Zapojila všetky svoje vnútorné záložné generátory a robila možné aj nemožné, aby syna zapojila do života. „Chodil do bežnej školy a stále som mu pripomínala, že je v podstate zdravý, len má namiesto nôh kolesá. Humor je to jediné, čo vás posunie ďalej, lebo plačom sa nič nevyrieši,“ hovorí napohľad krehká žena s veľkou vnútornou silou, ktorá vychovala dve deti.

Zadné dvierka

Keďže bolo nemysliteľné, aby sa po materskej dovolenke vrátila k pôvodnej práci projektantky na osem hodín denne, ale nechcela ani plakať v kúte nad osudom, začala využívať svoju kreativitu, šikovnosť a cit pre krásno. Keď to všetko prepojila s veľkým srdcom, empatiou a trpezlivosťou s vybavovaním papierov na úradoch, výsledkom bola chránená dielňa. Našli v nej prácu ľudia so sklerózou multiplex, s detskou mozgovou obrnou a nepočujúca mladá žena.

"Nie, syna som v začiatkoch nezamestnala, dlho som sa tomu bránila. Chcela som, aby sa sám zaradil do života. Je však pravda, že chránená dielňa predstavovala pre neho isté zadné dvierka,“ hovorí Silvia. Jej syn, ktorý je plne odkázaný na osobných asistentov, dnes pomáha v dielni najmä s administratívou. „Na všetky úkony potrebuje viac času, ale je užitočný,“ poznamenáva.

Na vlastné náklady

V chránených dielňach nachádzajú útočisko ľudia so zdravotným postihnutím, ktorí by sa na bežnom trhu práce nemali veľkú šancu uplatniť. Založiť a potom aj udržať takéto pracovisko nie je jednoduché. Príspevky štátu pokrývajú len asi polovicu nákladov, na zvyšok si musia zarobiť sami. Silvia netají, že počas korony jej dielňu, v ktorej vyrábajú dekorácie, hračky, tričká a ponúkajú aj rôzne služby, zachránil zahraničný grant.

Spomína aj na to, že kým sa nepostavili na nohy, sídlili v pivničných priestoroch internátu, kde ich dvakrát vytopilo. Na štart dielne štát neprispel, každý regál aj kus látky kupovali na začiatku z vlastného vrecka. Časom sa im podarilo presťahovať do krajších priestorov. Samozrejme, za komerčný nájom… „V dielni sú tiež veľmi potrební pracovní asistenti, bez ich podpory a spolupráce by práca bola veľmi náročná,“ dodáva.

Tu ho vypočujú

S majiteľkou dielne sedíme v kreslách v obchodíku s príjemnou atmosférou, z ktorého sa nám ani nechce odísť. Keď nám zrak padne na farebný obraz s rybičkami, Silvia upozorní, že ten istý motív sa dostal aj na tričká, a jeho autor je práve v dielni vo vedľajšej miestnosti. Zoznamujeme sa teda s Matejom (36), ktorý práve navlieka šnúrky do papierových tašiek.

„Chodím sem rád, vždy som chcel niečo tvoriť, napĺňa ma to. Viete, beriem lieky a nie je to veľmi príjemné, hlavne keď mám horšie obdobie. Každý sa mi otáča chrbtom, len tu sú ľudia, ktorí ma vypočujú, pomôžu mi. Cítim sa tu dobre a chcem tu ostať aj naďalej,“ hovorí najstarší klient, ktorého sem priviedli pred troma rokmi rodičia. Jeho diagnóza ho prakticky uväznila doma a nebyť chránenej dielne, nedostane sa k zmysluplnejšiemu tráveniu času, ale ani k prilepšeniu k nízkemu invalidnému dôchodku.

„Invalidný dôchodok môže predstavovať aj 150 eur, z toho sa žiť nedá,“ konštatuje Silvia, ktorá berie svojich klientov ako veľkú rodinu a citlivo vníma každého osud. Keď zistila, že Matej má nárok na asistenta, ale vôbec ho nemá, pomohla na úradoch s vybavovaním. Skrátka jej to nedá. A dielňou sa jej aktivity nekončia – okrem iného organizuje kreatívne dielne pre deti a klientov domovov sociálnych služieb a z grantov postavili na Fakulte architektúry a dizajnu STU „minikávičkáreň“. Stánok navrhli študenti, kávu v nej ponúka jej syn s kamarátom a asistentom.

Viac samostatnosti

Chránená dielňa je pre ľudí príležitosť na uvedomenie si svojej hodnoty a aj na posúvanie sa dopredu. Počas našej návštevy je v dielni aj Linda (20), o ktorej majiteľka dielne hovorí ako o „čistej duši“. S precíznou trpezlivosťou viaže z vlny vankúš a je hrdá na to, ako zvláda fotografovanie do časopisu. „Keď k nám Linduška začala chodiť, necestovala samostatne električkou, dnes to hravo zvládne. Prvý raz si až u nás urobila vlastnoručne aj čaj,“ hovorí psychologička Mária Ješková, ktorá pomáha Silvii zvládať chod dielne.

„Rodičia pri všetkej vyťaženosti nemajú niekedy silu na niektoré veci. Tak ju nájdeme za nich my a pomôžeme, aby sa ich znevýhodnené deti čo najviac dokázali osamostatniť. Hoci len v zdanlivých maličkostiach, ktoré sú pre všetkých veľkým víťazstvom,“ dodáva.

Žiadna tragédia

Hoci sa majiteľke dielne občas zaleskli v očiach slzy, vraví, že svoj život neberie ako tragédiu. „Je dôležité, aby štát podporoval chránené dielne a iné pracoviská, kde sa uplatnia znevýhodnení ľudia. Je veľa postihnutých mladých ľudí, ktorí sa nevedia zaradiť, ale dokážu vytvárať hodnoty, tešiť sa, normálne rozmýšľať... Sú skrátka odkázaní na chápajúce prostredie, ktoré im umožní mať flexibilný pracovný čas podľa toho, ako sa cítia alebo vládzu. Niekedy musíme akceptovať to, že sa niekomu zhorší stav a po dvoch hodinách si po neho prídu príbuzní. V normálnom zamestnaní by to nešlo,“ konštatuje.

Na nezaplatenie

"Ľudia potrebujú svoje miesto, kde sa cítia užitoční pre spoločnosť, ale aj sami pre seba, namiesto toho, aby sedeli doma, pozerajúc do telefónu s pocitom odstrčenosti, zažívajú pocity prijatia a posúvajú sa dopredu, učia sa nové veci. Aj pre rodičov, ktorí si musia aspoň pár hodín oddýchnuť, je to veľká pomoc. Navyše, nebudeme tu večne a každý chce vidieť, že jeho dieťa je čo možno najviac samostatné,“ hovorí Silvia, ktorej sú za pomoc vďační tí rodičia, ktorí nemajú toľko vedomostí, trpezlivosť a možnosti na to, aby rozbehli podobnú dielňu a poctivo sa v nej venovali.

„Nie je to žiadna zlatá baňa. Žijete stále na hrane,“ uzatvára. Každá chvíľa šťastia jej zamestnancov je však na nezaplatenie.