Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

Akútnych vecí, ktoré padajú štátu na hlavu, je viac než dosť. Poslanci si opäť budú vybíjať energiu na téme, ktorá by vôbec nemusela byť kauzou.

V&nbsp;zásade ide o&nbsp;to, že viacerí politici a&nbsp;štátni úradníci nie sú spokojní s&nbsp;tým, ako riešil exminister zdravotníctva Vladimír Lengvarský starostlivosť o&nbsp;transrodových ľudí, a&nbsp;vyzerá to tak, že hľadajú cesty, ako ju zvrátiť. Pomoc spočíva nielen v&nbsp;medicínskej pomoci pri tranzícii, teda zmene pohlavia, ale aj v&nbsp;právnych úkonoch, ktoré s&nbsp;tým súvisia.

Medicínsku časť tranzície reguluje tzv. štandardný postup, ktorý vypracovali odborníci a&nbsp;schválila ho komisia ministerstva zdravotníctva (MZ) zložená z&nbsp;20 odborníkov a&nbsp;podpísal ho minister. Jej predseda prof. Juraj Payer pre Zdravotnícke noviny pripomenul, že takéto postupy má „celá Európa, celý svet“ a&nbsp;štandard má čisto medicínsky aspekt, nejde o&nbsp;žiadnu ideológiu. Druhým dôležitým dokumentom, ktoré vydalo MZ, je odborné usmernenie, vďaka ktorému sa okrem iného odstránila podmienka povinných kastrácií či sterilizácií transrodových ľudí. Usmernenie je dôležité tiež pre právnu tranzíciu, teda zmenu rodného čísla, mena a&nbsp;priezviska – práve tento dokument obsahuje aj vzor lekárskeho posudku o&nbsp;zmene pohlavia, na základe ktorého majú matriky postupovať pri vybavovaní žiadostí o&nbsp;zmene údajov.

Podľa zástupcov iniciatívy Ide nám o&nbsp;život však chce poverený premiér Eduard Heger odborné usmernenie zrušiť. Čo by sa stalo? Opäť by sa mohli vyžadovať nútené sterilizácie a&nbsp;kastrácie a&nbsp;matriky nebudú mať jasno v&nbsp;tom, ako postupovať, preto transrodových ľudí odignorujú. „Vznikla by tak absurdná situácia: medicínske tranzície by prebiehali naďalej a&nbsp;transrodoví ľudia by tak výzorom zodpovedali preferovanému rodu a&nbsp;nie tomu uvedenému v&nbsp;dokladoch, ktorý by sa nedal zmeniť,“ skonštatoval Martin Macko, riaditeľ Iniciatívy Inakosť.

Ak by odporcom tranzícií nevyšla cesta cez Eduarda Hegera, je tu ešte spomínaná poistka v&nbsp;podobe poslankyne Anny Záborskej. S&nbsp;troma kolegami podala návrh na zmenu zákona o&nbsp;rodnom čísle, ktoré by bolo možné zmeniť len na základe pohlavia určeného genetickým testom. Slovenská psychiatrická spoločnosť už vydala vyhlásenie, ktoré podporili ďalšie odborné spoločnosti vrátane genetikov, v&nbsp;ktorom skonštatovala: „Genetické pohlavie, teda kombinácia XX a&nbsp;XY pohlavných chromozómov, sa síce považuje za základ biologického pohlavia, zohľadňujú sa však ďalšie aspekty. Existuje mnoho stavov, pri ktorých genetický test nie je jasným ukazovateľom pohlavia.“ Záborskej návrh podľa nich úplne znemožní právnu tranzíciu a&nbsp;takisto „veľmi znepokojivým rozmerom zákona je jeho zjavná neetickosť a&nbsp;ohrozenie ľudských práv a&nbsp;slobôd.“

Čo dodať? Nejde len o&nbsp;čísla. Priam sa žiada pripomenúť slávnu scénku z&nbsp;dobrého vojaka Švejka, ktorý počas bombardovania kričí: „Co blázníte, vždyť jsou tady lidi!“

Charlotte Srnčík (21) je transrodová žena, ktorá dva roky podstupuje hormonálnu terapiu. Keď minulý rok na dva mesiace vypadlo z&nbsp;platnosti spomínané usmernenie pre právnu tranzíciu, matrika v&nbsp;Spišskej Novej Vsi jej zamietla žiadosť o&nbsp;zmenu dokladov. A&nbsp;hoci usmernenie už zasa platí a&nbsp;ona spĺňa všetky potrebné náležitosti, od začiatku marca nemá od úradu odpoveď. „Dokedy mám byť vystavovaná posmechu, otázkam na moju identitu, ak mám stále mužské doklady. Denne sa stretávam s&nbsp;nenávisťou zo strany úradníkov, bankárov... Pociťujem silnú frustráciu žiť v&nbsp;krajine, kde som rukojemníkom politických ideológií a&nbsp;mám strach o&nbsp;iných transrodových ľudí, pretože nie každý môže toto zvládnuť,“ hovorí.

Charlotte má šťastie, že pri nej stoja obaja rodičia. Jej mama Alena Srnčíková, ktorá pôsobí v&nbsp;združení rodičov a&nbsp;priateľov LGBT+ ľudí, hovorí, že transrodoví ľudia sa stali rukojemníkmi v&nbsp;rukách politikov a&nbsp;političiek: „Som presvedčená, že väčšina z&nbsp;nich nikdy v&nbsp;živote žiadneho transrodového človeka nestretla. Alebo možno aj stretla, ale o&nbsp;tom ani nevedela. Že, pán Heger? Sedeli sme v&nbsp;divadle s&nbsp;dcérou priamo pred vami. A&nbsp;videli ste koho? Mladú ženu a&nbsp;asi ťažko by ste uverili, že v&nbsp;kabelke má doklady s&nbsp;mužským rodným číslom. Je len veľká škoda, že vás vtedy nekonfrontovala s&nbsp;realitou, ktorú denne žije... Pán Heger, neubližujte mojej dcére, neubližujte transrodovým ľuďom, nešliapte po ich právach, oni chcú žiť svoje obyčajné životy slobodne, vo vlastnej identite. Transrodovosť si nikto nevyberá, s&nbsp;transrodovosťou sa človek narodí,“ odkázala na úrad vlády.

Charlotte aj jej mama Alena Srnčíková hovoria o&nbsp;svojich životoch otvorene. „Coming out našej dcéry priniesol rôzne emócie. Nebol to len strach, ale bol tam aj hnev, popieranie, rôzne iné emócie. Strach bol hlavne z&nbsp;toho, ako bude žiť v&nbsp;tejto spoločnosti, ako bude žiť transrodová žena v&nbsp;malom meste na východe Slovenska. Veď zažívala šikanu v&nbsp;podstate odmala,“ povedala v&nbsp;podcaste národného strediska pre ľudské práva No práve. V&nbsp;šiestich rokoch musela dcére vysvetľovať primerane veku, kto je to gay, keďže ju tak v&nbsp;škole nazvali. V&nbsp;trinástich ju zasa chlapci vo facebookovej skupine chceli obesiť na jej vlasoch a&nbsp;posielali jej fotky nožíkov, ktorými by sa mala zabiť. Učiteľ ju zosmiešňoval na hodine v&nbsp;triede. Sociálne siete môžu byť studnicou suterénnych vyjadrení a&nbsp;útokov, Alena Srnčíková však spomenula aj pozitívny príklad. Keď Charlotte dostávala z&nbsp;istého profilu vulgárne a&nbsp;ubližujúce správy a&nbsp;potom dotyčný obťažoval aj ju dáviacimi smajlíkmi, zastali sa ich cudzí ľudia. Zozbierali celú komunikáciu a&nbsp;posunuli ju mame dotyčného vysokoškoláka a&nbsp;do jeho školy...

Charlotte v&nbsp;jednom z&nbsp;rozhovorov povedala, že hormonálna liečba z&nbsp;nej urobila citlivejšiu ženu. V&nbsp;budúcnosti by chcela mať aj rodinu. Vie, že vlastné dieťa nikdy neporodí, ale dúfa, že by mohla dať lásku niekomu z&nbsp;detského domova. Jej mama ju podporuje aj v&nbsp;tomto: „Charlotte bude dobrá mama.“ Z&nbsp;ich komunikácie cítiť lásku a&nbsp;rešpekt na oboch stranách. Alena Srnčíková vraví, že jej Charlotte ešte viac otvorila myseľ. Obe túžia po rešpekte. V&nbsp;podcaste No práve spomenula, že najkrajší zážitok z&nbsp;rodiny mala s&nbsp;jej mamou, ktorá, keď sa dozvedela, čo je vo veci, zareagovala: „No a&nbsp;čo, bolo to moje vnúča, je to moje vnúča a&nbsp;bude to moje vnúča.“ „To bola taká krásna reakcia... Ak to dokáže pochopiť a&nbsp;prijať žena, ktorá má 80 rokov, je z&nbsp;dediny a&nbsp;nábožensky založená, prečo by to nemohol prijať niekto iný. Ale to musí ísť človek cez lásku,“ dodala.