Hovorí sa, že remeslo má zlaté dno. Za toto príslovie nedá ruku do ohňa dôchodca Milan Kopriva zo Senca, ktorý celý svoj život zasvätil ťažkej manuálnej práci. Vyučil sa za zámočníka a roky pracoval vo fabrike. Rozhodol sa riskovať a stal sa živnostníkom. Prijal výzvu kamaráta a pustil sa do výroby niečoho, s čím predtým nemal skúsenosť. Vtedy zistil, že mu železo vonia ešte viac, keď je horúce.
Osudová brána
V roku 1977 sa Milan vyučil za strojného zámočníka. Po škole odišiel na vojnu, a keď sa o dva roky vrátil, nastúpil do zabehnutej fabriky. Po Nežnej revolúcii sa osamostatnil a založil živnosť vo svojom odbore. „Jedného dňa za mnou prišiel kamarát a nahovoril ma, aby som mu vyrobil kovanú bránu. Táto výzva ma rekvalifikovala na umeleckého kováča.“ Prečo oslovil práve jeho, keď s podobnou prácou nikdy nemal skúsenosť? „On moju prácu už poznal. Vyrábal som pre neho veľa vecí, no vždy len zámočníckych. Mňa to vtedy nadchlo. Začal som experimentovať s náročnejšími vecami a pomaly som sa začal ,zbrojiť‘ na kováčstvo. Dovtedy som mal v podstate len dve kladivá. Kúpil som vyhňu, stroje…“
