Jozef Švelka (62), známy ako Majster Farbička, od detstva bojuje s&nbsp;fetišistickým transvestitizmom, nutkaním obliekať si ženské šaty. Aj ako dospelý si neraz nasadil parochňu,&nbsp;natiahol si sukňu a&nbsp;vyrazil do nákupného centra. Hoci tvrdí, že nikdy nikomu neublížil, vytrpel si posmech, niekoľkokrát ho zbili a&nbsp;mal opletačky s&nbsp;políciou. Dostával záchvaty úzkosti, chcel si siahnuť na život. V psychiatrických nemocniciach v&nbsp;Čechách i&nbsp;na Slovensku ho hospitalizovali dvadsaťtrikrát, lieky berie dodnes.&nbsp;

Farbička sa našiel v&nbsp;maľbe, ktorú ocenili aj na salóne duševne chorých pacientov v&nbsp;Paríži. Hoci jeho tvorbu vyzdvihli aj odborníci, ešte pred dvomi rokmi nemal vlastnú strechu nad hlavou. Prespával v&nbsp;stane, na privátoch, u&nbsp;žien, ktorým zlomil srdce aj v&nbsp;útulku, kde nemal súkromie. V&nbsp;psychiatrickej nemocnici v&nbsp;Kremnici sa z&nbsp;úzkostí dostával v artterapeutickom ateliéri a&nbsp;rojčil o&nbsp;tom, že so štetcom v&nbsp;ruke zavíta do bohémskej štvrte parížskych umelcov, Montmartre. Zatiaľ sa mu to nepodarilo, no jeho život sa teraz radikálne zmenil.

„Moje rodinné väzby sú kvôli mojej chorobe zložité. Som rozvedený, s&nbsp;bývalou manželkou sa nestýkam. Syn, s&nbsp;ktorým som sa nevidel roky, prišiel za mnou len nedávno. Dal som mu veľa peňazí, ale vzápätí si ma zablokoval v&nbsp;mobilnom telefóne. Zasiahlo ma to. Ženským šatám som odolal, aj preto, že moje hormóny slabnú, no vrátili sa mi ťažké depresie,“ nezakrýva Jozef Švelka. Hoci sa kamarátil s&nbsp;viacerými ženami, od rozvodu sa mu vážny vzťah vyhol. No nie koronavírus, ktorý umelca na dva týždne poslal do nemocnice, kde prežil len vďaka kyslíkovej maske.

Po návrate zo špitálu sa Jozefovi tak triasli ruky, že neudržal štetec, našťastie choroba poľavila. Babie leto vďaka tomu opäť trávi pod Bojnickým hradom. „Je to ale vôbec po prvý raz, čo tvorím so ženou. Vymyslel som si renesančný pár s&nbsp;učiteľkou súkromnej základnej umeleckej školy v&nbsp;Handlovej Kristínou Marekovou. Predtým som spolupracoval aj so saxofonistom z&nbsp;Lučenca, ktorý hrával s&nbsp;Janou Kocianovou, ale do renesancie sa mi viac hodil zvuk flauty,“ vysvetľuje Jozef Švelka. Kristína s&nbsp;jeho nápadom súhlasila, hoci jeden o&nbsp; druhom predtým nič nevedel!

Mladej učiteľke Farbička zohnal šaty z&nbsp;požičovne, on má vlastný odev renesančného maliara. „Zašiel som ku krajčírke, ktorej som vysvetlil, že môj vzor je Leonardo da Vinci. Zmerala si ma, našla vzory, vybrala zamat a&nbsp;hodváb. Trikrát som bol na skúške, na štvrtý som išiel na pľac. Odev je príjemný na telo, no keď je väčšia zima, prehodím si cez plecia ovčie rúno. Kristína si pod šaty oblečie nohavice,“ opisuje Jozef Švelka.

Kristína, ktorá na konzervatóriu v&nbsp;Žiline vyštudovala hru na hoboji, na neho nedopustí. „Viem, čím si prešiel, pretože depresie som zažila aj ja. Štúdium na konzervatóriu som brala tak zodpovedne, že keď som na prvý raz nezvládla dokončiť jednu prácu, psychicky som sa zrútila. Nasledoval kolotoč liečby a hospitalizácií, ale už je to za mnou. Školu som skončila a mám dvojročnú dcérku, vďaka ktorej som našla zmysel života. Nemám prečo myslieť na zlé veci,“ uzatvára s&nbsp;úsmevom Kristína. S Jozefom tvorí pracovný pár a okrem bojnického podhradia s&nbsp;ním už zažila aj pár pekných umeleckých akcií mimo tohto mestečka...

Rodák z Bánoviec nad Bebravou tvrdí, že máloktorý umelec netrpel úchylkou. „Van Gogh si odrezal ucho, Leonardo da Vinci bol gej, Pablo Picasso mal šestnásť detí, ale nevedel sa zamilovať,“ podotýka muž, ktorého liečil aj známy sexuológ Radim Uzel. „Povedal mi, že pred stresom, ktorý spúšťa moje depresie, ma chráni&nbsp;kontakt s&nbsp;ľuďmi. Vraj ho potrebujem ako slepý bielu palicu,“ dodáva Jozef Švelka.

V&nbsp;psychiatrickej nemocnici v Bohniciach pri Prahe sa zoznámil aj so spevákom Daliborom Jandom, ktorý tam za lekármi chodil kvôli depresiám syna. Spoznal sa tiež so speváčkou&nbsp;Lenkou Kořínkovou, ktorá nemohla premôcť závislosť na alkohole.