Jeho otec je elektrikár, mama účtovníčka. Keďže rada varí a Martin po základnej škole nemal o svojej budúcnosti celkom jasnú predstavu, išiel na hotelovú školu v Liptovskom Mikuláši za kuchára. „Mal som šťastie. Na praxi som sa ocitol v hoteli, kde učeň neslúžil iba ako dekorácia. Moja šéfka Monika Líšková a šéfkuchár Roman Kováč ma priučili čaru tohto remesla. Keď sa mi neskôr naskytla šanca ísť na skusy do zahraničia, s nadšením som to využil,“ spomína si Martin Devečka na nie takú dávnu minulosť, pri ktorej zohrala rolu aj malá náhoda.

Roman Kováč, ktorý si sám vyskúšal prácu v cudzine, poznal oceňovaného francúzskeho šéfkuchára Davida Bergota. Jeho cukrár si akurát zlomil ruku, potreboval niekoho na trojmesačný záskok do Bretónska. Voľba padla na Martina. „Mal som dvadsať rokov a pár dní na to, aby som sa rozhodol. Neváhal som ani minútu. Sadol som do autobusu, kde som sa naučil jedinú francúzsku vetu: Som hladný! Ale bolo mi to jedno, chcel som nasávať nové skúsenosti,“ pokračuje s úsmevom mladý Lipták. Plánované tri mesiace v bretónskom La Plaisance hotel a Brest sa napokon natiahli na poldruha roka. 

Hodili ho do vody

 „Dezerty a predjedlá som robil šesť dní v týždni po osem hodín. Práca ma tak pohltila, že na Slovensko som ani nepomyslel. Ak som mal chvíľu voľného času, išiel som si zabehať alebo som sa učil po francúzsky. Počúval som ľudí, čítal som, prekladal som si časopisy. Po roku som už celkom slušne hovoril a David Bergot mi navrhol, že ak chcem ďalej rásť aj profesionálne, mal by som zmeniť zamestnanie,“ priznáva sa Martin Devečka. David ho odporučil do dedinky Château de Sable – Porspoder, do hotela, ktorý mal ambície získať michelinskú hviezdu.

„Šéfkuchár Julien Marsault hľadal do svojho tímu ľudí, ktorí mu v tom pomôžu. Bol som jedným z nich, no doslova ma hodili do vody: stal som sa šéfcukrár. Obrazne povedané, už som nad sebou nemal pána s bičom, ale život to nebol ľahký. Cítil som tlak, musel som neustále prinášať výsledky, ktoré odo mňa očakávali,“ priznáva sa Martin.

K dennému menu vymýšľal a chystal dva dezerty, k à la carte štyri. Zakaždým iné. Keď však Marsault vycítil, že Slovák je šikovný a robota ho napĺňa, poslal ho na trojmesačnú stáž k Patrickovi Jeffroyovi do hotela Hotel Patrick Jeffroy, ktorý už mal dve michelinské hviezdy.

„Naše produkty sú zo zdravých ingrediencií a môžu ich jesť aj dievčatá, ktoré si potrpia na štíhlu líniu.“
„Naše produkty sú zo zdravých ingrediencií a môžu ich jesť aj dievčatá, ktoré si potrpia na štíhlu líniu.“
Zdroj: Archív M.D.

 Musel si dať pauzu

„Opäť to bol úplne iný svet. Pracovali sme so špičkovými technológiami, v prostredí s až chirurgickou čistotou. Používali sme len lokálne produkty a tie ešte prešli mnohonásobnou kontrolou,“ opisuje Martin Devečka. Od Patricka Jeffroya sa o hodne skúsenejší vrátil k Julianovi Marsaultovi. Pracoval u neho ďalších šesť mesiacov, no viac ako štyri roky práce v cudzine s jedinou návštevou Slovenska si začali vyberať svoju daň.

„Musel som si dať pauzu. Na Liptov som prišiel na Vianoce roku dvetisíc šestnásť, v januári vyhlasovali michelinskú hviezdu. Julian Marsault ju dostal! Hneď mi volal, že je to aj moja zásluhu a pýtal sa, kedy sa vrátim,“ nezakrýva Lipták.

 Martin Devečka si však potreboval vyčistiť hlavu. Pol roka sa iba lyžoval, a keď zišiel sneh, behával. Napokon si povedal, že skúsenosti z práce v zahraničí zužitkuje v kraji, ktorý považuje za najkrajší na Slovensku. „Chcel som si v Liptovskom Mikuláši otvoriť vlastnú čokoládovňu. Ale natrafil som na dvoch architektov, ktorým som sľúbil, že im rozbehnem kaviareň. Z chvíle bol rok a ten sa natiahol na ďalšie. Navyše do kaviarne sme začali piecť aj vlastné dezerty a koláče,“ pochváli sa Martin.

 Sen o vlastnej čokoládovni

Nerozprávame sa v kaviarni, ale v jej zákulisí. Martin popri opisovaní svojich zážitkov neustále odbieha k práci. Denne so svojím tímom, do ktorého patrí aj jeho bývalá šéfka z Demänovskej doliny Monika Líšková, nachystá priemerne stopäťdesiat dezertov, v sobotu ešte o stovku viac. Najviac idú na dračku veterníky, novinkou je slaný karamel, ktorý Lipták okúsil v Bretónsku. „Naše produkty sú zo zdravých ingrediencií a môžu ich jesť aj dievčatá, ktoré si potrpia na štíhlu líniu. Snažíme sa robiť to, čo je prirodzené v Bretónsku, využívať lokálne produkty. Takže v tom koláči budú maliny alebo čučoriedky z okolia, rovnako vajíčka sú z podstielkového chovu,“ dodáva Martin Devečka.

Pri tvaroch svojich dezertov sa občas inšpiruje slávnymi cukrármi, vnútro dezertu je však vždy z jeho dielne. „Cez leto v ňom prevládajú  maliny, jahody a černice, na jeseň sú to čučoriedky a brusnice. V zime jablká, hrušky, exotické ovocie. Ešteže čokoláda je celoročná,“ uzatvára s úsmevom šikovný Lipták, ktorý sen o vlastnej čokoládovni stále nedostal z hlavy. Táto už vyrastá v Liptovskom Mikuláši, neďaleko kaviarne, ktorú pomáhal rozbehnúť. V nej ho bol pozrieť aj francúzsky šéfkuchár David Bergot, muž, ktorý mu pomohol otvoriť dvere k michelinskej hviezde...