávu,“ prekvapí nás. Prejdeme námestím a&nbsp;zahneme do podchodu, kde má Ivan Rusina školu varenia. „Ideme dobrým smerom, cítim kebab!“ utrúsi s&nbsp;humorom sebe vlastným nevidiaci muž, ktorý sa rozhodol, že nám upečie bábovku. „Keď sa mi podarí, narastiem o&nbsp;centimeter,“ dodá vo chvíli, keď mu Ivan oblieka bielu zásteru a&nbsp;popri tom vzdychá: stiahol mu ju tak, že skoro prestal dýchať!&nbsp;

„S Ivanom sme sa zhodli, že ako športovec by som sa mal stravovať zdravšie. Tak sme sa do toho pustili. Varili sme už banánové lievance, zvládli sme kuraciu pečeň, králika aj cuketovo-mrkvové placky. Piekli sme celozrnný proteínový chlieb, bábovku na viac spôsobov, varili španielskeho vtáčika. Do jedál si teraz pridávam čoraz viac zeleniny, často jem ovocie. Mastné jedlá vynechávam, no takmer všade si pridávam feferónky a&nbsp;čili papričky. Nech to má grády!“ vyratuje Pavol a&nbsp;opatrne ohmatáva, čo je na pulte pred ním. Lyžičku, misku, fľašu s&nbsp;olejom aj škatuľu s&nbsp;mliekom rozoznáva nielen hmatom, ale aj sluchom a&nbsp;čuchom! „Nemyslím si, že keď niekto príde o&nbsp;zrak, ostatné zmysly sa mu vylepšia. Je len na ne odkázaný a&nbsp;tak ich aj viac využíva,“ prezradí Pavol.

Keď chytí do ruky mrkvu, mozog mu načíta, že je červená alebo pomarančová, taká, ako ju kedysi s&nbsp;rodičmi vykopával záhrade. „Pamätám si, ako vyzeral petržlen, kaleráb, ale napríklad aj jahody. Na tržnici cítim, že voňajú úplne inak ako v&nbsp;obchodných centrách,“ rozpráva Pavol Kéri popri tom, ako mieša cesto na bábovku. Vo veľkých obchodoch si potraviny nakupuje s&nbsp;asistentkou, v&nbsp;menších mu obvykle pomôžu predavačky. Peniaze v peňaženke rozoznáva hmatom. Mince pokrúti v&nbsp;prstoch, bankovky podľa výšky a&nbsp;dĺžky.

Keď nevidiaci kuchár cesto na bábovku naleje do formy, opatrne s&nbsp;ňou prejde k&nbsp;horúcej peci. Bábovku v&nbsp;nej nechá štyridsať minút, občas otvorí dvierka a&nbsp;pichne do cesta. „Minule mi prihorela,“ strachuje sa Pavol. Bábovku napokon bez problémov vyklopí z&nbsp;formy a&nbsp;posype cukrom! Ivan Rusina nám z&nbsp;nej nakrája a&nbsp;musíme uznať: je fantastická! „Rovnako úžasný je Pavol. Obdivujem jeho životný postoj. Je nielen neuveriteľne silný, ale aj bezprostredný. Preto občas zabudnem, že varím s&nbsp;nevidiacim. Minule som ho poslal pre misku, Paľo pri poličke tápal a&nbsp;ja mu hovorím: Čo nevidíš?! A&nbsp;Paľo na mňa: Áno, už dvanásť rokov!“

Pavol Kéri sa so svojím hendikepom naučil obdivuhodne žiť. Pláva, behá, v&nbsp;spoločnosti rozpráva jeden vtip za druhým. Doslova srší energiou a&nbsp;radšej ako na pomoc iných sa spolieha na seba. „Keď som chodil do rehabilitačného strediska pre nevidiacich, niektorých spolužiakov som poznal podľa klopkania ich topánok. Dnes ľudí rozoznávam podľa hlasu, niekedy podľa vône parfumu,“ uzatvára Pavol Kéri, ktorého najnovšie sny sa spájajú aj s&nbsp;gastronómiou. Rád by si vyskúšal účasť v&nbsp;nejakej televíznej kuchárskej šou. Pravdaže, keďže je nevidiaci, s priestorom, kde by sa odohrávala, by sa musel dopredu oboznámiť...

VIDEO: Nevidiaci Pavol Kéri nerozozná deň od noci. Na TOTO si trúfol s kuchárom Ivanom Rusinom

Plus TV

Neuveríte, čo na seba nabonzovali Lelkesovci: Ako obstáli v našom kvíze?

Miro Jaroš na koncerte speváčky Janet Jackson v Paríži

Herečka Barbora Chlebcová v tom má jasno: Ján Koleník alebo Ján Bakala?

Výber pre vás