V roku 1979 nastúpil na vtedajší Okresný národný výbor v&nbsp;Liptovskom Mikuláši, na odbor sociálnych vecí. „Celú večnosť som pracoval so zdravotne postihnutými, s väzňami, stal som sa sociálny kurátor pre deti a&nbsp;mládež. Vo všetkých týchto skupinách sa prelínali Rómovia. Zaujímalo ma prečo,“ zaspomína si Dušan Plaček (64). V&nbsp;zrelom veku vyštudoval na vysokej škole v&nbsp;Nitre rómsku problematiku a navrhol tiež stratégiu riešenie rómskej problematiky v&nbsp;meste. Dnes na dôchodku vedie občianske združenie Jesko.

„Keď sme riešili drobné krádeže detí, na ktoré sú Rómovia naviazaní a&nbsp;ich chovanie nehodnotili objektívne, necítil som sa príjemne. Rodičia v&nbsp;nich hľadali len to dobré. Nechceli pripustiť, že urobili prehrešok. No napriek problémom, ktoré som s&nbsp;Rómami zažil, som ich stále bral ako ľudí, ktorí patria do spoločnosti,“ pokračuje Dušan, ktorého zaujali dejiny Rómov. Tí v&nbsp;indických mestách žili už tisíc päťsto rokov pred Kristom a&nbsp;patrili k&nbsp;najnižšej zo štyroch tamojších kást.

„Robili tie najpodradnejšie povolania, spaľovali mŕtvoly, alebo vyrábali štetky. Do Európy prišli za lepším životom v&nbsp;jedenástom storočí, objavili sa v&nbsp;Grécku a&nbsp;časom sa pešo, alebo na koňoch, rozpŕchli po celom kontinente,“ vysvetľuje Dušan. Cez Slovensko mohli Rómovia prechádzať vďaka povoleniu kráľa Žigmunda, na Liptov dorazili v roku 1562. Ak nekočovali, usadili sa mimo obcí, na miestach, na ktorých sa nedalo gazdovať: močiaroch, kamenných poliach. Živili sa aj veštením. Dodnes o&nbsp;nich panuje mýtus, že boli skvelí kováči.

„Kde by sa paliči mŕtvol dostali k&nbsp;železu! Robiť s&nbsp;ním ich naučili až Turci,“ prezradí Dušan Plaček. Keď mapoval históriu rómskej osady Hlboké pri Liptovskom Mikuláši, dokázal zdokumentovať nielen to, kde stáli pôvodné koliby, ale aj to, kto v&nbsp;nich býval. Zistil, že v tradičných rómskych rodinách kedysi existoval hodnotový systém pravidiel, medzi ktoré patrila úcta, či postavenie muža a&nbsp;ženy. Veľké slovo pri výchove detí mávala stará mama. Rozhodovala aj o&nbsp;tom, akou cestou sa jej vnuci a&nbsp;vnučky vyberú.

„Kúpil som si rómsky slovník a&nbsp;čo-to sa z&nbsp;neho naučil. Rómovia videli, že viem veľa o&nbsp;ich minulosti a zaujímam sa aj o ich súčasný život. Pozývali ma do svojich obývačiek, núkali ma pitím aj jedlom. Zblížili sme sa. Začal som ich fotiť a&nbsp;filmovať, písal som o&nbsp;nich články. No dvere do úplného súkromia – čo je aj pre mňa veľká vec - mi otvorili až pred tromi rokmi,“ prezradí Dušan Plaček. Vtedy do Liptovského Mikuláša prišla zatepľovať jeho bytovku partia rómskych robotníkov spod Tatier. Keď sa dozvedeli čo Dušan robí a&nbsp;spoznali, že k&nbsp;nim nepristupuje s&nbsp;predsudkami, pozvali ho na sväté prijímanie ich detí.

„Urobil som im fotky a&nbsp;film. A zrazu sa mi ozývala jedna rómska rodina za druhou, od Spiša po Martin. Tak som začal chodiť na rómske svadby, kde som často jediný s&nbsp;bielou farbou kože. Už som ich zažil desiatky, no nikomu to nevadilo,“ smeje sa Dušan, ktorý sa vďaka fotografovaniu ocitol aj v&nbsp;úplnej blízkosti mladomanželov. S viacerými sú už blízki priatelia. „Sú úspešní vo svojej branži: vlastnia stavebné firmy, alebo hotely, alebo sú šikovní remeselníci. Spôsobom svojho života sa chcú podobať majorite,“ opisuje Dušan.

Svadobný obrad u&nbsp;takýchto rodín je obvykle katolícky a&nbsp;hostina má svoj dokonalý a&nbsp;presne určený scenár. Stoly sa prehýnajú pod ťarchou jedla a&nbsp;pitia, do tanca hrajú výlučne rómske kapely a hostia sa zabávajú od prvého akordu. „Nevestám šaty šijú v&nbsp;Maďarsku, Rakúsku, alebo v&nbsp;Nemecku. Mladý zať je oblečený ako z módneho žurnálu, páry sú elegantne zladené. Malé dievčatá často vyzerajú ako princezné, tie staršie ako modelky. A&nbsp;veru, neraz do tanca vezmú aj mňa. A&nbsp;keďže kamera ide ďalej, rozmýšľam, či sa z&nbsp;toho záberu vystrihnem,“ rozpráva so smiechom Dušan Plaček.

Zažil aj svadby, kde v&nbsp;sálach vybuchovali ohňostroje, otvárali sa stovky ruží, z&nbsp;oblohy sa sypali sa trblietky a&nbsp;pred hotelom parkovali desiatky luxusných aut z&nbsp;Anglicka. „Ale ja na nich nevidím len krásne šaty, vysoké podpätky, dokonalé účesy, šperky a&nbsp;drahé hodinky. Vnímam emócie, ktoré akoby sa zo života majority vytratili: radosť, slzy šťastia, smiech, dobrú náladu. Domov odchádzam ovešaný darčekmi ako vianočný stromček: nesiem si koláče aj mäso, rovnako fľašku vína. A&nbsp;každý sa so mnou lúči slovami, že na niektorej rómskej svadbe sa ešte určite stretneme. A&nbsp;to je pre mňa najväčšia pocta,“ uzatvára Dušan Plaček.

Chcete vidieť ako to vyzerá na rómskej svadbe. TU sú zábery z nej