Dvere bytu na sídlisku v Brezne otvorí jeho mama Daniela. Milan Kvietok (39) stojí v šere chodby, no čoskoro vystúpi oproti nám. Podáme si ruky. Potom mi nevidiaci muž, ktorý okúsil šesť operácií mozgu, prejde dlaňou po tvári. Skĺzne ňou na ramená, prejde predlaktie. „Málo vlasov, okuliare, strnisko na lícach, brada,“ usmeje sa mladistvo pôsobiaci štíhly chlapík na prahu štyridsiatky. O zrak prišiel ako batoľa, pri liečbe inej diagnózy, no osudu sa nepoddal. Celé hodiny počúval pesničky, do taktu si ťukal obuvákom, alebo – ak už nebolo nič iné – si brnkal na tetive luku a v škôlke dokonca aj na šnúrke od topánok! „Lekári mi dávali dva roky života. Operácie ma zachránili, no prestal som vidieť. Akousi úľavou v tom šoku ostával pre mamu len fakt, že je Levočanka. V jej rodnom meste je Základná škola pre nevidiacich a slabozrakých. Vídala ich na uliciach a spoznala, že zo života sa tešia rovnako ako zdraví ľudia,“ rozpráva Milan Kvietok.

ROZHOVOR s klinickým psychológom o sile liečiteľov: Máme radi zázraky

Pozerajú televíziu

Usadíme sa v obývačke, izbe, ktorá je súčasne skúšobňou. Je plná fotiek, kníh, pomôcok pre nevidiacich a predovšetkým hudobných nástrojov. Slepý muzikant na nich skladá vlastné piesne. Zhudobňuje svoje básne, texty gitaristu Mareka Boteva, ale aj poéziu Milana Rúfusa či Kamila Peteraja. Hrá si na piane, za ktoré sa po prvý raz posadil u rodinných priateľov už ako trojročný, dva roky skôr ako začal samostatne chodiť. V tom čase začal chodiť do Levoče. V tamojšej škole pre nevidiacich od prvej triedy zvládal šlabikár v Braillovom písme, neskôr sa v ňom učil spoznávať aj notopis.

Popri tom, vzhľadom na svoj zdravotný stav, sa učil byť čo najviac samostatný. Jeden víkend ostával pri babke na Spiši, ktorá s ním rada spievala, druhý sa vracal domov na Horehronie. „Mojimi očami sa stala mama. Dodnes mi hovorí, akú farbu má lúka, ako vyzerajú Tatry, aká je v skutočnosti rieka. Večer spolu pozeráme televíziu. Počas Tour de France mi napríklad rozprávala, čo sa deje na trati. Sagan ide hore kopcom, napil sa, spúšťa sa dolu krivolakou horskou uličkou, padá!“ opisuje svoje videnie sveta.

Na výlete
v Prahe mu
priateľ Slávo
vysvetľuje,
čo sa kde
nachádza.
Na výlete v Prahe mu priateľ Slávo vysvetľuje, čo sa kde nachádza.
Zdroj: Archív M.K.

Rozmýšľal o gitare

Milan Kvietok nerozozná noc od dňa, neznámych ľudí hodnotí podľa hlasu. „Zvuky našťastie vnímam fantasticky a tak si vytváram vlastné obrazy,“ povie na to. Okrem muziky sa zaujíma o šport, históriu, politiku, dianie na zemi, čuduje sa, prečo svet neťahá za jeden povraz a je v ňom toľko zla a nevraživosti. Doma sa orientuje bez problémov. Dokáže do pohára naliať čaj, vie v kuchyni uložiť riad. Najradšej si však vyberá z poličky noty, alebo nové texty a sadá si za klavír. „Rozmýšľal som o gitare, no bál som sa, že mi zhrubnú prsty,“ smeje sa nad otázkou, čo ho prilákalo ku klávesom. Stále má vlastnú kapelu Blindman, ktorú vytvoril s Marekom Botevom. Na všakovakých akciách koncertuje už viac ako štvrťstoročie. Vydal šesť albumov, účinkoval v rádiu aj v televízii, spolupracoval so skupinou Metalinda. Podľa vlastného cítenia zaranžoval pieseň Vaša Patejdla a Pavla Jursu Slepý hudobník. V živote sa veľakrát musí spoľahnúť na pomoc mamy, brata Stanislava a kamarátov z hudobnej branže. Ako však komponuje?

Hudba je jeho život.
Hudba je jeho život.
Zdroj: archív

Pieseň o zatmení

Texty známych textárov mu najskôr viackrát prečíta mama. Ak ho zaujmú, prepíše si ich do Braillovho písma, čo sú plastické bodky vyrazené do papiera a nevidiaci ich vníma hmatom. Následne z nich urobí pesničku. Niekedy mu to trvá pár minút, inokedy roky. „Sú najmä o živote a šťastí. Sú o príbehoch nevidiacich, bežných prekážkach aj o láske, na ktorú stále čakám. Napriek tomu, že som ju ešte nestretol, napísal som pieseň Dievča mojich snov,“ opisuje Milan. Zažil zhoršenia zdravotného stavu, sklamania a autorskú krízu, no takmer stále sa usmieva a na nič sa nesťažuje. „Mám rád život. Splnilo sa mi takmer všetko , o čom som sníval, niekedy možno ešte viac,“ pookreje a sadne si ku klavíru, aby nám zahral jednu zo svojich piesní. Tentoraz o zatmení Slnka, ktoré pozná len z rozprávania svojej mamy a brata. No vďaka nim si ho vie natoľko predstaviť, že o tom napísal text, ktorý čoskoro zhudobnil.

Stroj na Braillovo písmo.
Stroj na Braillovo písmo.
Zdroj: Ján Dzúr