Ako ste sa k tejto práci dostali?
Vlastne náhodou. Končila som Divadelnú fakultu VŠMU a začínala som pracovať v Národnom osvetovom centre, keď prišla ponuka od známej, že nejaké Post Bellum hľadá produkčnú svojej výstavy. Vtedy som si povedala, že by to možno bolo zaujímavé. Mala som predstavu, že to bude v nejakej galérii. Nakoniec sa konala pred Prezidentským palácom a obsahovala 15 príbehov ľudí, ktorí prežili vojnu rôznymi spôsobmi. A tým, že Post Bellum nebolo vo všeobecnosti známe, ako dobrovoľníčka som sa rozhodla dať o ňom viac vedieť.
Akým spôsobom?
Tým, že som študovala divadlo, začala som vyhľadávať divadelníkov, ktorí boli takisto perzekvovaní. Svoj prvý rozhovor som natáčala s Milanom Lasicom. Postupne sme získali zdroje od EÚ a mohli sme rozširovať naše aktivity na Slovensku aj v spolupráci s rôznymi zahraničnými inštitúciami.
