Hovorí sa, že remeslo má zlaté dno. Za toto príslovie nedá ruku do ohňa dôchodca Milan Kopriva zo Senca, ktorý celý svoj život zasvätil ťažkej manuálnej práci. Vyučil sa za zámočníka a&nbsp;roky pracoval vo fabrike. Rozhodol sa riskovať a&nbsp;stal sa živnostníkom. Prijal výzvu kamaráta a&nbsp;pustil sa do výroby niečoho, s&nbsp;čím predtým nemal skúsenosť. Vtedy zistil, že mu železo vonia ešte viac, keď je horúce.

V&nbsp;roku 1977 sa Milan vyučil za strojného zámočníka. Po škole odišiel na vojnu, a&nbsp;keď sa o&nbsp;dva roky vrátil, nastúpil do zabehnutej fabriky. Po Nežnej revolúcii sa osamostatnil a&nbsp;založil živnosť vo svojom odbore. „Jedného dňa za mnou prišiel kamarát a&nbsp;nahovoril ma, aby som mu vyrobil kovanú bránu. Táto výzva ma rekvalifikovala na umeleckého kováča.“ Prečo oslovil práve jeho, keď s&nbsp;podobnou prácou nikdy nemal skúsenosť? „On moju prácu už poznal. Vyrábal som pre neho veľa vecí, no vždy len zámočníckych. Mňa to vtedy nadchlo. Začal som experimentovať s&nbsp;náročnejšími vecami a&nbsp;pomaly som sa začal ,zbrojiť‘ na kováčstvo. Dovtedy som mal v&nbsp;podstate len dve kladivá. Kúpil som vyhňu, stroje…“

O&nbsp;Milanovu kováčsku prácu začali javiť záujem aj iní, ktorí videli jeho prvotinu: „Práca sa asi páčila, lebo som začal ísť z&nbsp;ruky do ruky.“ Zo začiatku bolo podmienkou, aby mal zákazník jasnú predstavu, čo chce. Postupom času si však trúfol na vlastné návrhy a&nbsp;často zákazník na svoju prvotnú myšlienku zabudol a&nbsp;nechal sa inšpirovať jeho nápadmi. „Neraz chceli i&nbsp;nemožné. Kováč však vždy musí zosúladiť predstavu a&nbsp;technické možnosti.“

V&nbsp;dobe, keď sa Milan ako mladý chlapec rozhodoval o&nbsp;svojej budúcnosti, možnosti neboli také ako dnes. Očakávalo sa, že chlapci sa pôjdu vyučiť a&nbsp;budú zarábať rukami. „Iba jednotkári mohli ísť na gymnázium, dvojkári a&nbsp;trojkári išli na priemyslovku, no a&nbsp;my ostatní sme išli na učňovku.“

Zhodou okolností si vybral rovnakú školu ako jeho otec, hoci ho nenútil. „Pokynom som to nedostal, no otec sa taktiež vyučil za zámočníka. Nikdy sa však tomu nevenoval. Neboli možnosti a&nbsp;nevedel sa zamestnať v&nbsp;mieste bydliska, tak celý život pracoval na družstve a&nbsp;jazdil na traktore. No železo sme asi mali v&nbsp;krvi.“

Súčasná generácia o&nbsp;fyzickú prácu nemá veľký záujem a&nbsp;chýbajú ľudia, ktorí by ju vykonávali. „Niekedy mám pocit, že chalani dnes budú radšej sedieť za počítačom a&nbsp;za fyzickou aktivitou zájdu do posilňovne, ktorú si musia zaplatiť. Ja mám fitko tu a&nbsp;ešte mi za to aj platia,“ vysvetľuje s&nbsp;úsmevom Milan, ktorý sa netají tým, že nemá žiadne vzdelanie v&nbsp;odbore, ktorý ho živí.

Kde sa naučil všetko, čo k&nbsp;svojej práci potrebuje? „Veľmi mi pomohli rady dobrých kamarátov, ktorí sú vyučení v&nbsp;profesii. A&nbsp;priznám, že polovicu toho, čo viem, som sa naučil cez videá na internete. V&nbsp;neposlednom rade to bolo aj o&nbsp;experimentovaní metódou pokus-omyl. Fundované rady z&nbsp;učňovky mi nemal kto dať. Nemal som dobrého pána majstra, ktorý by mi napravil kladivo a&nbsp;povedal, že ho držím zle. Išlo mi odpadnúť zápästie a&nbsp;narobil som sa, kým mi povedali, že technika, ktorou udieram, je zlá,“ priznáva kováč samouk. Samozrejme, začiatky sprevádzali aj nepodarky. „Bolo ich primerane. Keď som išiel do neznáma, bol som opatrný. Vyrábal som zmenšeniny, aby boli škody čo najmenšie. Vždy to bola moja škoda, nikoho iného. Keď som zákazníkovi pokazil mate­riál, išiel som kúpiť nový za svoje.“ Sympatický dôchodca verí, že mal pri sebe anjela, ktorý mu držal päste a&nbsp;dával pozor, aby sa mu darilo, pretože škôd narobil menej, ako by sa od samouka očakávalo.

Počas svojej kariéry sa stretol s&nbsp;nespočetným množstvom zákazníkov. Spomenie si na najnáročnejšiu objednávku? „Najväčšou výz­vou bola sedemmetrová vstupná brána, vysoká cez tri metre. Na nej som sa najviac vyhral. Nepoužil som žiadne polotovary. Trvalo to asi dva a&nbsp;pol mesiaca, pretože som to robil sám.“ Prečo si nezavolal pomocníka? „Pri tejto práci nie je priestor pre zaúčanie nováčika a&nbsp;dobrí majstri si otvoria svoje vlastné firmy. Práca je sezónna a&nbsp;v&nbsp;zime by som zamestnanca neuživil. Sám som sa ako tak prebíjal. Vyhodiť niekoho pred Vianocami by som nedokázal, no zaplatiť ho tiež nie.“

Stále za ním prichádzajú klienti s&nbsp;jasnou predstavou, no aj takí, ktorí nevedia, čo presne chcú. „Mal som zákazníka, ktorý to celé hodil na mňa. Povedal, že chce peknú a&nbsp;honosnú bránu. Je to náročné, pretože okrem cenovej kalkulácie musím navrhnúť aj dizajn. Kreslím dovtedy, kým do seba všetko nezapadne. Presedel som nespočetne veľa večerov nad prácou, ktorú mi nakoniec odriekli, pretože sa im cena zdala privysoká. Ľudia občas zabúdajú, že ručná práca nie je tovar zo supermarketu, no kvalita je neporovnateľná a&nbsp;na cene sa to odrazí tiež.“

Išiel niekedy proti vlastnému vkusu a&nbsp;na želanie klienta vytvoril niečo, čo sa mu nepáčilo? „Vzhľadom na to, že je to moje živobytie, konečné slovo má zákazník, ale veľmi presne si spomínam na jednu konkrétnu posteľ. Ja by som ju určite nechcel. Zákazníčka chcela doslova niečo, čo nemá nikto iný.“

Celoživotná manuálna práca si zrejme vypýtala svoju daň, pretože dnes už dôchodca pracuje len pre potešenie. „Telo mi už nedovolí robiť veci, ktoré som vládal predtým, preto som poľavil a&nbsp;železo mám najmä pre radosť. Pri tejto práci najviac trpia kĺby,“ hovorí Milan, ktorý si napriek veku nedokáže predstaviť deň bez svojej dielne. Zaspomínal s&nbsp;nami na nešťastný pracovný úraz, ktorý ho na niekoľko týždňov poslal na oddelenie popálenín. „Nedokážem zrátať, koľkokrát som sa popálil alebo porezal. Pri brúsení mi bežne do oka vletí železná trieska. Najhoršie bolo, keď mi do tváre vybuchla olejová pec. Strávil som v&nbsp;nemocnici dva týždne. Niežeby som si nevážil podobnosť s&nbsp;Nikim Laudom, ale stalo sa,“ spomína dnes už s&nbsp;úsmevom remeselník.

Vo voľnom čase mu vraj robia radosť vnúčatká. „Starší vnúčik Maťko za mnou občas do dielne príde a&nbsp;ja ho pomaly zaúčam v&nbsp;remesle. Zatiaľ ho fascinujú kladivá a&nbsp;rád s&nbsp;nimi búcha. Bol by som rád, keby som dostal príležitosť zasvätiť ho, no na to treba kopu času,“ vysvetľuje hrdý dedo. Smutne poznamenal, že jednoznačného nástupcu nemá a&nbsp;predpokladá, že príde deň, keď svoje vybavenie predá. „Na pamiatku si nechám zopár srdcu milých vecičiek a&nbsp;potom budem na lavičke kŕmiť holuby.“

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://sarm.pluska.sk/gal/pribehy/umeleckeho-kovaca-vyucil-sam-remeslo-rozhodne-nema-zlate-dno">VIAC FOTO MILANOVEJ PRÁCE V GALÉRII</a>