Ján Dzúr

Životu medzi rovesníkmi sa musela prispôsobiť. No kým na základnej škole v Spišských Vlachoch s ňou učitelia súcitili, na ekonómii v Košiciach ju nikto nešetril. Vďaka tomu psychicky a fyzicky zosilnela. Keď jej došlo, že aj so svojím postihnutím dokáže plnohodnotne žiť, začala športovať. Stolný tenis ju napokon priviedol aj k životnej láske, Paulovi Guassardovi z Buenos Aires.

„Spoznali sme sa na turnaji v Maďarsku, neskôr sme sa videli v Srbsku. Ja som nevedel po slovensky, Olinka po španielsky, naša angličtina bola úbohá. No stále sme sa smiali, doťahovali sa. Tak sa Olinka pre mňa stala najatraktívnejšia žena na svete. Zamiloval som sa,“ priznáva sa Paulo, zrejme jediný Argentínčan na slovenskom vidieku.

Dva roky si dopisovali, vídali sa na športových súťažiach a napriek všetkým prekážkam vedeli, že chcú byť spolu. Zosobášili sa pred desiatimi rokmi v Krompachoch a premýšľali o živote v Južnej Amerike. Oľga bola ochotná prispôsobiť sa koloritu Argentíny, kde predtým strávila dokopy skoro pol roka. „Ja som sa rozhodol, že ostaneme na Spiši. Chcel som, aby moje deti vyrastali v bezpečnej krajine,“ prekvapí nás Paulo a rozhovorí sa o svojej minulosti.

Rodinka žije na Spiši. Foto: Ján Dzúr

Jeho otec je chemický inžinier, mama je učiteľka, no odkedy sa jej narodili synovia, ostala doma a starala sa o nich.

„V Argentíne je to úplne bežné,“ prízvukuje Paulo. Od štyroch rokov hrával tenis a stolný tenis. S rodičmi a bratom veľa cestoval, no v Buenos Aires sa cítili čím ďalej, tým menej komfortne. Veľké mestá v Argentíne sú podľa neho čoraz drsnejšie, čo jeho rodina zažila na vlastnej koži. „Raz sme nestihli zatvoriť bránu. Do našej záhrady vošiel muž a otcovi priložil pištoľ k hlave. Druhý raz ho násilníci na ulici naložili do auta a prinútili vybrať peniaze z bankomatu,“ rozpráva Paulo.

Pred desiatimi rokmi sa Paulo a Oľga brali pred svedkami na úrade. Vlani mali svadbu aj v kostole. Foto: archív

Argentína je však podľa neho krásna krajina. No hoci tam medzi mestami a vidiekom nie je taký veľký rozdiel ako u nás, mnohé problémy ľuďom prerastajú cez hlavu. Na lúpeže sú v metropolách ako Buenos Aires dokonca pripravení.

„V banke majú jeden účet s malou sumou peňazí. Nosia so sebou bankomatovú kartu a na nej je napísaný PIN kód. Ten dajú zlodejom. Keď sa rodina vracia z nejakej oslavy domov, navzájom si telefonujú, či ich po ceste neprepadli,“ pokračuje Paulo. Takmer každý dom vo štvrti, kde vyrastal, má dnes alarm, mreže a vysoký plot. Ak je z betónu, sú na ňom črepiny z rozbitých fliaš. Na oknách a dverách sú mreže. Brány si ľudia otvárajú z áut. Ak pri nich stojí niekto podozrivý, radšej sa vezú ďalej! Do dvora vojde automobil až potom, keď šofér usúdi, že to nie je riskantné. „Pasažieri však z limuzíny vystúpia vtedy, keď sa za nimi zavrie brána,“ opisuje Paulo.

Spočiatku nechápal, prečo ľudia na Spiši nechávajú cenné veci na dvore a niektorí nemajú ani len ploty!

„Na návštevu prišiel brat a stále chcel všetko zamykať,“ približuje Paulo, ktorý na Slovensku sleduje futbal, griluje steaky, ktoré podáva so šalátom, no ako poznamená jeho manželka Oľga, rozpráva pri tom indiánskou slovenčinou.

„Ženy v Buenos Aires majú tmavšiu pleť, tu má viac dievčat modré oči. Samozrejme, najkrajšia pre mňa je Olinka!“ pochváli sa Paulo, ktorý o sebe hovorí, že nie je typický Argentínčan. V rodnej krajine je blondiak!

Na rodisko nedá dopustiť, no na Slovensku je úplne iný človek. „Cítia to aj moji rodičia, ktorí na Spiš chodia dvakrát do roka. Tešia sa, že ich vnučky nevyrastajú v štáte, kde už na ulici veľkých miest neraz ide o život,“ zarazí nás vyštudovaný učiteľ. Neuznali mu však vzdelanie, tak vedie tenisový a stolnotenisový krúžok. Čoraz viac sa s manželkou venujú aj charite. Slovensko napriek mnohým chybám miluje. Škoda vraj, že popri krásnych horách nemáme more.

Medzi gymnazistami zo Spišskej Starej Vsi. Foto: Ján Dzúr

Na druhej strane, stačí si sadnúť do auta a o pár hodín sa ukáže Jadran. „Keď porovnávam tunajšie vzdialenosti s Argentínou, usmievam sa. Na Spiši je ďaleko pätnásť minút, v Buenos Aires trvá bežná cesta do práce hodinu a pol,“ podotkne muž, ktorý však u nás zažil aj krušnejšie časy.

Mladšej sestre jeho manželky sa komplikoval zdravotný stav a Olinka sa Alene rozhodla pomôcť. „Samozrejme, bál som sa. No jej rozhodnutie, že jednu obličku daruje Alene, som rešpektoval,“ prezradí Paulo. Osud však zamiešal karty a priame darcovstvo nebolo možné.

„Napokon išla Olinka na operáciu, akej lekári hovoria krížová,“ vysvetľuje Paulo. Pred tromi rokmi jeho manželka venovala obličku vtedy päťdesiatdvaročnej panej z Kysúc, jej manžel zasa obličku daroval Olinkinej sestre Alene. Všetko dopadlo nad očakávanie a srdečný Paulo žiari šťastím. Nielen preto, že jeho manželka dokáže plnohodnotne žiť so svojím hendikepom. Aj preto, že sa u nás cíti ako doma, kde po civilnom obrade svoj vzťah vlani spečatili aj v kostole...

Viac foto <a href="https://www.pluska.sk/fotogaleria-glanc/?foto=1.jpg&clanok=1118405" onclick="return openTargetBlank(this, event)">TU.</a>