V siedmich rokoch jej diagnostikovali cukrovku. Ľahko si zvykla na pichanie inzulínu aj obmedzenie v stravovaní. Len občas jej prišlo ľúto, že niektoré veci, skrátka, nemôže. „Pamätám si, že ma nechceli zobrať na lyžiarsky kurz. Učiteľky sa báli. Nakoniec sa k triede pridal môj otec a lyžiarsky som absolvovala,“ usmieva sa Silvia, z ktorej energia srší na všetky strany. To, že vás vidí iba v obrysoch, akoby cez rozostrený zašumený obraz, si vôbec neuvedomíte...

Po základnej škole začala Silvia študovať na strednej zdravotnej škole, jej snom bolo dostať sa na medicínu. Viackrát si podávala prihlášku, ale nezobrali ju. Jej vrodená životaschopnosť ju napokon zaviedla do Slovenského národného divadla. Pätnásť rokov tam pracovala na obchodnom a propagačnom oddelení a takisto ako manažérka hostesiek. „Mala som tridsať rokov a pod sebou dvadsať postpubertálnych dievčat. Práca ma bavila, dokázala som v nej stráviť celý deň.

Priznávam, som vorkoholik,“ hovorí Silvia. No jedného dňa si uvedomila, že poriadne nevidí na počítač ani na výkazy. Navštívila svoju očnú lekárku, ktorá jej oznámila, že je nevyhnutná operácia. Silvia s ňou súhlasila. Netušila, že ju čaká úplný zvrat v živote.

Mala tridsaťdva rokov a zrak sa jej poriadne zhoršil. Myslela si, že po operácii zostane dva mesiace doma a vráti sa do práce. „Žiaľ, neupozornili ma na to, aké komplikácie môžu nastať. Pravé oko sa mi už operovať ani nedalo, ľavé mi operovali dvakrát.

A dnes mám ľavé oko v horšom stave ako pravé,“ vysvetľuje Silvia. Podľa nej svoje zohrala hlavne jej cukrovka, ktorú považuje za spúšťač problémov s očami. Teraz vidí omnoho horšie ako pred pár rokmi. „Deň pred operáciou som ľavým okom videla na esemesku, dnes to nehrozí,“ hovorí Silvia a Laurinka sa k nej túli ako mačiatko a necháva sa hladkať.

V tom čase Silvia žila s priateľom. A ostala tehotná. „Aj keď som mala problém s očami, po dieťati som túžila. Som šťastná, že mám Lauru. Je to komplikovanejšie, no dá sa to zvládnuť. Všetko sa dá naučiť, nájsť cestu, ako veci riešiť. Človek sa vynájde,“ myslí si Silvia a dodáva, že nie vždy to bolo pre ňu také jasné. Po operácii ju v nemocnici nikto neupozornil na to, že existuje Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska, ktorá reálne pomáha ľuďom, ktorí prišli o zrak. Ostala odtrhnutá od bežného života, izolovaná od spoločnosti.

V istej fáze sa nevedela vyrovnať so stratou zraku, preto navštevovala psychologičku. Až tá jej povedala, že by sa s úniou mohla skontaktovať. „Pol roka som sa odhodlávala navštíviť ich. Veď tam sú iba nemohúci slepci, myslela som si ako väčšina zdravých ľudí. Mala som tak nastavené myslenie,“ smeje sa Silvia po rokoch.

„Je rozdiel, keď sa narodíte ako nevidiaci. To je váš svet, iný nepoznáte. Keď prídete o zrak v priebehu života, musíte sa nanovo naučiť žiť. Únia mi poskytla napríklad kurz písania na klávesnici všetkými desiatimi prstmi. Jasné, že som počítač ovládala, no tak ako väčšina používateľov. Stačili štyri prsty. No keď nevidíte na klávesnicu, nemáte šancu s kompom robiť,“ vysvetľuje Silvia na jednom z mnohých príkladov odlišnosti od života „pred a po“.

Po Bratislave sa pohybovala ako ryba v rybníku. Dnes sa učí trasy, aby sa dostala všade, kam potrebuje. „Je to zvláštny pocit. Priestor, ktorý som denne navštevovala, napríklad okolie divadla, dnes poriadne nevidím. No je to tak a veľa s tým neurobím,“ podotýka. Rovnako sa rozhodla, že sa naučí Braillovo písmo, narábať s dotykovou klávesnicou na telefóne a poriadne pracovať na počítači, čo ju učia jej dvaja kamaráti. Postupne sa všetko učí zvládať.

Únia jej pomohla ešte v jednej veci – pozvala ju do divadla Zrakáč na premiéru Shakespearovho predstavenia Romeo a Júlia. „Na predstavenie som išla s predsudkami. Robila som v Národnom divadle, nevedela som si predstaviť, čo za amatérsku hrôzu to uvidím. Mali hrať nevidiaci a slabozrakí herci,“ smeje sa ešte aj dnes na svojich obavách Silvia.

Predstavenie sa jej zapáčilo. Práve na premié- re sa spoznala s vtedajším režisérom divadla, ktorý ju pozval na skúšku. „Oslovil ho môj mierne chrapľavý a silný hlas,“ opisuje Silvia, ktorá od roku 2007 takmer štyri roky žila v izolácii, no nielen to – nepoznala žiadnych nevidiacich či slabozrakých. A zrazu sa v priebehu krátkeho času stala herečkou, spoznala množstvo mladých ľudí a našla si nových priateľov. Čo viac si mohla priať?

O divadle dokáže Silvia rozprávať celé hodiny. Dnes je predsedníčkou Občianskeho združenia Divadlo Zrakáč, čomu sa venuje dobré dve-tri hodiny denne. „Je to neplatená práca, no robím ju rada,“ vysvetľuje Silvia, ako zháňa sponzorov, dohaduje predstavenia a podobne. Okrem vecí, s ktorými sa musí občas vyrovnať, napríklad s tým, že hoci má vodičský preukaz a kedysi šoférovala bez chybičky, dnes nemôže v prípade potreby svoju dcérku odviezť k lekárovi. V istých činnostiach je odkázaná na okolie a trápi ju aj práca.

„Ľudia sa na nevidiacich pozerajú cez prsty, zabúdajú, že máme mozog, len nevidíme,“ vysvetľuje Silvia, ktorá má síce iný pohľad na svet a iné skúsenosti, no stále je tou istou Silviou s určitými schopnosťami. Prácu by vraj zvládla, no väčšina zamestnávateľov vidí v jej nevidomosti komplikáciu.

„Dokážem sa sama postarať o dcéru. Brat má rovnako starého syna. Od deviatich mesiacov do troch rokov som ho dvakrát do týždňa varovala. Vedela som sa teda postarať o dve deti naraz. Nechodili sme síce na prechádzky, deti sa hrali na dvore alebo doma, no neboli hladné, smädné, popoludní spinkali, rozprávala som im rozprávky a hrali sme sa spolu. Samozrejme, že potrebujem pomoc...“

Silviina rodina, ktorá jej veľmi pomáha, by o tom vedela rozprávať. „Občas len potrebujem náhradné oči. Poupratujem si a mama príde skontrolovať, či je všetko tak, ako má byť. Hoci dokážem byt kľačiac vysávať aj štyri hodiny, niekedy sa stane, že dajakú špinku nevysajem,“ objasňuje Silvia, ktorá sa nevyhýba žiadnej robote. Verí, že jedného dňa natrafí na zamestnávateľa, ktorý nebude žiť v predsudkoch, a prácu jej dá.

Laurinka sa počas nášho rozhovoru niekoľkokrát pritúli k mame, nakreslí obrázok, ide sa hrať s hračkami do svojej izby. Vie, že ich nemôže nechať rozhádzané po byte, lebo mama by sa mohla na nich potknúť. Laura vie, že mama má problém, narodila sa do toho a prijíma to tak, ako to je. „Vie mi povedať: Mami, pozor, obíď to či ono, alebo mi podá ruku, aby mi pomohla.

Prípadne ma vonku upozorní na obrubník. Je to moje slniečko, ktoré ma spolu s rodinou a priateľmi drží nad vodou. Nuž a keď mi povie: Maminka ľúbim ťa, cítim, že všetko je dobré a dobre aj bude...“