Vysoké Tatry sú dnes jediný región sa svete, kde turisti môžu stretnúť horského nosiča. Na chrbte má naložené potraviny a&nbsp;nápoje, ticho šliape do kopca a&nbsp;občas zamáva výletníkom, ktorí si o pár hodín neskôr pochutnajú na pive, či tyčinkách, ktoré vyniesol k&nbsp;niektorej z&nbsp;chát. Jedným z&nbsp;najúspešnejších šerpov z&nbsp;mladej generácie tatranských horalov je Filip Zacher (31). Minuloročný víťaz Nosičskej stovky, jednej z dvoch hlavných súťaží horských nosičov na Slovensku, má však zaujímavé aj súkromie.

„Každý z nás má cestu k noseniu inú, tá moja bola jednoduchá, pretože som Popradčan. S horami som v&nbsp;kontakte odmala a byť nosičom bol vlastne taký môj sen,“ priznáva sa&nbsp;Filip. Jeho otec robil všetky možné športy, rodina ho brávala na výlety do Tatier, ku ktorým mal od malička blízko. V sedemnástich rokoch sa bol prejsť na Zbojnícku chatu. Niekoho, kto tam akurát utieral stoly sa opýtal na vynášanie potravín, a za týždeň sa tam s&nbsp;nimi vybral. Od tých čias to robí stále.

„Ak bola nejaká krátka pauza, tak len počas štúdia na vysokej škole,“ podotkne horský nosič, ktorý skončil sociálnu pedagogiku a vychovávateľstvo. Zameriaval sa na vzdelávanie Rómov a&nbsp;rok dokonca učil v škole v&nbsp;Hrabušiciach. Teraz je nosičom na Téryho chatu. S&nbsp;nákladom, ktorý má v lete okolo sedemdesiat kilogramov, v&nbsp;zime o dvadsať kilogramov menej, stúpa Filip Zacher do hôr dvakrát týždenne. Za rok to môže byť do osemdesiat vynášok a najmenej päť ton nákladu.

Nosenie má podľa tatranského šerpu svoje fázy. Keď s&nbsp;ním Filip začínal, vnímal každý krok. Hoci po čase každá práca zovšednie, on si chvíle na tatranských chodníkoch stále užíva. &nbsp; &nbsp;„Poslúcham podcasty o&nbsp;historických udalostiach, zaujíma ma aktuálne dianie vo svete a&nbsp;tiež politika. Hore a dole na Térycho chatu sú to štyri hodiny a to už sa dá toho vypočuť veľa. Ale len v lete. V zime musím pri chôdzi využívať všetky zmysly, vrátane sluchu. Pohyb v zimných horách je vždy spojený s určitým rizikom,“ pokračuje Filip.

Okrem nosenia pracuje tiež na Téryho chate. „Robím tam všetko, čo treba. Varím, upratujem, predávam. Turisti, ktorých stretávam v&nbsp;horách ma – tak ako v&nbsp;reklame o&nbsp;Slovensku - zdravia a niektorí sa so mnou aj fotia. Pravda, najčastejšie deti. Občas sa ma ľudia na nosenie pýtajú a&nbsp;keď oddychujem, rád im odpoviem. Ale ak som práve na nejakom zložitom mieste, alebo sa mi ťažko dýcha, vždy sa pri nich zastaviť nemôžem,“ prezradí Filip, ktorý sa svoj voľný čas snaží zmysluplne využiť. V&nbsp;lete beháva, v&nbsp;zime si obúva bežky, no nevenuje sa len športu.

„Mám rád kultovú francúzsku romantickú komédiu Amélia z&nbsp;Montmartru. Hlavnú úlohu si v&nbsp;ňom zahrala Audrey Tautou, no mne sa zapáčila hudba z&nbsp;filmu. Kvôli nej som sa naučil hrať na klavíri, teraz sa pokúšam zvládnuť aj klarinet. Snažím sa zdokonaliť v angličtine a učil som sa po francúzsky,“ hovorí Filip, ktorý nevylučuje, že sa raz vráti k&nbsp;učiteľstvu a&nbsp;k znevýhodneným skupinám. Zatiaľ to robí ako dobrovoľník. V&nbsp;časoch najväčšieho náporu pomáhal zvládnuť nápor utečencov na ukrajinskej hranici, pre ukrajinský domov sociálnych služieb urobil zbierku. Zatiaľ ho však stále môžete stretnúť medzi nosičskou partiou.

„Vzájomne sa poznáme a naša rivalita je skôr na úrovni kamarátskeho podpichovania. Aj keď pri súťažiach chce mať každý dobrý výsledok, nejako zvlášť horšie umiestnenie neprežívame a&nbsp;prajeme si navzájom,“ vysvetľuje Filip, ktorý chce byť nosičom, pokiaľ mu bude slúžiť zdravie.

„Moja priateľka je lekárka, takže snáď som pod dobrým dohľadom. Snaží sa moju prácu chápať, pretože je tiež spod Tatier. Na rukách ani na chrbte ju nenosím, ale veľmi ju baví, keď ideme niekde na prechádzku a naložím si ju na ramená,“ uzatvára so smiechom Filip Zacher.