Zavretím škôl sa, žiaľ, nestratil fenomén šikany, ktorý sa najčastejšie šíri v tomto prostredí. Agresori majú stále k dispozícii sofistikovanejší virtuálny priestor, v ktorom posmešky alebo zastrašovanie môžu mať rovnako zničujúci vplyv ako štuchance či výsmech do tváre.

Anketa
Stretli ste sa v nejakej podobe so šikanou?
  • 83%
  • 17%

Psychologička PaedDr. Petra Arslan Šinková, ktorá je odborným garantom projektu Nadácie Markíza proti šikane s názvom Odpíšeme ti, vie, aké dôležité je nezatvárať oči pred problémom. Sama si totiž dodnes v sebe nesie nepríjemný zážitok z detstva. A to pritom nezažila šikanu v jej najobludnejších rozmeroch, s akou sa dnes stretáva v praxi. „Keď som nastúpila do prvého ročníka, deti sa mi vysmievali a ja som tam chodila s boľavým bruchom, bolo mi z toho naozaj fyzicky zle. Mama sa bála, či nemám zápal slepého čreva. Nezabudla som, dodnes si vybavujem, čo som mala obuté, čo mala spolužiačka oblečené, keď na mňa ukazovala s ostatnými na dvore prstom. Mama ma nakoniec preložila na inú školu, viacero rodičov vtedy odtiaľ bralo deti,“ spomína.

Nie vždy má zrejme dieťa to šťastie, že sa zaň niekto postaví, však?

- Žiaľ, nie. Pritom šikana môže poznačiť človeka naozaj na celý život, prispieť k rozvoju psychických porúch. Nedávno, keď sme spúšťali aktuálnu kampaň proti šikane, sa mi vďaka tomu otvoril dospelý muž, ktorý sa bol pôvodne len poradiť so zápisom svojho dieťaťa do školy. Svoje meno zverejniť nechce, dal mi však súhlas na to, aby som o jeho príbehu hovorila na výstrahu pred ignorovaním alebo bagatelizovaním témy.

Je to úspešný, dobre vyzerajúci manažér, o ktorom by ste nikdy nepovedali, že bol terčom šikany celé roky. Nedokázal vypustiť z hlavy to, čo sa stalo. Priznal, že dokonca čakal na stretávku po rokoch, a túžil sa pomstiť agresorovi. Musel chodiť na psychoterapie. A keď si už myslel, že to má v sebe vyriešené, prišiel synov nástup do školy a začal mať strach o neho. Opäť sa mu všetko vrátilo.

Sú zrejme dve skupiny rodičov – tí, ktorí okamžite riešia každú maličkosť a neumožnia dieťaťu vyriešiť si problémy, ktoré zvládne, a potom sú takí, ktorí aj evidentnú šikanu zľahčia. Kto robí väčšiu chybu?

- Ak dieťa príliš ochraňujeme, môže z neho rásť bytosť bez sebavedomia, potenciálna obeť šikany. Veľmi často sa však rodičia dieťaťa nezastanú, keď to potrebuje. Buď naň nemajú čas, nevedia, čo robiť, alebo majú zažitý niektorý z modelov: Veď chlapi neplačú, Tak mu to vráť aj ty, Skús to ignorovať, Čo ťa nezabije, to ťa posilní! Je to hrozný postoj, pritom dieťa trpí pocitom hanby, ale aj viny a nevie to vyriešiť samo.

Vídate aj prípady, že rodičia sa snažia riešiť vec, ale v škole nemajú podporu? Je riešením preložiť dieťa inam?

- Keď sa v škole vyskytne šikana, neznamená to, že je škola zlá. Záleží na tom, ako sa k tomu postaví. Žiaľ, mnohé zametajú problém pod koberec, hanbia sa to priznať. Mala som pritom prípad, že bolo šikanované dieťa učiteľky, škola však mala potrebu tváriť sa, že sa nič nedeje. Obeti to, samozrejme, veľmi ubližuje, necíti sa v bezpečí. Ak rodičia zistia alebo majú podozrenie, mali by kontaktovať najskôr učiteľa, ak nepochodia, tak riaditeľa.

Ak sa obávajú z nejakého dôvodu obrátiť na školu, tak môžu priamo kontaktovať Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie, pod ktoré patrí škola. Centrum kontaktuje školu, prešetrí situáciu a odporučí vhodný postup. No ak naozaj nie je vôľa niečo riešiť, odporúčam aj zmenu školy. Treba pamätať na to, že aby sa situácia neopakovala, dieťa a aj oni budú potrebovať psychologické poradenstvo. Stane sa totiž, že deti sú aj v novom kolektíve šikanované alebo, naopak, samy šikanujú.

Učitelia by mali vedieť, aké sú pomery v kolektíve.
Učitelia by mali vedieť, aké sú pomery v kolektíve.
Zdroj: shutterstock

Čím je svet sociálnych sietí alebo mailov či esemesiek pri šikane horší?

- Kyberšikana má špecifiká. Stane sa, že aj deti, ktoré nechcú ubližovať, pošlú správu alebo vtipkujú na čete tak, že netušia, že už sú za hranicou, pretože nevidia tvár, reakciu toho druhého. Nevedia, že je to už príliš... Cielená kyberšikana s úmyslom ublížiť je často spojená s klasickou šikanou v škole, teda obeť vie alebo tuší, kto ho atakuje. Ale agresor môže vystupovať aj anonymne, je odvážnejší, pretože má pocit, že ho neodhalia.

Kým klasická šikana je obmedzená na krúžok alebo školu, z ktorej má dieťa šancu v istú hodinu odísť do bezpečia, kyberšikana je tu 24 hodín denne. Obeť sa neschová, pričom deti nevedia ignorovať útočné správy, aj keď im je to nepríjemné, čítajú, čo sa o nich hovorí. Dochádza k opakovanej traumatizácii tým, že si obeť vlastne znova a znova číta správy či premieta videá, pričom nevie, ako sa zachovať.

Čo sa dá robiť?

- Rodič by mal kontaktovať školu, ak sa jej to môže týkať. Treba uchovať správy ako dôkaz, kontaktovať prevádzkovateľa domény alebo sociálnej siete. Ak situácia má znaky ohrozovania, prenasledovania, skrátka kontúry trestného činu, môže byť zapojená aj polícia. Vinník sa dá vypátrať na základe IP adresy. Ak je šikana v začiatkoch, niekedy stačí poprosiť aj učiteľa, aby si pozornejšie všímal, čo sa v triede deje. Česť tým, ktorí to robia aj bežne.

Ako som už povedala, sú aj školy, v ktorých sa šikana bagatelizuje. Učitelia majú ešte aj nevhodné poznámky na adresu obete typu: No ty si taký lenivý, Si taký ťarbavý, Tebe to tak nepáli... Tým vlastne podnecujú agresorov k činu. No sú školy, kde majú úžasné programy na prevenciu šikany a aj jej riešenie.

Dieťaťu je zrejme dobré vysvetliť, že sa môže stretnúť aj s nepríjemnými vecami. Ako však nájsť hranicu medzi poučením a zbytočným démonizovaním mobilu či počítača vzbudzovaním nedôvery voči svetu, spolužiakom a ľuďom všeobecne?

- Hlavne im treba pokojne vysvetliť, že sa to môže stať a že sme tu vždy pre ne. Nedávno som videla doslova hrôzostrašnú esemesku, v ktorej dieťa strašil starší spolužiak smrťou, ak mu niečo nezoženie. Deti by mali vedieť, že je dobré komunikovať len s tými, ktorých skutočne poznajú, že za neznámym účtom, prezývkou môže byť hocikto, aj dospelý. Existuje aplikácia Parental Control, ktorou sa dá obmedziť prístup dieťaťa k nevhodnému obsahu.

Netreba vystupovať striktne, skôr vyjadriť pochopenie, napríklad, že chcú byť v spojení s veľa kamarátmi, ale vysvetľovať a vysvetľovať úskalia. Potom máme šancu, že ak sa bude diať niečo zlé, či už obťažovanie, alebo šikana, dozvieme sa o tom od detí a budeme mať šancu im pomôcť.

Postaviť sa agresorovi niekedy nie je ľahké ani pre okolie, ktoré sa často šikane len prizerá. Akú „zbraň“ dať do ruky deťom, aby sa dokázali niekoho zastať?

- Ak je v triede tzv. zdravé jadro, šikana sa ani nerozvinie, pretože deti vedia dať najavo agresorovi či agresorom, že sú v menšine, že stoja za tým, komu sa ubližuje. Rodičia by sa o tom mali s deťmi zhovárať, ale, samozrejme, nie je to jednoduché.

Treba začať praxou, teda mali by vidieť príklad v nás, ako žijeme. Nedávno, keď som išla s rodinou v aute, videli sme, ako spadol cyklista. Zastavili sme, pomohli mu na nohy, opýtali sa, či nepotrebuje lekárničku. Naše deti to videli a môj päťročný syn hneď povedal: „Mami, to je super, že sme tomu ujovi išli pomôcť.“ Deti si všímajú, či niekomu pomôžete, vyjdete v ústrety, ste empatický. Potom aj ony vedia v správny čas správne zareagovať a mať pocit spolupatričnosti.

Napíšte

Obete šikany, rodičia alebo svedkovia nevhodného správania môžu nájsť radu a pomoc na webe www.odpisemeti.sk, kde je k dispozícii aj čet. Tiež môžu 24 hodín denne telefonovať na anonymnú, bezplatnú Linku detskej istoty: 116 111.