Roky pracovala ako učiteľka, ktorá sa venovala najmä neposedným, hyperaktívnym deťom. Neskôr sa zamestnala na úrade práce, kde pomáhala nezamestnaným a ľuďom, ktorí sa ocitli v ťažkej sociálnej situácii, no z aktívnej ženy, manželky a&nbsp;matky dvoch šikovných detí sa v&nbsp;priebehu pár mesiacov stala takmer nemohúca bytosť. S&nbsp;raritnou a&nbsp;nevyliečiteľnou autoimunitnou chorobou, ktorá sa volá neuromyelitis optica, bojuje Ľudmila Medvecká (48) už sedem rokov. A&nbsp;aby toho nebolo málo, zdravotný stav jej ešte viac skomplikoval nielen ťažký priebeh covidu, ale aj slovenské zdravotníctvo.

„Bola som typický workoholik a na svoje zdravie som nemyslela. Žila som s pocitom, že v práci sú bezo mňa stratení a do roboty som chodila aj s vysokými horúčkami. Práve silná chrípka, ktorú som nevyležala doma, spustila podľa lekárov moju nemoc,“ priznáva sa Kysučanka. Keď sa jej na počítači zliali riadky, ktoré nebola schopná prečítať, zľakla sa a zašla na očné oddelenie. Lekárka jej tam zistila problémy s očným nervom.

Liečba pokus - omyl&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;

„Aby som nemusela čakať, hospitalizovali ma a vyšetrenia mi robili priamo v&nbsp;nemocnici,“ prezradí Ľudmila Medvecká. V prehliadkach pokračovala u&nbsp;reumatológa, ktorý prišiel na to, že pedagogička má problém s&nbsp;nadobličkami. Vďaka tomu jej našli v&nbsp;nohe trombózu a&nbsp;mohli ju riešiť. Ani po roku vyšetrení ale lekári nemohli prísť na to, akú diagnózu štyridsiatnička z&nbsp;Ochodnice má. Chodila po ambulanciách, ležala v&nbsp;nemocnici. Keď sa dva týždne po prepustení z&nbsp;nej zobudila doma na bolesť, ktorá jej nedovolila správne ovládať telo, volala záchranku.

Po rôznych vyšetreniach ju asi o&nbsp;druhej popoludní poslali na jednotku intenzívnej starostlivosti. K&nbsp;posteli prišla na vlastných nohách, no do večera ochrnula a&nbsp;už z&nbsp;nej nevstala. Čoskoro sa dozvedela, že na mieche má ložisko, ktoré presahuje tri stavce a&nbsp;šanca, že sa opäť postaví je nulová. „Moja liečba aj ďalej pokračovala v&nbsp;štýle pokus-omyl, až napokon lekári usúdili, že mám neuromyelitis optica, chorobu s&nbsp;akou sa väčšina z nich nestretla,“ dodáva Ľudmila Medvecká, ktorá si informácie o&nbsp;tejto nemoci zisťovala na vlastnú päsť.

„Dozvedela som sa, že kvôli ochabnutým svalom sa zadusím pri plnom vedomí, preto som ich radšej prestala čítať. No najviac ponížená som sa cítila v&nbsp;roku 2018, keď mi v&nbsp;jednej z&nbsp;nemocníc povedali, že mi viac pomôcť nevedia a &nbsp;poslali ma domov zomrieť. Oznámili mi, že moja liečba je príliš drahá, poisťovňa ju klinike zamietla. Viem, že naše zdravotníctvo sa borí v katastrofálnych podmienkach, no z môjho pohľadu to bude ešte horšie. Nájdu sa lekári, ktorí svoje povolanie robia s&nbsp;láskou, škoda len, že takých je málo,“ nedáva si servítku pred ústa Kysučanka.

Od roku 2018 si ju žiadny doktor nechcel vziať pod krídla, odhodlal sa na to až vtedajší primár neurológie v&nbsp;Žiline, Juraj Vyletelka. Pani Ľudmilu okrem iných liečiv uzdravuje aj formou ozonoterapie, ktorá spomaľuje priebeh ochorenia a dáva jej silu rehabilitovať. Bývalá učiteľka k tomu dva - trikrát týždenne trávi niekoľko hodín v&nbsp;nemocnici na liečbe, po ktorej sa cíti neskutočne vyčerpaná a trpí silnými bolesťami. Nastupujú stavy, v&nbsp;ktorých prežíva halucinácie a&nbsp;iba bezmocne plače.

„Vďaka poctivej rehabilitácii, kedy som veľakrát mlela z&nbsp;posledného, sama prejdem aspoň pár krokov. Tiež sa mi podarilo rozcvičiť ruky a&nbsp;okrem jemnej motoriky celkom dobre fungujem,“ prezradí žena, s&nbsp;ktorou sa osud nemaznal.&nbsp; Niektoré dni sa vraj dostáva na hranu šialenstva. „Telo mi slabne, prestávam vidieť, v&nbsp;noci nedokážem zaspať. No sú tu moji blízki, ktorých ľúbim a&nbsp;oni milujú mňa. Nútia ma bojovať. Ak s&nbsp;liečbou a&nbsp;rehabilitáciami prestanem, ostanem ležať na lôžku a&nbsp;to je koniec,“ nepopiera Ľudmila Medvecká.

So svojou chorobou sa nevedela zmieriť dva roky. Navrhla manželovi, aby ju opustil, od zlosti chodítkom rozbila sklo na dverách. Veľmi im vtedy pomohla rodinná známa, ktorá je psychologička. „Dávam si méty. Chcela som sa dožiť toho, že deti skončia vysokú školu, dnes by som si priala dožiť sa vnúčat.&nbsp; Dcéra je umelkyňa. Utiahla sa do svojho sveta a&nbsp;svoje pocity pretvára do malieb. Syn je učiteľ. Príde z práce a porozpráva mi, čo je nové v&nbsp;škole. Pridá sa manžel i&nbsp;dcéra, dáme sa do reči, alebo pozeráme obľúbené relácie. Ak mi to stav dovolí, každý rok ideme spoločne do Prahy,“ povie pani Medvecká.

Trojtýždňové rehabilitačné pobyty stoja nezlomnú Kysučanku asi päťtisíc eur mesačne. Ročne chodí na dva-tri. Z rodinného rozpočtu to už Medveckí nedokážu utiahnuť, pomáhajú im preto rôzne zbierky i&nbsp;ľudia, ktorých osud rodiny nenechal chladnými. „Na lieky mám mesačné doplatky približne dvesto eur a napríklad len invalidný vozík mám už štvrtý za sedem rokov. Podľa poisťovne však mám nárok len na jeden vozík na päť rokov,“ podotkne pani Ľudmila, ktorá poberá invalidný dôchodok a príspevok na osobnú asistenciu.

&nbsp;„Či by som niečo urobila inak? Workoholikom by som asi ostala, no každú chorobu by som poctivo vyležala,“ uzatvára Ľudmila Medvecká, v&nbsp;ktorej koži sa v&nbsp;priebehu pár hodín môže ocitnúť ktokoľvek z&nbsp;nás. Na Slovensku je totiž nízky vek dožitia v&nbsp;zdraví, ktorý je spôsobený zlými pracovnými podmienkami, nadmernou prácou v&nbsp;noci a na zmeny. „Máme viac ako milión ľudí vo veku nad 64&nbsp;rokov a&nbsp;pribúdajú k&nbsp;nim aj mladšie vekové skupiny s chronickými chorobami,“ spresnila Mária Lévyová, prezidentka Asociácie pre ochranu práv pacientov.&nbsp; V&nbsp;akom stave je naše zdravotníctvo spozná každý, kto sa do nemocnice vyberie hoci aj na bežnú prehliadku...