Práci v médiách sa venuje od vysokoškolských čias na Katedre žurnalistiky . Rozhlasové prostredie v rádiu Viva vymenila pred viac ako 10 rokmi za webové šoubiznisové oddelenie v Pluska.sk. Vedúcou šarmantného týždenníka je už druhý rok a okrem rozhovorov s našimi známymi tvárami ju bavia inšpirujúci ľudia s ich skutočnými príbehmi, módna dvojstrana či sociálne siete.

Dominika Svetlíková

Katka sa dostala k&nbsp;práci detskej zdravotnej sestry v&nbsp;Rijáde, hlavnom meste Saudskej Arábie, vďaka inzerátu u&nbsp;nich v&nbsp;nemocnici. Po úspešných pohovoroch nechala doma manžela a&nbsp;odletela do ďalekej zeme. V&nbsp;júni 2013 sa pre ňu začala písať nová dobrodružná kapitola života, ktorá trvala tri a&nbsp;pol roka.

Aké boli vaše prvé dojmy?

Prišli sme v&nbsp;noci, čakal na nás pán v&nbsp;bielom odeve, posadil nás do dodávky a&nbsp;ja som si v&nbsp;duchu hovorila, že toto je koniec... V&nbsp;Rijáde je letisko veľmi ďaleko od mesta a&nbsp;my sme išli dlho cez púšť a&nbsp;nikde nič nebolo. Plakala som asi prvý polrok. Všetko bolo cudzie, a&nbsp;aby toho nebolo málo, prišli sme tam v&nbsp;čase ramadánu. Nechápala som, prečo nie je nič otvorené, prečo si nič nemôžem kúpiť. Neskôr, keď som išla s&nbsp;kolegyňami na prvý nákup, stratili sme sa, lebo sme nevedeli trafiť naspäť na naše ubytovanie. Všetko vyzeralo rovnako, všetko bolo zo žltohnedého piesku, samé vysoké múry. Podobne to bolo v&nbsp;nemocnici. Bála som sa rozprávať, bola som v&nbsp;strese. Asi pol roka mi trvalo, kým som sa adaptovala.

Prečo vlastne hľadali zdravotné sestry do svojich nemocníc? Nemali dostatok kvalifikovaného personálu?

Saudskoarabi sú veľmi leniví a&nbsp;vzhľadom na vtedajšiu silnú segregáciu tam nebolo veľa vzdelaných žien. Teraz je to už lepšie, ale celkovo sa im nechce pracovať. Preto nie sú kvalifikovaní, ale na druhej strane, vedia, že zdravotné sestry z&nbsp;európskeho kontinentu či Ameriky majú vedomosti a&nbsp;môžu ich aj niečo naučiť. Čo ma však prekvapilo, bolo, že ich pohodlnosť sa prejavila v&nbsp;zdravotnej starostlivosti o&nbsp;deti. Oni veľa vecí riešia slovom „inšálláh“, čo je v&nbsp;preklade „keď Boh dá“. Vravela som im, čo všetko sa ešte môže urobiť, a&nbsp;oni na to len: Katarína, my počkáme. Čo sme na bratislavskom detskom áre vyriešili v&nbsp;priebehu hodiny, tam trvalo jeden deň! A&nbsp;mňa išlo rozhodiť, lebo pri záchrane detského života sú proste veci, ktoré je nutné urobiť do hodiny. Oni mali čas. Keď dieťa zomrelo, tak proste zomrelo... Mali sme na oddelení dieťa a&nbsp;ja som opakovane hovorila lekárovi, čo treba spraviť, aby sme ho zachránili, no on ma nepočúval, lebo som bola iba sestra. To dieťa nakoniec zomrelo. Veľmi som si vyčítala, že som zaň nedokázala viac zabojovať. Chcela som dokonca odísť, ale po rozhovore s&nbsp;manželom som nakoniec zostala.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane &gt;&gt;

Vnímajú smrť inak ako my?

Oni toľko nesmútia za mŕtvymi. Ani keď ide o&nbsp;deti. Po úmrtí zostávalo dieťa dve hodiny na oddelení, potom sa zabalilo do plachty, a&nbsp;keď prišla rodina a&nbsp;pomodlila sa, vzali si ho hneď domov, kde ho do západu slnka pochovali. Tým sa to pre nich skončilo. Nemajú pomníky, nechodia niekam dávať kvety, nemajú doma vyložené urny. Mne sa to páčilo, lebo hovorili, že mŕtvy má zostať vo vašom srdci, ale nemáme sa stále vracať k&nbsp;tej bolesti. Treba naňho myslieť v&nbsp;dobrom, ale zároveň to uzavrieť, pretože Alah vie, prečo si ho zobral k&nbsp;sebe. Možno tých rodičov čaká niekde na ceste životom ďalšie dieťa, možno zdravšie. Vnímajú smrť akosi ľahšie. Ja som neraz viac plakala nad stratou dieťaťa ako jeho rodina. Samozrejme, pre matku je to ťažké, ale pomáha im viera v&nbsp;Alaha, ktorý si to dieťa vzal, je mu už dobre a&nbsp;tak to malo byť. Veľa ľudí islam odsudzuje kvôli fanatikom, ale vo veľa veciach je ich náboženstvo podobné nášmu. Uznávajú podobné hodnoty ako kresťania.

Je aj ich spôsob výchovy odlišný od nášho?

Saudskoarabi milujú deti, majú v&nbsp;úvodzovkách pravidlo, že sa im nič nemá zakazovať a&nbsp;ani sa nezakazuje. Napríklad sedíte v&nbsp;reštaurácii a&nbsp;vidíte dieťa na stole obuté alebo behá za čašníkom a&nbsp;stále niečo chce. To je normálne. Naozaj, čo dieťa chce, to sa mu dá. Nie je zvykom učiť ich poprosiť, poďakovať. Ja som však bola na toto prísna, pri mne sa tieto slovíčka používali. Nemajú ani návyk, že keď si vyfúkam nos, hodím vreckovku do koša. Hocikam ju položia a&nbsp;nechajú tak. Dosť tam tiež cítiť vplyv Ameriky a&nbsp;kupujú sa deťom plastové hlúposti, veď nevadí, že to nevydrží, ale niečo sa kúpilo. Ale to máme už aj u&nbsp;nás, všakže?

A&nbsp;celkovo rodinné vzťahy majú aké?

Sú veľmi súdržní. Všetci sa navzájom oslovujú brat a&nbsp;sestra. Pekne to vidieť napríklad počas ramadánu a&nbsp;aj ďalšieho sviatku obetovania. Vtedy sa na ulici obdarúvajú. Idete po ulici a&nbsp;dostanete od niekoho cudzieho malú pozornosť. Aj si pomáhajú, podelia sa. Keď mi napríklad chýbali drobné v&nbsp;obchode, nikto to neriešil. Vraveli mi: Dobre, sestra, veď mi dáš nabudúce. A&nbsp;keď som povedala, že už tam nabudúce môže byť niekto iný, neriešilo sa to. Vedia sa, samozrejme, aj pohádať, ale rodina je pre nich základ. Ale treba povedať, že sa neraz aj berú medzi sebou. Bratranec so sesternicou a&nbsp;podobne, pre nich je to normálna vec. Dokonca aj u&nbsp;nás v&nbsp;nemocnici si jeden doktor išiel vziať za ženu sesternicu. Pýtala som sa ho na to, veď musí poznať biologické riziká... On nechápal, prečo by sa malo udiať niečo zlé. Pritom majú vysoký počet postihnutých detí, detí s&nbsp;kardio i&nbsp;vývinovými poruchami. Oni ich však nepripisujú tomu, že si muž vzal svoju sesternicu.

Často sa spomína aj mnohoženstvo...

Veľmi málo mužov má dve ženy, lebo sa o&nbsp;ne musí rovnako postarať. Keď jednej kúpi dom, aj druhá musí mať dom. Keď jednej dá peniaze na nákup, aj druhej musí dať. Neexistuje, že by jedna mala viac, preto si muži dvakrát premyslia, či budú mať viac žien. Je to drahé. Viac manželiek tam majú len veľmi bohatí chlapi.

O zakázanom alkohole čítajte na ďalšej strane&gt;&gt;

Ďalším takým verejne známym faktom je, že majú zakázaný alkohol. Abstinovali ste aj vy?

Pila som azda viac ako na Slovensku. (Smiech.) Oficiálne k&nbsp;alkoholu síce prístup nebol, ale česko-slovenská komunita tam je silná, takže sme si vyrábali víno z&nbsp;hroznového džúsu. Mali sme veľké nádoby na vodu, dali sme tam infúznu súpravu, kvasnice, všetko, ako má byť. A&nbsp;naozaj to malo „grády“, ako sa hovorí. A&nbsp;na ambasádach bol tiež alkohol. Bol aj robený, lebo tam boli experti, ktorí vedeli vyrobiť aj vodku či whisky, a&nbsp;mali aj originálny.

Spomenuli ste tiež, že poriadok im veľa nehovorí. Ako to tam bolo s&nbsp;recyklovaním a&nbsp;celkovo so spoločenskou zodpovednosťou za planétu?

Nijako. Neexistovalo tam nič a&nbsp;pochybujem, že sa niečo zmenilo. Napríklad v&nbsp;obchode pri každej pokladni bol človek, najčastejšie Pakistanec, ktorý vám balil nákup. Kúpili ste vajcia, on ich zabalil do igelitky, zaviazal a&nbsp;dal do ďalšej igelitky. Pečivo do ďalšej igelitky a&nbsp;tak ďalej. Na konci nákupu som prišla domov s&nbsp;desiatimi igelitkami a&nbsp;mala som 12 položiek. Neskôr som si začala nosiť vlastnú skladaciu tašku, ktorú som si doniesla zo Slovenska. Nevedeli pochopiť, prečo nechcem tú igelitku... Alebo som sa išla najesť do fast foodu a&nbsp;dali mi dvadsať servítok a&nbsp;tri príbory. Vysvetlila som im, že idem jesť sama, že mi stačí jeden príbor, a&nbsp;ich reakcia bola, že veď ostatné zahodím. Bolo mi to ľúto, že my sa snažíme triediť odpad, separovať a&nbsp;pritom také veľké krajiny nič neriešia.

Šokujúce slová našej sestričky o zdravotníctve v Saudskej Arábii: Prečo nezachránili dieťa?

Dominika Svetlíková

Autor článku

Dominika Svetlíková

Plus TV

Milan "Junior" Zimnýkoval a jeho prianie do nového roka: "Nech to má šťavu!"

Prečo cíti Silvia Šarköziová smútok? Môže za to...

Herec Milan Ondrík o postave Mikiho: ,,Nie som Boh, aby som súdil"

Výber pre vás