Vlna tsunami, ktorá v&nbsp;osemnástom storočí udrela na Portugalsko, zasiahla nielen Pyrenejský polostrov, ale aj Francúzsko, Anglicko, Holandsko, ba dokonca aj Švédsko s&nbsp;Nórskom. V&nbsp;niektorých častiach sveta vraj dosiahla výšku dvadsať metrov a&nbsp;okrem starého kontinentu zdevastovala Madeiru, Azorské ostrovy i&nbsp;pobrežie Afriky. Len v&nbsp;dvoch marockých mestách, Rabat a&nbsp;Fez, pochovala desaťtisíc&nbsp; ľudí, v Portugalsku šesťkrát toľko. 

Krajina moreplavcov je v&nbsp;stredoveku nesmierne bohatá. Ťaží z&nbsp;koloniálnej nadvlády nad Južnou Amerikou a&nbsp;namýšľa si, že to ostane na večné časy. V&nbsp;prosperujúcom Lisabone vládne pobožný kráľ Jozef I. Portugalský. Prvého novembra roku 1755 vstane o&nbsp;šiestej ráno. Po rannej omši nevydrží žobronenie deväťročnej Márie Francisci Benediti a prikáže kočiar otočiť do vŕškov za mesto. Kráľovská rodina sa na popud najmladšej zo štyroch&nbsp;dcér vyberie na výlet k&nbsp;zámočku Belém. Je to božia prozreteľnosť, šťastie, alebo obyčajná náhoda? Hodinu a&nbsp;pol neskôr zažije Lisabon jednu z&nbsp;najstrašnejších katastrof v&nbsp;dejinách Európy.

<strong>„Otvorili sa pekelné brány! Zem pod nohami ľudí sa náhle zdvihla a&nbsp;zasa klesla! Domy obchodníkov, ale aj mohutné paláce,&nbsp;kostoly a&nbsp;pýcha mesta, len v máji otvorená najprepychovejšia baroková stavba v&nbsp;Európe, Opera Fénix, &nbsp;sa začali rúcať. Sviečky v&nbsp;chrámoch a&nbsp;otvorené domáce ohniská hneď na to zapálili obrovský požiar, ktorý sme nevedeli uhasiť päť dní,“</strong> vzlykal nad rozrumeným mestom kronikár.

Päť metrov hlboké trhliny rozsekali mesto na niekoľko zbedačených, chaosom zaplavených ostrovov, po ktorých sa motali zablatení kupci. Stačilo šesť minút a&nbsp;pyšná metropola ostala na kolenách. Lenže, skaza horiaceho mesta sa len začínala a&nbsp;necelú hodinu po prvých otrasoch dostalo ďalší úder. Zemetrasenie, epicentrum ktorého bolo v Atlantickom oceáne asi dvesto kilometrov na juhozápad od portugalských brehov, zdvihlo obrovskú prívalovú vlnu, dnes známu ako tsunami.

Ľudia, ktorí prežili zemetrasenie a o&nbsp;blížiacej sa apokalypse ešte netušili, utekali do prístavu. Sadli si na bárky a plachetnice a&nbsp;dúfali, že besniaci živel sa moru vyhne. Z&nbsp;bezpečnej vzdialenosti sledovali, ako mestom otriasli ešte tri rovnako silné záchvevy a&nbsp;tešili sa, že z&nbsp;najhoršieho sú vonku. Lisabon sa medzitým schoval za mrak, spoza ktorého už presvitali len ruiny. Otrasy pôdy a požiar zničili mestskú katedrálu, kláštor São Vicente de Fora i&nbsp;kráľovskú knižnicu s&nbsp;takmer sedemdesiatimi tisícami zväzkami kníh. V&nbsp;plameňoch skončili aj diela maliarov Tiziana, Rubensa či Caravaggia.

Lenže, otrasmi pôdy sa peklo nekončilo. Dopoludní po desiatej udrela na Lisabon až sedemnásť metrov vysoká morská vlna. Najskôr do oceánu spláchla ľudí z&nbsp;lodí, &nbsp;o&nbsp;pár sekúnd na to zasiahla pobrežie. Lisabon v&nbsp;tej chvíli doplatil&nbsp; na svoju inak veľmi výhodnú polohu v úzkom zálive. Zátoka, do ktorej ústila rieka Tejo, zapôsobila ako lievik, ktorý ešte viac zosilnil ničivý účinok vlny. Nič na brehu mora jej neodolalo…

Deväťdesiat percent metropoly skončilo za dve hodiny v&nbsp;troskách, v&nbsp;ktorých živí závideli mŕtvym. Na plač však neostával čas. K&nbsp;požiaru sa pridali bandy zlodejov, rabovanie a&nbsp;choroby. Na ľudskú trosku sa však premenil aj samotný kráľ, ktorý vraj do konca života do žiadnej murovanej stavby nevkročil a&nbsp;býval v&nbsp;stane vysoko nad mestom. Nový Lisabon, taký ako ho poznáme dnes, postavil jeho minister, Sebastião José de Carvalho e Melo, známy ako markíz de Pombal.

Prírodná katastrofa spustošila v&nbsp;Portugalsku až stoštyridsať ďalších miest a&nbsp;dedín. Zem sa vraj chvela až v&nbsp;talianskom Miláne, kde praskali okenné tabule a&nbsp;vodné hladiny sa náhle rozkolísali v&nbsp;rybníkoch celej Európy, vrátane Uhorska! Mnohí doboví dejepisci označili tsunami za odpoveď Boha kráľovi Jozefovi I., Portugalskému, ktorý dal kvôli zlatu vyvraždiť Indiánov v&nbsp;Južnej Amerike.