Hovorieva, že nemá rád škandály, na čo mu rodina pripomína, že ho živia. Odmalička zvedavý, decentne drzý a s bulvárnym denníkom v rukách vzdelával spolužiakov na strednej škole, ale aj na Katolíckej univerzite. Popri rýpaní sa v kauzách miluje svoj ďalší špinavý koníček. Záhradu a domáce zvieratá. Preto ich občas prepašuje aj na stránky Šarmu, v ktorom pôsobí už niekoľko rokov.

Richard Gonda

Ako ste sa k&nbsp;tejto práci dostali?

Vlastne náhodou. Končila som Divadelnú fakultu VŠMU a&nbsp;začínala som pracovať v&nbsp;Národnom osvetovom centre, keď prišla ponuka od známej, že nejaké Post Bellum hľadá produkčnú svojej výstavy. Vtedy som si povedala, že by to možno bolo zaujímavé. Mala som predstavu, že to bude v&nbsp;nejakej galérii. Nakoniec sa konala pred Prezidentským palácom a&nbsp;obsahovala 15 príbehov ľudí, ktorí prežili vojnu rôznymi spôsobmi. A&nbsp;tým, že Post Bellum nebolo vo všeobecnosti známe, ako dobrovoľníčka som sa rozhodla dať o&nbsp;ňom viac vedieť.

Tým, že som študovala divadlo, začala som vyhľadávať divadelníkov, ktorí boli takisto perzekvovaní. Svoj prvý rozhovor som natáčala s&nbsp;Milanom Lasicom. Postupne sme získali zdroje od EÚ a&nbsp;mohli sme rozširovať naše aktivity na Slovensku aj v&nbsp;spolupráci s&nbsp;rôznymi zahraničnými inštitúciami.

Je náročné vyhľadať príbehy ľudí, ktoré spracúvate? Ako sa k&nbsp;nim dostávate?

Je to rôzne. Naša práca sa zameriava na príbehy ľudí, ktorí prežili na území Slovenska rôzne nedemokratické režimy, ako bolo obdobie slovenskej ľudáckej republiky či obdobie komunizmu a&nbsp;socializmu až do roku 1989. Občas nás kontaktujú priamo rodinní príslušníci, ktorí by chceli mať zaznamenaný príbeh starých rodičov, ale aj ľudia, ktorí prežili rôzne traumatické udalosti, no s&nbsp;najbližšími o&nbsp;tom nehovoria, lebo ich chcú ochrániť od toho, čím prešli. Je to jednoduchšie, keď sa zveria neznámemu človeku, ktorý vie, ako ten rozhovor viesť, na čo sa pýtať, má hlbšie vedomosti, ktoré sa týkajú historických súvislostí. Spolupracujeme s&nbsp;domovmi pre seniorov, máme kontakty so židovskými obcami, s&nbsp;Konfederáciou politických väzňov Slovenska. Je to naozaj bádanie po kontaktoch, a&nbsp;keď ich získame, nasleduje rozhovor s&nbsp;konkrétnym človekom, či je ochotný svoj príbeh rozpovedať.

Ako prebieha proces spracovania príbehu?

Sú dva spôsoby. Spolupracujú s&nbsp;nami dokumentaristi a&nbsp;dokumentaristky. To je takisto až brigádnická práca, za ktorú neplatíme vysoké honoráre, venujú sa tomu ľudia, pre ktorých je podstatné tieto príbehy zachytiť. Príbeh spracujú cez audionahrávku alebo na video. Spracúva sa celý životný príbeh a&nbsp;nekončíme rozhovor, ktorý je kľúčový pre ten príbeh, napríklad ak išlo o&nbsp;niekoho, kto prežil holokaust, či politického väzňa, ale rozprávame sa ďalej a&nbsp;končíme v&nbsp;súčasnosti. Nezachytávame len príbehy obetí, ale napríklad aj príbehy ľudí, ktorí boli súčasťou ŠtB, a&nbsp;pýtame sa na ich dôvody, prečo tak konali. Potom sa stáva aj to – keďže 20. storočie je zhluk veľkých udalostí a&nbsp;paradoxov&nbsp;–, že ľudia, ktorí boli za komunistického režimu perzekvovaní, predtým kolaborovali so štátom počas druhej svetovej vojny. Alebo človek, ktorý počas vojny pomáhal Židom, bol po vojne vysokým úradníkom v&nbsp;rámci ŠtB. No svoj príbeh chce rozpovedať hrdinsky, lebo pomáhal. Každý príbeh spracúvame na základe archívnych spisov a&nbsp;musíme sa s&nbsp;ním rozprávať aj o&nbsp;tom, čo sme o&nbsp;ňom v&nbsp;archívoch našli. I&nbsp;o&nbsp;tom nepríjemnom.

To môže viesť k&nbsp;tomu, že nakoniec sa zháčia, nie?

Samozrejme, stáva sa aj to, že ľudia si napokon povedia, že príbeh nechcú zverejniť, a&nbsp;potom je určený len pre historikov a&nbsp;odborníkov. Alebo sa nám stáva aj to, že chcú chrániť svoju rodinu a&nbsp;nesúhlasia, aby bolo zverejnené celé ich meno.

Ako na túto históriu reagujú mladí ľudia ? Snažíte sa ju nejakým spôsobom popularizovať?

Naša práca sa dá rozdeliť. Základ je, že dokumentujeme príbehy a&nbsp;zverejňujeme ich v&nbsp;online archíve, ktorý je najväčší v&nbsp;Európe a&nbsp;aktuálne má asi 16-tisíc príbehov ľudí, ktorí prežili udalosti 20. storočia. Ten archív sa volá Memory of Nations alebo Pamät národov. Potom máme druhý pilier, ktorý sa týka vzdelávania. Denne sme po celom Slovensku s&nbsp;našimi seminármi, ktoré sú postavené na princípoch dramatickej výchovy. Chodíme na základné a&nbsp;stredné školy a&nbsp;študenti počas jedného dňa prežívajú skutočné príbehy a&nbsp;situácie z&nbsp;minulosti. Tretí pilier je rozprávanie. Študenti veľakrát mnohé informácie nevedeli a&nbsp;konečne začínajú chápať kontext toho, čo sa učia v&nbsp;školách. Robíme rôzne exteriérové výstavy na námestiach miest a&nbsp;obcí a&nbsp;prinášame príbehy 20. storočia – sú vyberané ku konkrétnej téme. Vydávame podcast, kde prinášame tieto príbehy širokej verejnosti.

Vrátil by som sa ešte k&nbsp;Milanovi Lasicovi. Ako to teda bolo s&nbsp;ním?

Už keď sme boli v škole, bolo pre nás čarovné, že autorský seminár nás učil on, lebo bol veľmi kreatívny a&nbsp;obdivovali sme ho. Keď som skončila školu, oslovila som ho, či by pre Post Bellum rozpovedal svoj príbeh. S&nbsp;respondentmi sa nemôžeme stretávať v&nbsp;kaviarňach, aby tam neboli okolité ruchy, väčšinou ideme k&nbsp;pamätníkom domov. Aj ja som k&nbsp;pánovi Lasicovi chodila domov.

Natáčali sme u&nbsp;neho asi trikrát, vždy to trvalo približne dve hodiny. Spomínal, ako bolo divadlo cenzurované, no zároveň sa snažilo túto cenzúru obísť. V&nbsp;tom bol spolu s&nbsp;kolegami unikátny. A&nbsp;takisto bol perzekvovaný.

Priblížte nám to, prosím.

Nemohol dlho tvoriť, až sa dostal do situácie, keď musel porušovať svoje hodnoty a&nbsp;životné postoje. Bolo pre neho dôležité, aby mohol tvoriť, mal svoju prácu, a&nbsp;o&nbsp;tom často hovoríme aj so študentmi, že našou úlohou nie je hodnotiť, ako sa ľudia správali a&nbsp;či sa správali správne. My sa na to snažíme pozerať z&nbsp;rôznych uhlov pohľadu, aby sme v&nbsp;širších súvislostiach pochopili, prečo tak daný človek konal. Online archívy sú prístupné, preto keby si študenti hľadali rodinných príslušníkov, chceme, aby v&nbsp;nich vedeli čítať, aby poznali rôzne skratky. A&nbsp;aby neboli v&nbsp;odpore so svojimi rodinnými príslušníkmi, ale aby sa s&nbsp;nimi o&nbsp;tom začali rozprávať. To je posolstvo každej aktivity, ktorú robíme. Pýtajte sa, rozprávajte sa, čo sa dialo, aby príbehy spolu s&nbsp;tými ľuďmi navždy neodišli. 