Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

Keď nám vstúpia do života udalosti, z ktorých máme strach alebo nám ubližujú, často sa pýtame: Prečo práve ja? Ani Helena Haringová (59), ktorá si v živote dvakrát vypočula od lekárov, že má rakovinu, nie je výnimkou. „Hovorila som si: Nemám pocit, že by som niekomu ublížila. Myslím, že si to nezaslúžim, ale je v tom zrejme nejaká vyššia moc. Možno som sa mala zastaviť alebo si niečo uvedomiť,“ hovorí. A nakoniec sa tak aj stalo.

Začala vidieť veci, ktoré dovtedy počas bežného chodu, či skôr behu dní, nevidela. „Predtým by som si pri čakaní na autobus nevšimla, že vedľa mňa kvitne púpava, že strom má o pár pukov viac. Dnes už vidím, že tráva je na jar zelenšia ako v lete...“ vymenúva drobnosti, ktoré možno prehliadame. Otvorene hovorí, že po liečbe chcela a stále chce vidieť skôr usmiate ako zamračené tváre či večne uhundraných ľudí, ktorým nepochopiteľne chýba radosť z toho, že žijú. „Dcéra mi však dala recept – keď niekam vojdem, usmejem sa a funguje to. Osem z desiatich ľudí sa usmeje tiež,“ hovorí s úsmevom.

<a href="https://www.pluska.sk/sarm/pribehy/slovenska-hanba-statny-tajomnik-ministerstva-zdravotnictva-sokuje-otvorenostou-pohne-problemom.html" onclick="return openTargetBlank(this, event)">Slovenská HANBA. Štátny tajomník ministerstva zdravotníctva šokuje otvorenosťou o rakovine prsníka</a>

Prvá rana prišla do života Heleny pred vyše dvadsiatimi piatimi rokmi. Pri preventívnej prehliadke jej zistili rakovinu krčka maternice. Pred piatimi rokmi jej vďaka mamografii zasa odhalili problém v prsníku. Keďže sa na nádor prišlo včas, nemusela podstúpiť chemoterapiu. Stačilo „len“ ožarovanie a odobratie časti prsníka. „Samozrejme, keď mi oznámili diagnózu, bola som vyplašená, ale už som na vlastnej koži raz pocítila, že sa dá prežiť. Mať rakovinu neznamená nutne zomrieť. Keď prvotný strach pominul, povedala som si, že idem opäť zabojovať. Tak veľmi by som chcela podporiť všetkých, ktorí sa utápajú v žiali a strachu… netreba sa vzdať,“ hovorí.

Helena netvrdí, že mesačná liečba a štvormesačné doliečovanie boli prechádzka ružovou záhradou, dali sa však zniesť. Dočasná bolesť je daňou za život. Bez nej by dnes neskypovala so svojou dcérou, ktorá žije na Kréte, nezhovárala sa so synom, ktorý žije zaujímavým výskumom medveďov alebo tiež neotvárala oči svojim kolegom a známym. Ako?

Na ilustráciu spomenie jednu situáciu: „Žijem sama a nemôžem si dovoliť, aby mi nadlho vypadol príjem, a tiež mi chýbala spoločnosť. Preto som sa rada vrátila do práce tak skoro, ako to len šlo. Keď som raz ráno kráčala po ulici, krásne pršalo. Bol to ten tichučký drobný dážď, bez vetra. Nastúpila som do výťahu mokrá a dostala som otázku, prečo sa usmievam. A ja: Veď tak krásne prší! Zachytila som nechápavé pohľady… Vysvetľujem však, že ľudia by si mali uvedomiť, aké je šťastie, že môžu ísť do svojej práce alebo robiť úplne bežné veci. Tí, ktorí ležia v nemocnici na posteliach, by si to s nimi radi vymenili.“

Hoci od operácie uplynulo päť rokov, Helena si celkom nevydýchla. Ešte stále má totiž zvýšené onkomarkery, ktoré naznačujú, že sa v tele niečo môže diať. Napriek vyšetreniam zatiaľ lekári netušia, kde je problém… Naučila sa však nestrachovať sa dopredu. Ak aj príde negatívna emócia, má niekoľko spôsobov, ako ju zahnať. „Moje úžasné deti sa o mňa síce v kritických momentoch postarali, ale majú svoj život a prácu, každý išiel do svojho domova. Aby som nerozmýšľala nad hlúposťami, začala som maľovať na sklo. Je to relax,“ hovorí.

Veľkým dobíjačom pozitívnej energie je aj príroda. Helena trochu nesmelo prizná, že objíma stromy: „Niekedy si ma niektorý doslova zavolá. Stačí sa ho aj dotknúť dlaňou a cítite pulzovanie, akoby ste sa zladili, akoby vám chcel niečo povedať. Nestáva sa to často, sú to vzácne okamihy.“ Celý život je vlastne o okamihoch a momentoch, ktoré si treba uvedomovať a prežívať ich. Na to sa však treba stíšiť a zastaviť. „Naháňanie sa dnes, žiaľ, k životu patrí, taká je doba, ale snažím sa občas z toho kolotoča na chvíľu vystúpiť,“ hovorí. Niekedy si stačí ukradnúť pre seba hoci desať minút, zavrieť oči a preniesť sa do sveta, v ktorom vám je dobre – je jedno, či si predstavíte, že sa kúpete v jazere, prechádzate po hore alebo Louvri, alebo len sedíte s ľuďmi, ktorých máte radi. „Zhodíte z pliec bremeno a nestojí vás to ani cent,“ smeje sa.

<a href="https://www.pluska.sk/sarm/celebrity/po-viktorovi-vinczem-praskli-nervy-aj-patrikovi-hermanovi-jeho-facebookovy-status-videlo-vyse-700-000-ludi.html" onclick="return openTargetBlank(this, event)">Po Viktorovi Vinczem praskli nervy aj Patrikovi Hermanovi. Jeho facebookový status videlo už vyše 700 000 ľudí</a>

Ľudia z Heleninho okolia reagujú na diagnózu rakovina prsníka rôzne. Niekto je zvedavý a vypytuje sa, iný mykne bez záujmu plecom a niekto radšej nechce nič počuť. „Stále sa stretávam s tým, že slovo prsník je tabu. Ale veď je to súčasť tela, tak ako prst alebo ucho. Boli sme tak stvorení…“ hovorí.

Ženy podľa nej majú navyše často strach z toho, že ich partner po operácii nebude vnímať ako ženu. „Ja však hovorím – niekto má krivý nos, niekomu chýba kus prsta, niekomu charakter a aj tak si pokojne žije. Nám chýba tiež len časť tela, ale sme to stále my. Možno keby sa ženy partnerom otvorili, prestali sa báť hovoriť o pocitoch, našli by podporu a ľahšie by zvládali ochorenie,“ myslí si. Priznáva však, že nie vždy sa to dá – stretla aj ženy, ktorým sa partner otočil chrbtom…

Ani Helena Haringová nebude chýbať na AVON pochode za zdravé prsia. „Páči sa mi, že zmenil názov – už to nie je „proti rakovine“, ale „za zdravé prsia“. Je to pozitívnejšie. Pochod má vždy veľkú silu, energiu a zídu sa tam pozitívni ľudia. Bolo by dobré, keby sa pridalo viac mužov. Každý má priateľku, partnerku, manželku, mamu, dcéru a malo by mu záležať na tom, aby boli krásne a zdravé. Mali by sa o ne starať a posielať ich na kontroly. Veď ide o časť tela, ktorá sa im páči...“ uzatvára s úsmevom.