Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

Trvá to už dlho a zdá sa, že svetlo na konci tunela je možné vidieť len so silnou lupou. Je to aj preto, že zľahčovanie kovidu a šírenie bludov je stále živé, z čoho sú najmä zdravotníci v prvej línii zdrvení. Preto má stále zmysel ukazovať, čo sa deje za múrmi nemocníc. Jedna fotografia povie viac ako sto slov. Dôkazom sú zábery profesionálneho fotografa a zároveň pedagóga Jána Rábaru z Bytče, ktoré urobil v nemocnici v Považskej Bystrici.

Aj on ochorel na COVID-19 a má pred ním veľký rešpekt. „Ja som ho prekonal pomerne dobre, iba s miernymi príznakmi. Ale mám v okolí ľudí, ktorých rodinní príslušníci zomreli na koronavírus,“ hovorí Ján Rábara, ktorý od septembra učí na základnej škole v Bytči telesnú výchovu a geografiu.

Fakt, že názory na COVID-19 sú u ľudí rôzne, naznačuje v odpovedi na otázku, či so žiakmi pedagógovia preberajú tému koronavírus a zodpovedné správanie. „Samozrejme, s deťmi sme sa zhovárali o pandémii už počas prvej vlny. Snažili sme sa hlavne v triedach vyvolávať otázkami dialóg medzi samotnými žiakmi, aby vyjadrili názor na aktuálnu situáciu. Nie vždy sa názormi zhodovali. U pubertiakov je to, samozrejme, bežné. A určite tiež záleží aj na tom, čo im doma o pandémii hovoria rodičia. Väčšinou si deti berú príklad z nich,“ hovorí.

Na to, čo robia vo voľnom čase jeho žiaci, či sa stretávajú, posúdiť nevie, ale verí, že dodržiavajú nariadenia vlády. Je tiež rád, že online výučba funguje u nich v škole výborne. „Škola má zatiaľ dostatok vlastnej techniky na požičanie aj pre žiakov, ktorí majú problém s technickým vybavením, aby mohli mať zabezpečenú plnohodnotnú výučbu,“ hovorí.

Ján Rábara študoval na Fakulte telesnej výchovy a športu UK, ale počas štúdia ho ešte viac pohltila fotografia. Nikdy si nemyslel, že sa ňou bude raz živiť, ale po škole v roku 2015 sa tak stalo, vypracoval sa na žiadaného fotografa. V jeho portfóliu boli doteraz zábery šťastných mladých ľudí, ktorí sa práve zobrali, alebo maturantov či spokojných ľudí na firemných eventoch. To všetko sú udalosti, ktoré si ľudia chcú pamätať čo najkrajšie a do detailov. Teraz, naopak, fotil ľudí v ťažkej životnej situácii. Ako sa k tomu vlastne dostal?

„Už dlhšie som sa pohrával s myšlienkou zdokumentovať aktuálnu situáciu v nemocnici. V decembri som videl niekoľko fotografií zo žilinskej nemocnice a povedal som si, že asi by to možno bolo realizovateľné a za opýtanie nič nedám. Chcel som to nafotiť tak, ako je mne blízke. Keďže mám rád historické fotografie z nemocničného a vojenského prostredia, chcel som to poňať troška týmto smerom,“ hovorí.

„Chcel som skúsiť zdokumentovať toto obdobie čo najdôveryhodnejšie. Samozrejme, primárne som sa na to dal preto, lebo ma už nebavilo čítať komentáre niektorých ľudí, že je to vymyslené. Chcel som ľuďom ukázať prostredníctvom mojich fotografií, aká je reálna situácia v nemocniciach,“ dodáva.

Pokračovanie na nasledujúcej strane.

Ešte v decembri teda oslovil MUDr. Milana Kulkovského, primára v NsP Považská Bystrica. Tento obetavý lekár bloguje, jeho príspevky si v priebehu mesiaca prečítalo vyše 1,5 milióna ľudí. „Už dlhšie som sledoval jeho blogy na Facebooku aj jeho prácu. Predpokladal som, že by mohol byť otvorený foteniu v nemocnici, a aj bol. Asi po mesiaci sa mi ozval s tým, že po konzultácii s vedením by som mohol prísť,“ vysvetľuje.

Ján Rábara fotil na mobilnom odberovom mieste, internom oddelení aj ARO. „To najkritickejšie miesto, ktoré ľudí asi najviac zaujíma, je oddelenie anestéziológie a intenzívnej medicíny. Na tomto oddelení boli len ležiaci pozitívni pacienti, pripojení na pľúcny ventilátor a ďalšie prístroje, ktoré monitorujú ich životné funkcie. Tam ma ani nevnímali, že fotím...“ hovorí.

Ako sa cítil fyzicky aj mentálne v ochrannom obleku? „Fyzicky v tom nebolo veľmi príjemne. Už len pri obliekaní mi bolo horúco. Rozmýšľal som, ako v tom vydržia lekári a sestričky 8 alebo 12 hodín. Je v tom skutočne dosť teplo plus máte na sebe ochranné okuliare alebo štít a ešte dve rúška. A mentálne? Bol som primárne naladený urobiť čo najlepší dokument z oddelenia a nad ničím iným veľmi nerozmýšľať. Podvedome som rozmýšľal asi len nad tým teplom, ktoré vo vlnách na mňa doliehalo v kombinéze,“ spomína.

Na takom mieste asi zastane čas – nič nie je dôležitejšie ako to, aby telo bojovalo s vírusom a aby lekári a personál ešte vládali robiť svoju prácu... „Z oboch oddelení som mal pocit, že lekári aj personál si plnili svoju prácu stopercentne a príkladne sa starali o pacientov,“ hovorí.

„Bol to super kolektív, boli ku mne priateľskí a milí. Väčšina z nich je denne vystavovaná riziku. Sú neustále oblečení v kombinézach, je tam frmol. Mal som pocit, že sa stále niečo deje,“ hovorí otec 18-mesačnej dcérky. Netají, že mal obavy z infekčného prostredia, ale veril, že sa mu nič nestane, keď dodrží všetky pravidlá.

Vyšiel z kovidového oddelenia iný Ján Rábara ako doň vošiel? „Určite áno. Utvrdilo ma to ešte viac v tom, že zdravie je prvoradé. Mali by sme byť zaň vďační. Doplnil som si svoj obraz o tom, ako to vyzerá na tomto oddelení aj reálnym zážitkom,“ hovorí.

Na takýto zážitok sa nezabúda: „Bolo silné vidieť ľudí pripojených na prístroje len ležať a nevnímať moju prítomnosť. Nekomunikoval som s pacientmi na žiadnom oddelení, kde som fotil. Snažil som sa ich čo najmenej rušiť. Je zvláštny pocit vidieť ľudí takto ležať. Pravdepodobne niektorých rodina nevidela už týždne.“

Fotografie publikoval na svojom Facebooku aj primár Kulkovský ako osvetu, výstrahu, prosbu ľudí o zodpovednosť: „Všetko to denne prežívam spolu s kolegami, bojovníkmi, mojimi hrdinami, napriek tomu sa nedokážem ubrániť zimomriavkam a vlhku v očiach.“ Dodal ešte: „Niekto raz povedal, že nejde o to, na čo sa pozeráš, ale o to, čo vidíš. O to viac ma ten pohľad bolí. Bože, nech už sa to skončí...“

Snáď sa to raz skončí a aj titulná fotka webstránky fotografa Jána Rábaru, hoci krásna, sa zmení. Dnes sú na nej mladomanželia v rúškach. Korona ho skrátka postihla nielen ako učiteľa, keďže žiakov vidí len cez obrazovku, ale aj ako fotografa. „Kvôli opatreniam sa nejaké fotenia poposúvali, prípadne zrušili, a pri svadbách sa zmenšil počet ľudí. Ale vtipné situácie sa vždy nájdu,“ hovorí.

S prianím, aby sa život opäť dostal do normálu a všetci ľudia mali viac dôvodov na úsmev, odľahčuje na záver ťažkú tému: „Pri fotení svadobných fotografií som povedal ženíchovi, aby neveste len jemne vyhodil závoj, aby jej vial vo vetre. Vyhodil ho tak, že jej ho vytrhol až z hlavy. No a pri obradoch sú bežné ,brepty‘ ako: Prijmi tento prst, namiesto prsteň, ako znak mojej lásky a&nbsp;vernosti, alebo keď nevesta povie ženíchovi: Beriem si ťa za manželku...“